Ak chceme pomôcť Aun San Su Ťij a veci slobody v Barme, musíme dúfať, že India znovu objaví svoje lepšie ja. Najväčšia demokracia sveta musí súrne prehodnotiť svoj prístup k jednej z najhorších diktatúr sveta, ktorá sa rozčapila priamo pri indických dverách ako ropucha. Inak je tu len mizivá pravdepodobnosť, že slabá a nejednotná opozícia vnútri Barmy a spojené sily Západu dokážu vyvinúť dostatočný tlak, aby mala šancu zvíťaziť nenásilná vyjednávacia revolúcia, ku ktorej sa znovu prihlásila oslobodená hrdinka. Kým sa barmskí generáli môžu spoliehať na pragmatiku čínskej strategickej a komerčnej politiky a na váhavosť Tajska a ostatných krajín ASEANu, vedenú obchodnými záujmami a hladom po energii, India ostáva jedinou vonkajšou silou, ktorá môže zmeniť rovnováhu síl v Barme a voči Barme.
Budúcnosť Barmy závisí od veľkej demokratickej mocnosti. Hádajte, ktorá to je.
Snáď sa mýlim. Dúfam, že sa mýlim. Z chladnej analýzy však vyplýva, že kľúč k vývoju v Barme je v New Delhi. Bolo by nevhodné, ba priam kontraproduktívne, keby bývalé koloniálne veľmoci či Spojené štáty začali Indiu zvysoka poučovať. Nejde o to, požiadať Indiu, aby sa prispôsobila západnej politike. Naopak, Západ by sa mal obrátiť na tohto regionálneho demokratického obra s prosbou o radu ako prispieť k zmenám v hanebnej diktatúre v jeho susedstve. Takto by to malo fungovať vo svete, ktorý je čoraz viac post-západný. Sotva by sme našli vhodnejšieho kandidáta na to, aby nám ukázal, ako podporiť jedno z najpôsobivejších nenásilných oslobodzovacích hnutí našich čias než krajinu Mahatmu Ghándhího a Džaváharlála Néhrúa.
Našťastie sa v Indii začínajú hlásiť k slovu významné osobnosti, a podstatne väčšou autoritou než západní komentátori, a domáhajú sa odpovede na dôležité otázky indickej politiky. Shashi Tharoor, bývalý indický štátny tajomník na ministerstve zahraničia a zástupca generálneho tajomníka OSN nedávno v stĺpčeku opísal cestu Indie od možno prehnaného idealizmu po necharakterný samozvaný realizmus. Néhrú sa priatelil s otcom Su Ťij, Aun Sanom, vodcom barmského boja za nezávislosť. Sama Su Ťij žila a študovala v New Delhi a vo svojej knihe Voľnosť od strachu venovala dlhú esej porovnaniu indického a barmského intelektuálneho života pod koloniálnou nadvládou. Koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov India poskytovala všemožnú podporu Su Ťij a jej Národnej lige pre demokraciu.
Potom si však barmský režim začali predchádzať regionálni rivali Indie, Čína a Pakistán, a začali využívať jeho obrovské rezervy zemného plynu, ropy a ďalších surovín. Keď Barmu navštívil pakistanský prezident Pervez Mušarráf, indický minister zahraničia sa tam tiež rýchlo vybral. “India sa otočila o 180 stupňov,” píše Tharoor. Dala prednosť svojim ekonomickým a geostrategickým záujmom pred svojimi sympatiami a hodnotami. Obzvlášť šokujúca bola reakcia – či skôr nedostatok reakcie – Indie na ghandiovsky nenásilné protestné hnutie buddhistických mníchov r. 2007. Indický minister pre ropu pricestoval do Barmy podpísať zmluvy na dodávky ropy a zemného plynu, v dňoch, keď demonštrácie vrcholili. Po brutálnom potlačení prirýchlo pomenovanej “Šafránovej revolúcie‘ sa indická vláda uspokojila so žalostným vyhlásením, vyjadrujúcim nádej, že ‚všetci zúčastnení dokážu nájsť nenásilné riešenie”.
