V týchto dňoch človeka pomerne často už pri rannom prebúdzaní prepadne nevoľnosť, ešte skôr, ako si uvedomí, prečo. Potom si spomenie. Všetko je inak. Respektíve, bude inak, len čo sa nová vláda pustí do práce.
Foto: Martin Parr / Magnum photos
Krajina, v ktorej žijeme, a jej lepšie či horšie fungujúca parlamentná demokracia, boli prevalcované plebiscitom, ktorého zámer bol sporný a záväznosť nejasná. Od poľnohospodárstva až po výskum a univerzity, od legislatívy cez medzinárodné vzťahy po ekonomiku, obchod, politiku – sa všetko vrátane otázky, kým a čím vôbec v tomto svete sme, stane predmetom zváštneho a asymetrického vyjednávania s našimi európskymi susedmi, s ktorými to všetko ideme vyjednať nanovo. Ako to mohlo dospieť až sem? Čo už teraz s tým?
Hriechy z nedbalosti
Medzitým sa človek začne obúvať a prehrávať si v duchu celý ten film odznovu. V pozadí referenda o brexite stála vnútrostranícka zvada toryov, ktorá kradla spánok už Johnovi Majorovi. Konzervatívci svojho času referendum prisľúbili a v určujúcej miere viedli – aj medzi sebou – kampaň. Ak to zjednoduším na dreň, Cameronova a Osbornova frakcia “remain” stála proti frakcii Johnsona a Govea, ktorí boli za brexit. Rola Ukipu spočívala viacmenej v tom, aby ostatní aktéri vyzneli rozumne. Dívali sme a krútili hlavami, ako svojho času kremlológovia.
Teraz, keď sú kocky hodené, nemá zmysel dodatočne tvrdiť, že výsledok hlasovania nie je záväzný.
Labouristi Jeremyho Corbyna sa zahanbujúco alebo aj, ak chcete, hanebne, držali mimo, až kým nebolo neskoro. Zákon o referende o vystúpení z únie, schválený roku 2015, tu síce bol, ale kto z nás ho čítal? Platil ako odporúčanie, tak ako to pri niektorých referendách býva? Alebo bol zaväzujúci? Takúto otázku nikto nepoložil. Presnejšie povedané, prepásli sme možnosť ju položiť. Teraz, keď sú kocky hodené, nemá zmysel dodatočne tvrdiť, že výsledok hlasovania nie je záväzný.
Lenže ako presne znie to posolstvo, ktoré národ demokratickou cestou ľudového hlasovania vyslal svojim zákonodarcom? Znie tak, že názory sú takmer dokonale rozdelené. Tretina chce odísť z EÚ, o niečo menšia tretina chce zostať, tretina je nerozhodnutá alebo jej je to jedno. Približne sedemnásť miliónov proti šestnástim. A každý pohŕda tou druhou stranou. Na základe toho máme teraz meniť ústavu a kopu ďalších vecí.
Pri prvej káve je už čas prehodnotiť lži referendového boja. Tvrdenie, že sa ušetrí 350 miliónov libier, ktoré pôjdu do verejného zdravotníctva. Že európski migranti ostanú za dverami, ale nám aj tak naďalej ostane prístup na vnútorný trh EÚ. Že onedlho do EÚ príjmu Turecko. Že svoju krajinu “dostaneme späť” – ako keby každá medzinárodná dohoda neodstupovala časť suverenity v záujme prospechu, ktorý je pre ňu významnejší.
A aj tak počúvame, dokonca aj od tých konzervatívcov, ktorí sa angažovali za zotrvanie v EÚ: “Ľud prehovoril.” Možnože toto rozhodnutie aj so všetkými jeho dôsledkami bolo tým, čo strana koniec koncov chcela. Aj tí z nás, čo čítajú noviny, vedia sotva desatinu toho, čo sa naozaj deje. Ale vzájomné opovrhnutie, ktorým sa častujú frakcie toryov, je evidentné, a časť z neho uľpieva aj na nás divákoch.
