K džinom, ktoré britské referendum o členstve v EÚ vypustilo z fľaše, patrí podkožný fašizmus a extrémny nacionalizmus. Neznamená to, že všetci, čo hlasovali za odchod, sú rasisti. Ani zďaleka. No jednou z politických síl, ktoré vyrazili na povrch, je nebezpečný druh nativizmu. Ohrozuje nás všetkých, ak sa mu nepostavíme na odpor.
Foto: Scott Barbour / Getty Images
Množstvo najnovších zpráv poukazuje na to, že istý typ predsudkov začína byť legitimizovaný v bežných rozhovoroch. Hoci obavy z rastúcej imigrácie nie sú prejavom rasizmu, sme svedkami toho, že v mene zástancov odchodu sa vytvára atmosféra strachu. Množia sa správy o deťoch v školách, vydesených, že im hrozí deportácia. „Poľská háveď“, „pakistanská kurva“ a „pošlime ich domov“ – zdá sa, že na toto si prisťahovalci a ľudia s tmavšou pokožkou zas budú musieť začať zvykať.
Nedeľné správy BBC v príspevku o dopade Brexitu na imigrantov z Východnej Európy v Leedsi v snahe o vyváženosť oslovili aj neonacistu. Potetovaný mladý muž, ktorý sa predstavil ako Lee, sa v rozhovore pred poľským obchodom označil za „nacionalistu“ a „fašistu“. Spokojne vystavujúc na obdiv hákový kríž vytetovaný na ramene povedal, že po víťazstve Brexitu „mu odľahlo“. Je načase, povedal Lee, „aby si vzali naspäť našu krajinu“.
Slová sú výbušný materiál. Dajú sa z nich spraviť politické bomby.
Vodcovia kampane za odchod z EÚ majú na svedomí, že ich heslá sa tak dobre ujali medzi krajnou pravicou. So slovami je ten problém, že sa nikdy nevie, kto ich vezme do úst. Pred siedmimi rokmi sa v Británii vzrušene diskutovalo o tom, či predsedu Britskej národnej strany Nicka Griffina majú pozvať do diskusnej relácie Question Time.Griffin v programe vystúpil a zúriví spolupanelisti ho rozniesli na kopytách. Skončilo sa to jeho politickou smrťou.
Teraz hrozí, že dôsledky hlasovania za Brexit túto mŕtvolu znovu vzkriesia. Je čoraz jasnejšie, že jazyk extrémistov sa stáva na britských uliciach bežným. Slová sú výbušný materiál. Dajú sa z nich spraviť politické bomby. Ako dlho bude trvať, kým sa „pošlime ich domov“ stane heslom nového volebného programu, volajúceho po dobrovoľnej repatriácii poslednej vlny európskych prisťahovalcov?
Sloboda prejavu je hodná obrany. Nie je však absolútna. Britskí politici si odjakživa strážili mantinely politickej debaty. Tí, čo sa uchyľovali k pästiam a baseballovým pálkam z nej boli vylúčení. V tejto kampani sa však prejavila rasová a etnická nenávisť. Plagát Nigela Faragea s heslom „kritický bod“, pripomínajúci scénu z nacistického propagandistického filmu, bol takouto odpudivou výzvou.
Obchodníci s xenofóbiou sú na pochode. Extrémisti, využívajúci kultúrne a ekonomické zneistenie obyvateľstva získavajú čoraz väčšiu podporu. Vo Švédsku je na vzostupe extrémistická, protimigračná strana Švédski demokrati. Extrémna pravica len o vlások nevyhrala prezidentské voľby v Rakúsku. Marine Le Pen, predsedníčka francúzskeho krajne pravicového Národného frontu, vyhlásila Brexit za „víťazstvo slobody“. Na svojej stránke na Twitteri vyvesila britskú vlajku.
Podobne ako Donald Trump, aj oni tieto názory prezentujú ako „nefiltrovanú“ politiku, osviežujúci závan zdravého rozumu. Keď budeme smieť vysloviť nevysloviteľné, budeme hneď slobodní. A v tom je práve problém. Títo údajní nacionalisti tak skvelo milujú svoju krajinu, že by ju nedbali zhodiť do priepasti a riskovať všetko len preto, aby ich národ mohol byť sebou samým. To naozaj chceme, aby našu politiku v najbližšej budúcnosti diktovali takíto nativistickí zúrivci, práve v časoch, keď je treba riešiť tie najzložitejšie a najväčšie problémy našej éry? Určite nie.
Víťazstvom našej svetskej éry je paradoxne to, že v politických sporoch vyhráva viera a nie fakty. Debata sa už neopiera o názory, ktoré protivník môže vystaviť skúške, postavenej na empirických dôkazoch. Referendá, ktoré vedia rozpútať potláčané vášne a spikleneckým skupinkám umožňujú zmocniť sa demokratického procesu, takémuto rozvracaniu nahrávajú. Áno, národ prehovoril. Neprehovorili však fakty.
Pravá demokracia zďaleka nespočíva len v hlasovaní. Referendum môže fungovať ako „bezpečnostný ventil“, no nemalo by byť hybnou silou politiky. Súčasťou skutočne demokratického procesu je reflexia, vyspelé inštitúcie a princíp bŕzd a protiváh. Teraz musíme hľadať odpoveď na kritické otázky: prečo toľkých ľudí sklamal náš ekonomický model rastu? Aká má byť naša úloha na svetovej scéne? Čo musíme spraviť, aby sme sa ako krajina zjednotili, a nie rozdelili? Na to potrebujeme atmosféru úctivej a racionálnej debaty.
Extrémna pravica využíva tých najslabších príslušníkov spoločnosti. Ak pripustíme, aby sa nekontrolovane šírili protiimigračné nálady, občianske práva tým neposilníme, ale naopak, podkopeme. Musíme si uvedomiť zvodnú silu extrémistického posolstva nenávisti. Prirovnania k náboženským fundamentalistom neberú do úvahy skutočnosť, že náboženstvo dnes nemá šancu udávať tón v mainstreamovej politickej debate. Extrémisti tento cieľ môžu dosiahnuť jednoducho popularizáciou rasizmu. Takýto jed môže otráviť dodávky vody každého národa. Británia by sa mala mať na pozore, aby nepodľahla čaru obchodníkov s politikou jedu.