openDemocracy (Veľká Británia), 20.12.2010
Clementine Cecil má obavy o ikonu konštruktivizmu, Dom Narkomfinu, ktorý roku 1930 v Moskve postavil Mojsej Ginzburg. “Polovičným vlastníkom je stavebný koncern Kopernik, ktorý v ňom prenajíma byty umelcom: Narkomfin síce patrí k architektonickým pamiatkam, ale nikdy nebol zrenovovaný. Začína hrozivo pustnúť: keďže sa odhaduje, že vyše 70 percent stavby je v neudržateľnom stave, hrozí, že namiesto reštaurovania ho zbúrajú a postavia nanovo. Mesto, ktorému patrí druhých 50 percent, nemá chuť spolupracovať a roku 2006 zamietlo Koperniku povolenie na sanáciu. V novom genereli pre Moskvu je Narkomfin označený ako územie rozvoja, čo len podčiarkuje jeho zraniteľnosť. Stojí na pozemku v strede Moskvy, medzi americkým veľvyslanectvom a žiarivým novým nákupným centrom.”
Politológ Kiril Rogov analyzuje slepú uličku, v ktorej sa nachádza Rusko, na príklade dvoch veľmi rozšírených presvedčení. “Prvým je všeobecne zdieľaný názor, že štát a ekonomika sú skorumpované na všetkých úrovniach. A zároveň sú nedostatočné. Rovnako rozšírené je druhé presvedčenie: každá zmena jestvujúceho poriadku z rôznych dôvodov v dohľadnej dobe neprichádza do úvahy.”
openDemocracy (Veľká Británia), 13.12.2010
Ingo Petz viedol veľmi poučný rozhovor s bieloruským spisovateľom Uladzimierom Arlouom, ktorý hovoril o čoraz silnejšej rusifikácii svojej krajiny a ťažkom budovaní národa v diktatúre. Súvisí s tým šikanovanie, ktorému je vystavený ako autor. “Devätnásteho decembra budú nové voľby. Autokrat Alexander Lukašenko znovu zvíťazí, a je možné, že tak ako roku 2006, znovu dôjde k protestom. Ale nezabúdajte, že ľudia sa naozaj boja. Boja sa, že prídu o miesto, ak sa pridajú k protestom – predsa len dostávajú mesiac čo mesiac platy a dôchodky – hoci aj hlboko pod európskym priemerom. Boja sa, že ich vyhodia z univerzity, pretože presne toto sa stalo stovkám protestujúcich v dvetisíc šiestom. Boja sa, že môžu skončiť za mrežami.L
Pred niekoľkými týždňami surovo zbili novinára Olega Kašina. V týchto dňoch mu operovali tvár. Mal tiež zlámané prsty. Ďalej píše z nemocničnej postele (jeho posledný článok v slovenskom preklade tu). V Open Democracy žasne, ako nežne úrady zaobchádzali s nacionalistickými futbalovými fanúšikmi na ich demonštrácii o blížiacich sa Majstrovstvách sveta. “Úplne inak dopadli dvaja umelci: Leonid Nikolajev a Oleg Vorotnikov zo skupiny Vojna (viac na FAS a Rebelart) boli zadržaní za výtržníctvo a nenávisť k iným národnostným skupinám, za čo je sedem rokov väzenia. Keď ich prevážali do vyšetrovacej väzby v Sankt Petersburgu, natiahli im cez hlavu vrecia.”
openDemocracy (Veľká Británia), 01.12.2010
Historik Michail Suprun a Alexander Dudarev, riaditeľ informačného strediska ministerstva vnútra, skúmali osudy ruských Nemcov a Poľsku v Rusku v Gulagu a sú obvinení, že porušovali ľudské práva obetí, pretože chceli uverejniť ich mená. Obvinenie sa opiera o bežne nevyužívaný paragraf 137 ruského trestného zákonníka.
Catriona Bass sa venuje tomuto prípadu, ktorý stále ešte nebol uzavretý. Bádatelia Memorialu hovoria, že im znovu bránia v prístupe k historickým prameňom. Aj v Magadane, na ruskom Ďalekom východe, kde bolo toľko gulagov, sa paragraf 137 po prvýkrát stal dôvodom na zamietnutia nahliadnuť do spisov.
A ešte v OpenDemocracy: Grigorii Golosov rozpráva brutálny kriminálny príbeh z Krasnodarskej oblasti na juhu Ruska, ktorý dnes ovládajú veľkí majitelia pôdy – onedlho sa tam budú konať olympijské hry v Soči.
A Bill Thompson odpovedá na článok šéfredaktora Guardianu Alana Rusbridgera o budúcnosti žurnalistiky.