Šiesteho novembra v noci ma napadli dvaja mladí muži ozbrojení oceľovými tyčami. Zaútočili na mňa pár krokov od vchodu do môjho domu, odkiaľ je to desať minút pešo do Kremľa.
Prešiel už mesiac a ja som stále v nemocnici. Museli mi amputovať prst na ruke, mal som zlomenú jednu nohu a obidve polovice sánky a mám niekoľko zranení lebky. Lekári hovoria, že sa do zamestnania, ako reportér a stĺpčekár nezávislých novín Kommersant, budem môcť vrátiť až na jar.
Niekoľko hodín po útoku prezident Dimitrij Medvedev na Twitteri prejavil svoje rozhorčenie a prikázalruskej polícii urobiť všetko, čo je v jej silách, aby tento zločin vyšetrila. Nikoho však nechytili a nepočítam s tým, že týchto dvoch mladých mužov identifikujú alebo chytia.
Veľmi rýchlo sa vynorili tri teórie o tom, kto stál za útokom – ktorý bol podľa mňa pokusom o vraždu. Podľa prvej z nich za ním boli miestne úrady z Chimiek, mesta medzi Moskvou a Petrohradom. Uverejnil som niekoľko článkov kritických voči plánovanej diaľnici medzi dvoma veľkomestami, ktorá má preseknúť Chimky a ktorú miestne úrady chcú, ale mnohí obyvatelia sú proti nej.
Podľa druhej teórie za ním stál Andrej Turčak, guvernér Pskovského kraja. Toho nahneval blog, kde som tvrdil, že sa do funkcie dostal len vďaka svojim stykom s Kremľom.
Tretia teória je, že páchatelia patria k Našim, mládežníckemu hnutiu, ktoré som kritizoval. Odkedy sa táto skupina objavila na verejnej scéne, hladina násilia v ruskej politike prudko stúpla a ľudia si na to zvykli; nie náhodou ich protivníci dali členom tejto skupiny prezývku „Našisti“ ako ponášku na „fašistov“. Naši majú úzke kontakty s Kremľom, odkiaľ pred piatimi rokmi prišla iniciatíva pre ich vznik, motivovaná strachom, že ukrajinská Oranžová revolúcia by mohla inšpirovať podobné povstania v Rusku. Keď sa v novinách objavila správa, že Vasilij Jakemenko, bývalý vodca Našich a teraz štátny tajomník pre mládež, má možno prsty v mojom prepadnutí, premiér Vladimír Putin ho mimo programu prijal vo svojej kancelárii. Chceli tým naznačiť, že vláda toto podozrenie nezdieľa – alebo že jej je to jedno, či je toto obvinenie pravdivé?
Zaujímavé na týchto teóriách je, že vo všetkých troch prípadoch je konečným páchateľom štát. Z akýchsi dôvodov to väčšina Rusov pokladá za normálne: prakticky nikto u nás ešte nespochybnil právo štátu používať zločinné násilie na udržanie moci, dokonca aj proti novinárom.
Nechcem sa prirovnávať k Anne Politkovskej ani Paulovi Klebnikovovi, novinárom, ktorých zavraždili zrejme pre ich investigatívnu prácu. Ale svojím spôsobom je útok na mňa ešte znepokojivejší. Na rozdiel od väčšiny reportérov, ktorých v posledných rokoch v Rusku napadli, som sa seriózne nezaoberal vyšetrovaním korupčných káuz či porušovania ľudských práv. Neodhalil som žiadne tajné dokumenty a nepodráždil som vplyvné osobnosti kompromitujúcimi materiálmi.
Urobil som však čosi iné: kritizoval som Našich. Od začiatku tohto roku som opakovane upozorňoval na násilie, ktoré sprevádza každé verejné vystúpenie tejto skupiny. Dokonca aj na jej legálne povolených akciách jej členovia šľapú – to nie je nadsádzka: doslova dupú nohami – po portrétoch „nepriateľov“ Ruska: ľudsko-právnych aktivistoch, politikoch a novinároch.
Som tiež presvedčený, že práve oni organizovali rôzne anonymné akcie zamerané proti opozícii: sfalšované videoklipy, hackerské útoky a prepadnutia. Niektoré boli symbolické: neidentifikovaný muž napríklad raz udrel bývalého svetového šachového veľmajstra Garryho Kasparova, ktorý je teraz líderom opozície, šachovnicou po hlave.
Aj v prípadoch, keď existujú jasné dôkazy o tom, že Naši v niečom mali prsty, ich členov nikdy nepotrestali. V lete r. 2005 skupina chuligánov s bejzbolovými palicami vtrhla na schôdzu predstaviteľov opozície a surovo zmlátila jej účastníkov. Polícia útočníkov zadržala a ich menný zoznam, na ktorom sa vyskytlo aj niekoľko „Našistov“, vyšiel v novinách. Všetkých zadržaných však okamžite prepustili a prípad sa nikdy nedostal pred súd.
Nikto presne nevie, či existuje priama súvislosť medzi prekvitaním Našich a zvýšenou hladinou násilia proti kritikom štátu. Sotva však možno pochybovať o tom, že atmosféra nenávisti a agresivity, oficiálne podnecovaná z Kremľa, sa stala dominantným faktorom v ruskej politike, napriek „resetu“ vzťahov so Spojenými štátmi a rečiam o modernizácii ekonomiky.
Za usmievajúcimi sa politikmi, ktorí hovoria o demokracii, stojí muž s oceľovou tyčou. Tento muž je skutočným obrancom Kremľa a jeho zriadenia. Jeho úder som pocítil na vlastnej hlave.