Vedúci zástancovia Brexitu nemali žiaden plán okrem toho, že využívali populistický strach a zavrhli názory odborníkov, ktorí vyvrátili ich argumenty.
Foto: Ben Pruchnie / Getty Images
Kam sa podelo šampanské v hlavnom štábe kampane Leave (Odíďme)? Kde boli slzy šťastia a radostné ujúkanie? Ak máme veriť Borisovi Johnsonovi a Michaelovi Goveovi, víťazstvo Brexitu je chvíľou národného oslobodenia, dňom ktorý, ako povedal Nigel Farage, naše deti budú oslavovať ako štátny sviatok.
Johnson a Gove skutočne mali čo oslavovať. Referendová kampaň dokázala, že jediné argumenty, ktoré dnes v Anglicku zavážia, sú argumenty pravice. Zatiaľ čo po vedení labouristov sa zľahla zem a liberálni demokrati a zelení sa sotva dostali k slovu, celá diskusia prebiehala medzi Davidom Cameronom a Georgeom Osbornom, ktorí obhajovali status quo a radikálnou pravicou, ktorá si predsavzala zničiť ho. Johnson a Gove dosiahli závratný úspech, ktorý potenciálne zmení všetky stránky života v tejto krajine, od práv pracujúcich po ochranu životného prostredia.
Napriek tomu pred kamery predstúpili s výrazom, pripomínajúcim veko rakvy a ronili slzy nad premiérom, ktorého zničili. David Cameron bol „odvážny a principiálny“, nôtil Johnson. „Vynikajúci predseda vlády,“ mrmľal Gove. Ako Goneril a Regan, súťažiacie o najfalošnejší kompliment kráľovi Learovi, aj oni zasypali pokryteckými pochvalami vodcu, ktorého odsúdili na odstrel. Na pohrebe sa nepatrí výskať od radosti, najmä nie smútočným hosťom, ktorí sa tešia, že sa nebohého zbavili. Za ich stuhnutými výrazmi som však zazrel viac ako pokrytectvo: strach novinárov, ktorých usvedčili z klamstva.
Nebýva zvykom, aby médiá odsudzovali samy seba, takže by som nemal hovoriť to, čo teraz poviem: ak sa vám nepáči, ako vládnu profesionálni politici, len počkajte, čo bude, keď sa k moci dostanú politici, ktorí začínali ako novinári. Johnson a Gove sú tí najhorší žurnalisti, akých si viete predstaviť: komentátori, ktorí za svoj úspech vďačia tomu, že s verejným životom zaobchádzajú ako s hrou. V praxi to vyzerá takto: najprv si získajú pozornosť médií tým, že zvresknú nejakú veľkú, dramatickú myšlienku. Dáka inštitúcia zlyháva? Zavrieť ju! Verejný činiteľ niekde pochybil? Vyraziť ho! Pokračujú v tom aj potom ako z novinárčiny prešaltujú na politiku. Keď nám byrokratická Európska únia začne posielať priveľa imigrantov, povedia, že odpoveď je jednoduchá, ako všetky novinárske odpovede. Odíďme. Ihneď. A hneď bude všetko v poriadku.
Johnson a Gove do politiky preniesli aj ďalší typický rys bezcharakternej novinárčiny: pohŕdanie praktickými otázkami. Ešte nikto nikdy tak ľahkomyseľne nepresadzoval prevratnú zmenu v postavení Británie. Tábor Odíďme nemá žiaden plán. Nielen preto, lebo si nikto nedal námahu vyriešiť rozpor medzi väčšinou zástancov Brexitu, ktorí túžili po silnejšom sociálnom štáte a stabilnejších miestnych komunitách, aké si pamätajú z mladosti a vodcami kampane, ktorí chceli z Británie spraviť daňový raj. Kampaň Odíďme nevedela ako vyriešiť problémy Škótska, Írska, utečeneckého tábora v Calais a tisícky ďalšich problémov a ani to vedieť nechcela.
