Od konca augusta sa Nemecko zmieta vo vlnách politickej búrky. Ide v nej o integráciu, multikulturalizmus a úlohu „Leitkultur“, čiže smerodatnej kultúry, a táto diskusia zas vo verejnosti posilňuje rastúcu xenofóbiu.
Falošné dôsledky
Výsledky prieskumov už roky poukazujú na trend tichej, ale rastúcej nevraživosti voči prisťahovalcom. Zdá sa však, že až teraz sa začal nahlas prejavovať: staré známe stereotypy sa z krčiem preniesli do televíznych diskusných programov a začali ich opakovať aj politici stredného prúdu, aby prilákali potencionálnych voličov, ktorí by sa inak priklonili k pravici. No emócie, vyvolané dvomi nedávnymi udalosťami sa už nedajú tak ľahko situovať na škále zľava doprava.
Prvou udalosťou bola publikácia knihy Thila Sarrazina Nemecko sa ruší, ktorej autor – sociálno-demokratický politik a člen správnej rady Bundesbanky, prišiel s tézou, že demografická politika by mala byť zameraná proti moslimským obyvateľom Nemecka. Pri podnecovaní diskriminácie voči tejto menšine vychádzal z výskumov inteligencie, z ktorých vyvodil falošné biologické dôsledky, a tie získali nezvyklú publicitu.
Staré známe stereotypy sa z krčiem preniesli do televíznych diskusných programov.
Druhou udalosťou bol prejav nového nemeckého spolkového prezidenta Christiana Wulffa pri príležitosti výročia zjednotenia Nemecka. Dovolil si zdôrazniť samozrejmú myšlienku, ktorú pred nimi vyjadrili mnohí jeho predchodcovia, že do Nemecka nepatrí len kresťanstvo a židovstvo, ale aj islam.
Prezidentov prejav prijali politickí potentáti zhromaždení v Bundestagu ováciami. Na druhý deň však konzervatívna tlač rozmazala jeho poznámku o mieste islamu v Nemecku, a záležitosť nakoniec viedla k rozkolu v prezidentovej kresťansko-demokratickej strane. Hoci spoločenská integrácia tureckých gastarbeiterov a ich potomkov v Nemecku celkovo prebehla úspešne, je pravda, že v niektorých oblastiach postihnutých ekonomickou krízou sa vyskytujú problematické prisťahovalecké štvrte, kde sa obyvatelia uzatvárajú pred väčšinovou spoločnosťou. Nemecká vláda sa však týmito problémami netají a rieši ich. Ako ukazujú prípady Sarrazina a Wullfa, nebezpečnejšie je, že šikovní politici zisťujú, že môžu presmerovať sociálne obavy svojich voličov do etnickej agresivity voči ešte slabším spoločenským skupinám.
Spôsob myslenia
Iste, zlozvyk podnecovania politických predsudkov je úkaz, ktorý presahuje hranice Nemecka. Nemecká vláda aspoň nie je ako v Holandsku odkázaná na podporu pravicového populistu typu Geerta Wildersa. A na rozdiel od Švajčiarska sa u nás smú stavať minarety. A ani komparatívny európsky prieskum nepriateľských postojov voči prisťahovalcom v našej krajine nevykazuje extrémne hodnoty.
Spoločenský a politický vývoj v Nemecku vzhľadom na jeho desivé dejiny však nemožno posudzovať rovnako ako v iných krajinách. Otázka je, či sa máme obávať, že sa znovu prebudí k životu „starý“ spôsob myslenia.
Závisí to od toho, čo chápeme pod „starým“. To, čo sa dnes deje, nie je len návrat k mentalite tridsiatych rokov. Ide tu skôr o opätovné roznietenie sporov zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď do Nemecka prišli tisícky utečencov z bývalej Juhoslávie, čo vyvolalo vlnu diskusií o azylantoch. Kresťansko-demokratická Únia a jej bavorská sesterská strana, Kresťansko-sociálna Únia, zastávali názor, že Nemecko „nie je prisťahovalecká krajina“. V tom čase dochádzalo k podpaľovaniu ubytovní pre utečencov a dokonca aj sociálni demokrati ustúpili a dopustili, aby parlament prijal nečestný kompromis v otázke zákona o politickom azyle.
Túto diskusiu podnietil predovšetkým pocit, že národná kultúra je v ohrození a že sa musí presadiť ako Leitkultur, smerodatná kultúra, ktorú prijmú všetci novoprišelci. Spory v deväťdesiatych rokoch však vyvplývali aj z toho, že Nemecko len nedávno prešlo zjednotením a dosiahlo konečné štádium krvopotnej cesty k mentalite, ktorá je nevyhnutným základom liberálneho chápania ústavy.
Myšlienka „leitkultúry“ je dodnes založená na mylnej predstave, že liberálny štát by od svojich prisťahovalcov mal vyžadovať viac, než aby sa naučili miestny jazyk a akceptovali princípy ústavy. Ešte stále musíme prekonávať názor, že prisťahovalci by mali prijať za svoje „hodnoty“ majoritnej kultúry a osvojiť si jej „zvyky“.
