Ignorovaním nelegitímnych policajných zásahov Amerika zlyháva v riešení hrozby, ktorú tento nedostatok legitimity predstavuje pre samotných policajných príslušníkov.
Foto: Larry Towell / Magnum Photos
Biely dom pred mesiacom obvinil Donalda Trumpa, že podrýva legitimitu Ameriky vo svete. Žiadať zákaz moslimov je nielenže nemorálne, ale podľa viceprezidenta Joea Bidena sa tým “spochybňuje postavenie Ameriky ako najväčšej demokracie svetových dejín”. Prezident Obama vzápätí po Bidenovi vyhlásil, že Trumpova rétorika “nevyjadruje naše veľké demokratické ideály” a že v jej dôsledku “budeme menej bezpeční a podporíme ISIS v názore, že Západ nenávidí moslimov”. Jeho základná myšlienka bola jednoduchá – svojvoľná diskriminácia, či už v politike alebo rétorike, podrýva legitimitu Ameriky a podporuje politický extrémizmus. Netýka sa to len Donalda Trumpa, a platí to v zahraničí rovnako ako doma.
Dvadsaťpäťročný Micah Xavier Johnson zavraždil pred týždňom v Dallase piatich policajtov. Tento odpudivý akt politického extrémizmu je neoddeliteľne spätý s americkými dejinami, súčasnými i dávnejšími. Policajné oddelenia majú v očiach čiernych komunít len obmedzenú legitimitu. Je to tým, že afroamerickú skúsenosť definuje svojvoľná diskriminácia a veľmi často sú to práve bezpečnostné zložky, ktoré túto diskrimináciu s použitím násilia praktizujú. Komunita trvalo vystavená násilnej diskriminácii zo strany zákona časom stratí úctu pre zákon a začne ho porušovať. Je príšerné, ak takéto činy vyvrcholia v masovom vraždení. No je to aj predvídateľné.
Ak chceme pochopiť, prečo polícia v očiach čiernych komunít stratila legitimitu, musíme si uvedomiť, s akým pohŕdaním sa väčšina bielych Američanov stavala k O. J. Simpsonovi. Uvedomiť si, ako vnímali sudcu a prísediacich v jeho procese. A potom si uvedomiť, že asi takto sa celé generácie čiernych Američanov cítia. Nejde tu len o dojem, že policajt Timothy Loehmann unikol trestu za vraždu dvanásťročného Tamira Ricea, ide o skutočnosť, že policajti unikajú trestu za vraždy čiernych Američanov už odkedy v Spojených štátoch existuje polícia. Tieto neprávosti sa akumulujú a kryštalizujú, až sa vytvorí takmer hmatateľný pocit desu a krivdy, v dôsledku ktorého jedna celá komunita vníma políciu ako predmet strachu a nie úcty.
Foto: Alex Webb/Magnum Photos
O čom napríklad svedčí to, že k rituálu výchovy čiernych detí patrí varovanie, že každý náhodný pohyb zoči-voči policajtovi môže mať za následok, že ich legálne zabijú? Keď Eric Holder spomenul Prejav, ktorý si vypočul od svojho otca a ktorý potom sám predniesol vlastnému synovi, veľa z nás v duchu prikyvovalo. No ešte viacerých z nás to vydesilo. Ak najdôležitejší muž polície musí varovať vlastné deti pred svojimi vlastnými jednotkami, dá sa vôbec ešte hovoriť o legitimite polície?
Pritom sa skutočne nedá povedať, že sa Holderovi len niečo zamarilo. Ak je v mene zákona možné zastreliť dvanásťročné deti alebo zmlátiť staré ženy na prechodoch pre chodcov či zaškrtiť človeka pre cigarety; keď predstavitelia zákona strieľajú na ľudí pre kompaktné disky, dopravné priestupky, vodičský preukaz, za to, že sa nahlas rozprávajú alebo majú problémy s autom; ak predstavitelia zákona predajú na dražbe svoj monopol na smrteľné násilie popleteným civilom, keď potom títo civili zabíjajú a vysmievajú sa svojim obetiam zvíjajúcim sa v smrteľných kŕčoch; keď sa ľudia postavia na obranu policajtov ako predstaviteľov štátu a keď potom týchto obrancov zabijú práve tí policajti, ktorých bránili; keď sa väčšina z toho nahráva, uploaduje, streamuje, tweetuje a vysiela v televízii; a keď sa zdá, že vláda nemá silu ani vôľu s tým skoncovať, občania prestanú policajné sily vnímať ako predstaviteľov zákona, ktorí si zaslúžia úctu. Stanú sa proste „silou“.
Ak zákon predstavuje len najväčšiu silu, nijako sa nelíši od hociakého pouličného gangu.
V černošských komunitách polícia čerpá svoju moc zo sily, ktorú používa a nie z dákych vznešených amerických ideálov. Pre ľudí, na ktorých polícia dozerá, je to zjavne nebezpečné. Menej ľudí si však uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré nedostatok legitimity predstavuje aj pre tých, čo tento dozor vykonávajú. Pretože ak zákon predstavuje len najväčšiu silu, nijako sa nelíši od hociakého pouličného gangu. A ak predstavitelia zákona sú len gangom, je isté, že sa dakto uchýli k tomu typu spravodlivosti, aká sa zvykne vymeriavať tým, čo majú moc na uliciach.
Spomínaný „Prejav“ svedčí o tom, že s políciou už veľmi dávno čosi vážne nehrá, čosi, čo sa bojíme si pripustiť. To čosi nemá takmer nič spoločné s policajtom na pochôdzke, súvisí to však s nami. V Amerike vládne pocit, že policajné oddelenia sa vymkli spod kontroly. Polícia je však súčasne jednou z najdôveryhodnejších inštitúcií v celej krajine. To nie je paradox. Polícia nerealizuje politiku, ktorá vyplýva z nariadení diktatúry, ale je plodom, ako hovorí Biden, „najväčšej demokracie svetových dejín“. A práve tomuto sa vyhýba súčasná debata o „reforme polície“, ktorá sa zameriava výlučne na konanie jednotlivých policajtov a ignoruje všetko, čo tomuto konaniu predchádza. No analyzovať súčasnú krízu výlučne z perspektívy konfliktov ulice je rovnaké ako analyzovať vojnu v Iraku čisto z perspektívy Abu Ghraib. Podobne, ako v prípade vojny v Iraku, tu vzniká silné pokušenie sústrediť sa na problémy „implementácie“ miesto toho, aby sme sa snažili vybudovať taký typ spravodlivej spoločnosti, kde by polícia zasahovala len minimálne.
Na riešenie neexistuje nijaká skratka. Svätuškárske odsudzovanie násilia nijako nepomôže. Aj „preškolenie“ bude mať len obmedzený dopad. Pokiaľ neotvoríme širšiu diskusiu o celkovej politike, musíme pravidelne počítať s tým, že o život prídu ďalší Afroameričania ako Walter Scott či Freddie Gray. A čím viac pripúšťame možnosť ďalších Walterov Scottow či Freddie Grayov tým viac pripúšťame, že pribudne podobných prípadov ako Micah Xavier Johnson.