V októbri bosnianske médiá čakali senzačnú správu: že hollywoodska hviezda Angelina Jolie ide nakrútiť film o Bosne! Že pôjde o lovestory, ktorá sa bude odohrávať v Bosne a budú v nej účinkovať miestni herci.
Ale zo senzácie sa čoskoro stal škandál, keď bosniansky minister kultúry odmietol Angeline Jolieovej a jej štábu povolenie nakrúcať na bosnianskom území. Minister kultúry Gavrilo Grahovac povedal, že sa tak rozhodol na základe sťažností združenia Ženy ako obete vojny na podporu ženských obetí masového znásilňovania za vojny v Bosne.
Je ťažké povedať, čo bol väčší škandál: zákaz nakrúcania alebo ministrov komentár. Vraj ľutuje, že nemôže film úplne zakázať, pretože je urážkou obrovského množstva obetí – predpokladá sa, že za vojny bolo znásilnených dvadsať- až päťdesiattisíc Bosnianiek. Nikto pritom ešte nečítal scenár. Ani Gavrilo Grahovac, ani ženy, ktoré protestovali proti filmu. Ten film je vraj o tom, že jedna z obetí sa zaľúbi do muža, ktorý ju znásilňoval.
Pri všetkých sympatiách k obetiam a ich citom, na takýto postup existuje len jedno slovo: cenzúra. Na aké právo okrem morálneho nároku sa pri tom ženy, ktoré by chceli zabrániť, aby tento film vznikol, môžu odvolať?
Dá sa obhajovať volanie po cenzúre, ak sa nezakladá na tom, že by malo dôjsť k porušeniu zákona? Ale aj v takomto prípade o ňu nežiada minister kultúry, ale prokurátor.
Predstavte si, že by zástupca ľudí, ktorí prežili holokaust, tlačil na niektorého ministra kultúry, aby zakázal film, v ktorom by sa židovská obeť zaľúbila do nemeckého trýzniteľa. Už tá myšlienka je absurdná.
Je nepochybné, že masové znásilňovanie bosnianskych žien je mimoriadne citlivou témou. No to vonkoncom neznamená, že sa nesmie o čom písať či nakrúcať. Film Jasmily Žbanićovej Grbavica, ktorý na Berlínskom filmovom festivale roku 2006 získal Zlatého medveďa, brilantne vyrozprával príbeh ženy, ktorá bola nútená povedať svojej dcére v tínedžerskom veku, že je dieťaťom znásilnenia.
V prípade Angeliny Jolieovej je problém v tom, že Bosniaci, rovnako mnoho iných obetí, nemajú radi, keď sa do ich vojny” miešajú cudzí. Nie je to nič nové, že obete sa vnímajú ako najkompetentnejší sudcovia vo veci vlastného utrpenia – ak nie v umeleckom, tak v morálnom zmysle. A tak tých, čo nepatria medzi nich, zvyknú obviňovať, že chcú ich ľudskú tragédiu využiť na svoje zisky.
Plno umeleckých pokusov bolo nanešťastie slabých a jednoducho nedokázali adekvátne zobraziť nešťastie Bosniakov. To, že má niekto tragickú skúsenosť, ešte zďaleka neznamená, že je schopný nájsť pre ňu umelecký výraz.
Naopak, výskum psychológie obetí hovorí o tom, že obete sú len málokedy v stave opísať prežité utrpenie – o umeleckej forme ani nehovoriac. Je celkom možné, že zo snímky Angeliny Jolieovej bude úbohý a necitlivý film. Ale možný je aj opak. Volanie po cenzúre pri filme, ktorý sa ešte ani nezačal nakrúcať, vôbec nedáva zmysel.
V súvislosti s masovými znásilneniami nezabúdajme na jeden dôležitý fakt: len preto, že znásilnené ženy boli ochotné hovoriť s novinármi, úradmi, medzinárodnými humanitárnymi organizáciami, vyšetrovateľmi a sudcami (v Haagu) a preto, že masové znásilňovanie v Bosne a Rwande sa dostalo do pozornosti sveta, bolo roku 2002 kvalifikované ako zbraň etnických čistiek a zločin proti ľudskosti.
Aby to bolo ešte komplikovanejšie: hlavný argument žien, ktoré sa cítili zranené predstavou, že jedna z nich sa mohla niekedy zaľúbiť do niekoho z tých, čo ju znásilnili a mučili, mi pripadá viac ako problematický. Prečo? Pretože to dokazuje, že páchatelia sú v ich očiach natrvalo netvormi a zvieratami – tak sa často zvyknú označovať vojnoví zločinci.
Aby mohli ženy znásilniť (alebo mučiť, alebo zabíjať), páchatelia ich najskôr musia degradovať, uprieť im ich individuálne črty a štylizovať ich ako neľudí, ako odpad, ako zvyknú byť označované obete. Keď podľa tých istých mechanizmov uprieme páchateľom akúkoľvek ľudskosť, tak ich obete urobili so svojimi trýzniteľmi to isté, čo predtým ich trýznitelia urobili s nimi.
Nežiadam, aby sa nad obeťami či nad znásilňovaním rozprestierať plášť zabudnutia, je to ťažká vec. Tak ako odpúšťanie, aj zabúdanie je veľmi individuálny akt. Odľudšťovanie páchateľov prispieva k nepochopeniu podstaty problému. Všetci nesieme v sebe schopnosť dobra aj zla, a nemôžeme vedieť, na ktorú stranu sa kyvadlo vychýli v krajných situáciách. To je veľmi nepríjemná ľudská vlastnosť. Akokoľvek paradoxne to znie – odľudšťovanie páchateľov sa rovná ospravedlňovaniu ich zločinov: nie sú za to zodpovední, pretože to nie sú ľudia, ale len zver.
K tomu pristupuje ďalší, veľmi ťažký problém pre ženy, ktoré boli znásilnené vo vojne – problém poníženia. Pre obeť znásilnenia nebolo ľahké vrátiť sa do normálneho života – ešte nedávno si nemohli nárokovať ani právny status obetí vojny. Znamenalo to, že nedostávali odškodné ani iné spoločenské kompenzácie, a to ešte zväčšovalo hanbu, ktorá nad nimi visela.
Ten škandál, že im ostalo upreté právo byť uznané ako obete, sa prelomil práve s publikovaním filmu Grbavica, ktorý sprevádzala medzinárodná petícia. V dôsledku toho sa ich právny status konečne (až na Srbskú republiku) zmenil.
Nebolo by múdrejšie starať sa o reálne problémy a frustrácie znásilnených žien v Bosne, než vymýšľať nové problémy? Trpia – nevinne – oveľa viac vylučovaním a odmietaním vo vlastnom spoločenstve než údajnou lovestory hollywoodskej hviezdy, čo sa pustila do režírovania.
Debata v Bosne o cenzorskom rozhodnutí ministra trvala mesiac. Keď sa zamietavé rozhodnutie nakoniec zvrátilo, bolo neskoro. Angelina Jolie sa už medzitým rozhodla, že svoj film nakrúti z väčšej časti v Maďarsku.