Rastúca popularita
Je dosť nepríjemné, že sme sa vrátili k tomuto etnickému chápaniu našej liberálnej ústavy. Dnešnú situáciu však navyše komplikuje skutočnosť, že za súčasnú definíciu „leitkultúry“ sa nepokladá „nemecká kultúra“, ale náboženstvo. Apologéti „leitkultúry“ si arogantne prisvojili judaizmus – je neuveriteľné , že pritom ignorujú utrpenie Židov v Nemecku – a teraz sa hlásia k „judeo-kresťanskej tradícii“, ktorá „nás“ odlišuje od cudzincov.
Nepozdáva sa mi fakt, že dnešné odvolávanie sa na „leitkultúru“ signalizuje viac než obrannú reakciu a že predznamenáva návrat nebezpečnej zmesi xenofóbie, rasistických pocitov nadradenosti a sociálneho darvinizmu. Dnešné problémy vyvolali včerajšie reakcie – no našťastie nie predvčerajšie.
Nepodceňujem rozsah nahromadeného nacionalistického cítenia. Tento úkaz sa netýka len Nemecka. No vo svetle posledných udalostí ma viac znepokojuje iný trend: rastúca popularita nepolitických osobností na politickej scéne, ktorá pripomína pochybnú črtu nemeckej politickej kultúry: odmietanie politických strán a straníckej politiky.
V letných parlamentných voľbách na funkciu spolkového prezidenta proti profesionálnemu politikovi Christianovi Wulffovi kandidoval Joachim Gauck, politicky neskúsený a stranícky nezávislý občiansky aktivista. Evanjelický farár Gauck, bývalý východonemecký disident, si získal srdcia verejnosti a takmer vyhral voľby.
Podobná túžba po charizmatických postavách, povznesených nad politické intrigy, vysvetľuje aj záhadnú popularitu aristokratického ministra obrany Karla-Theodora zu Guttenberg, ktorý zatienil povesť premiérky Angely Merkelovej čisto vďaka svojmu pôvodu, kultivovanému správaniu a uvážlivému výberu oblečenia.
Množstvo informácií
Oveľa znepokojujúcejšie sú pouličné demonštrácie toho typu, aké sa teraz odohrávajú v Stuttgarte, kde státisícové davy protestujú proti plánu spolkových železníc zbúrať hlavnú stanicu. Demonštrácie trvajú už mesiace a ich spontánnosť pripomína mimoparlamentnú opozíciu šesťdesiatych rokov. Dnes však na ulice vyšli predstavitelia všetkých vekových skupín a spoločenských vrstiev. Ich hlavný cieľ je konzervatívny: chcú zachovať známy svet, v ktorom politika funguje ako výkonná ruka predpokladaného ekonomického pokroku. V pozadí sa však skrýva hlbší konflikt o tom, ako chápeme demokraciu. Pre krajinskú vládu Badenska-Württenberska sú tieto demonštrácie jednoducho testom, či vláda má legálne právo plánovať podobné dlhodobé megaprojekty. Predseda Spolkového ústavného súdu sa poponáhľal obhajovať projekt tým, že ho verejnosť schválila hlasovaním pred pätnástimi rokmi, a tak už nemá do jeho realizácie čo hovoriť.
Medzičasom však vysvitlo, že úrady pôvodne neposkytli občanom dostatočné množstvo informácií a nedali im tak možnosť vytvoriť si kvalifikovaný názor a na základe neho hlasovať. Tvrdenie, že sa už k tejto veci nemôžu vysloviť, vychádza z formalistického chápania demokracie. Otázka znie: má účasť v demokratických procesoch len účelový zmysel, spočívajúci v tom, že umlčí porazenú menšinu, alebo je naplnená skutočným významom, vďaka ktorému argumenty občanov hrajú rolu v demokratickom procese vytvárania verejnej mienky a rozhodovania?
Každý z týchto troch úkazov – strach z prisťahovalcov, príťažlivosť charizmatických nepolitikov a ľudová vzbura v Stuttgarte – má inú motiváciu. Všetky tri však majú spoločný kumulatívny účinok rastúcej rozpačitosti, akú vyvoláva do seba uzatvorený a čoraz bezmocnejší politický systém. Čím viac sa scvrkáva priestor pre konanie národnej vlády a čím pokornejšie sa politika podriaďuje zdanlivo nevyhnutným ekonomickým imperatívom, tým menej ľudia dôverujú rezignovanej politickej triede.
Spojené štáty majú prezidenta s jasnou politickou víziou, hoci teraz je v ťažkostiach a stráca popularitu. Európa potrebuje revitalizovanú politickú triedu, ktorá prekoná vlastné porazenectvo a prejaví väčšie perspektívne myslenie, rozhodnosť a ducha spolupráce. Demokracia závisí od presvedčenia ľudí, že majú priestor podieľať sa na tvorbe náročnej budúcnosti.