Ešte výrečnejšia je kritika z pera veľkého rozvojového ekonóma a politického mysliteľa Amartyu Sena. V článku, napísanom ešte pred prepustením Su Ťij spomína na svoje rané detstvo, strávené v Mandalay (kde jeho otec istý čas prednášal na univerzite) a narieka: “Musím povedať, že ako lojálnemu občanovi Indie mi puká srdce, keď vidím ako premiér mojej demokratickej krajiny – a jeden z najľudskejších a najsúcitiacejších politických lídrov sveta – víta hrdlorezov z Barmy.” Problém podľa neho spôsobila “zmena politickej atmosféry v Indii, kde sa úzko definované štátne záujmy – alebo to, čo sa za ne pokladá – stretávajú s prejavmi lojálnosti, zatiaľ čo dávny sklon Indie poučovať svet o politickej morálke sa vydáva za úbohú spomienku na néhruovskú naivitu”.
India, ako každá iná demokracia, musí nájsť rovnováhu medzi svojimi záujmami a hodnotami; presnejšie povedané, medzi svojimi hodnotami a dlhodobými záujmami na jednej strane (dlhodobo je pre Indiu životne dôležitá prosperujúca a otvorená Barma) a svojimi krátkodobými, úzko chápanými záujmami na strane druhej. Samozrejme, India zďaleka nie je prvou demokraciou v dejinách, ktorá túto rovnováhu nenašla. (Spomeňme napríklad len Spojené štáty a Latinskú Ameriku, o Británii a Indii nehovoriac.) Ale India teraz zlyhala na celej čiare. Keď sa Su Ťij po prepustení v hlavnom meste Barmy stretla s diplomatmi, taktne ale jednoznačne vraj indickému veľvyslancovi dala najavo nádej, že komerčné záujmy nezatienia historické priateľstvo medzi ich dvomi krajinami.
Nechcem tým povedať, že by sa India odrazu mala pripojiť k cielenej politike sankcií, dávno praktizujovanej na Západe, a nechcem jej ani predpisovať žiadnu konkrétnu politickú reakciu. Rovnako ako Su Ťij, aj blízki i vzdialení zástancovia slobody v Barme potrebujú niekoľko týždňov, aby sa zorientovali v tom, čo sa tam skutočne deje. Keď vyprchá počiatočné nadšenie, vyvolané jej prepustením – čo sa mňa týka, nijaké kráľovské zásnuby sa mu nevyrovnajú – bude jasné, že politický kontext, v ktorom vyšla na slobodu je svetelné roky vzdialený nielen od triumfu Nelsona Mandelu v Južnej Afrike či Václava Havla v Československu, ale aj od Andreja Sacharova v Sovietskom zväze.
Prepustenie Su Ťij ešte zďaleka neznamená otvorenie cesty k oslobodzujúcim voľbám. Naopak, došlo k nemu po voľbách, ktoré vojenský režim hrubo zmanipuloval a ukradol. Oslabil tým predstaviteľov ‚tretej cesty’ opozície, ktorí vystúpili z Národnej ligy pre demokraciu a pokúšali sa o zmeny v rámci systému. Reformný, pragmatický a – povedzme si to na rovinu – prebehlícky stred, bez akého sa postupná transformácia formou dohody nezaobíde, je zatlačený do kúta práve vo chvíli, keď je najpotrebnejší. Ba čo viac, kým na slobode s ocitla jedna medzinárodne preslávená politická väzenkyňa, vyše 2 000 ďalších ostáva vo väzeniach. Ona sama ihneď zdôraznila, že pokiaľ ostanú vo väzení, nemôže byť ani reči o serióznom vyjednávaní a zmierení.
Ale aj ak všetkých prepustia, bude to len začiatok tohto procesu. Rozhodujúci vplyv armády vo všetkých sférach verejného života, prepojenie vojenských a obchodných záujmov, ťažké zbedačenie obyvateľstva, mozaika etnických skupín, drogoví králi, korupcia (…) Barma je výzva, ktorá by dala zabrať aj mesiášovi.
A tak nám neostáva nič iné ako čakať a dúfať, že začne prebiehať dialóg, a to nielen medzi demokratickými silami vnútri Barmy, ale aj medzi nimi a ich demokratickými susedmi – predovšetkým Indiou.
Otázka, či India bude schopná nastoliť nový politický kurz voči Barme, hodný jej tradícií a hodnôt ako aj jej legitímnych záujmov, je životne dôležitá pre budúcnosť krásnej mučedníckej krajiny Su Ťij. Bude mať tiež veľký vplyv na stav post-západného sveta. Neustále sa hovorí o Číne, no pravú tvár druhej najvýznamnejšej ázijskej mocnosti ukáže až postoj Indie voči jej nešťastnému susedovi.