Intrigy zo Shakespeara
Môžeme vychádzať z toho, že silné postavy spomedzi konzervatívcov chcú vyšachovať Borisa Johnsona, tak z historických ako aj momentálnych dôvodov. Niekto z týchto grande musel pošepnúť do ucha Michaelovi Govovi niečo v tom zmysle, že on je ten rodený premiér a že by dobre urobil, keby spojenectvo s Borisom vypovedal. A tak sa aj stalo, a keď Johnson padol, jeden z konzervatívnych grande, Michael Heseltine, sa hneď ponáhľal mŕtvolu vykuchať. A potom zažil Michael Gove, v úlohe Shakespearovho bláznivého Malvolia vyparádeného do podväzkového pásu, svojich pätnásť minút slávy, kým iný grande – tentoraz Kenneth Clark v súčinnosti s Daily Mail – nevytasil dýku: už dve mŕtvoly v tomto lete našej nevoľnosti.
Ale možnože to celé bolo aj úplne inak. My kremlológovia môžeme pravdaže len hádať, čo sa odohráva v kluboch St. James alebo vo vidieckých sídlach v Oxfordshire. Ale vieme, že terajšiu krízu – zo všetkých strán označovanú za najväčšiu, akú naša generácia zažila – privodili len a len konzervatívci. To oni, nie Ukip, ponúkli referendum, oni zaňho bojovali, vyhrali a prehrali. Za túto medvediu službu, následný chaos a jedom zloby otrávené vnútrostranícke ťahanice ich efektívna, výrečná opozícia musela roztrhať na kusy. Lenže práve až svojím mlčaním nás Corbyn a jeho zmätený, paranoidný dvor nás predal štátu jednej strany – aj keď to nie je štátostrana v leninskom štýle, ktorá by predpokladala klaňanie dvoranov.
Nečakane rýchle rozhodnutie o Cameronovej nástupkyni môžeme pozorovať len z perspektívy našich domácností. Každý mal svoju teóriu, ale nedostali sme sa za hranice kuchynského mudrovania. Theresa May vyhrala: bola jej zdržanlivosť k brexitu šikovný ťah? Alebo má jednoducho takú povahu? Alebo by mohla nakoniec byť krtkom frakcie “remain”? Veríme tomu, že tieňová kancelárka bola úplne mimo túto hru? No počujeme len kroky ponad naše hlavy.
Teória krtko sa najprv javila ako najpresvedčivejšia – alebo to bol len odraz našich zbožných prianí? Silná toryovská frakcia, ktorá bola za zotrvanie v EÚ, použila Michaela Gova na odpratanie Borisa Johnsona, aby vzápätí mohla posadiť na trón vlastnú kandidátku. Ale teraz je Boris späť v hre.
Foto: Chris Steele-Perkins / Magnum Photos
No nech bude výstupové rokovania viesť ktokoľvek: naši európski priatelia majú pred očami svoje vlastné záujmy a nebudú sa s nami maznať.
Všetko to bol sen
Predstavme si, že britské hospodárstvo sa stále ďalej kymáca, kurz libry klesá na úroveň dolára, rady pred úradmi práce sa predlžujú, rasizmus a xenofóbia prekvitajú. Silnie volanie po druhom referende, a tie hlasy prichádzajú z jedinej strany, na ktorej záleží: čiže, Strany. Ako prvý sa vyjadrí bývalý konzervatívny generálny štátny zástupca Dominic Grieve, potom pár exministrov, po nich stranícki grande. S istým váhaním, ale bez straty tváre sa premiérka Theresa May môže tomuto prianiu podvoliť. Je to presne to, čo vždy chcela. A nálada verejnosti sa otočila. “Remain”, tak znie heslo dňa. Znovu sme dnu. Nie: nikdy neboli von. To všetko bol len zlý sen. Na leto nevoľnosti sa onedlho zabudne.
Pekne sa zasa vyzuj. Ulož sa do postele. Keď sa zobudíš, Boris bude lídrom labouristov. Veď ako sám hovorí, vždy stál naľavo od Tonyho Blaira. Čo už teraz s tým?