Na každého, kto predpovedal chaos, ktorý teraz zavládol, reagovali ako politický komentátor bez škrupulí, ktorý vie, že aby prežil, musí umlčať odborníkov, čo mu odporujú. Veď načo si pozvať komentátora do štúdia, načo mu platiť čo len deravý groš, ak mu nejakí odborníci dokážu, že trepe do vetra? Novinári, redaktori a moderátori najhoršieho zrna vedia, že diváci túžia po zábave a nie po názoroch odborníkov. Ak mi neveríte, skúste si spomenúť, kedy ste naposledy zažili nejakého panelistu na Question Time [Čas na otázky, televízna diskusná relácia BBC], ktorý by vedel, o čom hovorí.
Michael Gove, bývalý fejtonista denníka Times, na varovania tisícky ekonómov, že na seba berie nehorázne riziko, samozrejme, odpovedal jedovatou poznámkou, ktorú si so sebou vezme do hrobu: „Ľudia v tejto krajine majú dosť odborníkov.“ To isté opakuje už roky.
A keď jedovaté poznámky nezaberajú, novinári najhoršieho zrna klamú. Johnsona vyhodili z redakcie Times, lebo klamal čitateľov. Michael Howard ako predseda konzervatívnej strany vyhodil Johnsona z kabinetu, lebo mu klamal. Keď Borisa Johnsona pritlačia k múru, tak ako všetci bezcharakterní novinári, obviní zo svojich vlastných zlozvykov tých ostatných. Zúri, že tí, čo mu kladú otázky sú tí ozajstní klamári, ktorým sa nedá veriť, lebo sú to “nastrčené bábky”, ako nepravdivo vyhlásil o absolútne čestnom predsedovi britského štatistického ústavu.
Kampaň tábora Odíďme dodržiavala všetky pravidlá špinavých komentátorov. Najprv prišla so smelým, grandióznym riešením: odíďme. Potom každého, kto vyslovil opodstatnené obavy, zavrhla slovami: „táto krajina má dosť odborníkov“. A nakoniec, tak ako novinár Johnson, sa uchýlila k lži.
Pokiaľ ide o klamárstvo, nemali by sme si nič nahovárať. Politici, vrátane tých z tábora Ostaňme, klamú tak, ako my všetci. No od čias Suezskej krízy sa nestalo, že by o osude národa rozhodovali politici, ktorí celú kampaň postavili na otvorenej, nehanebnej a nepopierateľnej lži. Kampaň Odíďme uisťovala voličov, že získa naspäť údajných 350 milión libier, ktoré od nás Brusel vytiahne každý týždeň. Vedeli, že je to lož. Jednotliví predstavitelia kampane sľubovali okrem iného, že 111 miliárd dajú na štátnu zdravotnú službu NHS, že znížia daň z pridanej hodnoty a miestne poplatky, že zvýšia dane, vylepšia dopravný systém a nahradia subvencie, ktoré EÚ poskytovala na umenie, vedu, pre poľnohospodárov a sociálne znevýhodnené časti krajiny. Keď otravní odborníci tvrdili, že nezbohatneme, ale že naopak budeme musieť zaplátať dieru v rozpočte vo výške 40 miliárd funtov, kampaň Odíďme s odpoveďou nezaváhala. V pravom Johnsonovskom štýle vyhlásila, že tí, čo hovoria pravdu, sú skorumpovaní klamári, ktorých si Brusel omotal okolo prsta.
A tak zvíťazili. 0 Michaelovi Goveovi, Borisovi Johnsonovi a Nigelovi Farageovi teraz platí to, čo Kipling kedysi povedal o demagógoch svojej éry:
Kopať som nevedel; kradnúť som si netrúfal
A tak som na potešenie davov klamal.
Moje klamstvá však odhalili
A ja stojím zoči-voči tým, čo zabili.
Akú rozprávku si teraz vymyslím,
Ktorou rozhnevanú a oklamanú mládež obalamutím?
Skutočná deliaca čiara v Británii sa netiahne medzi Londýnom a severom, Škótskom a Walesom či medzi starými a mladými, ale medzi Johnsonom, Goveom a Farageom a voličmi, ktorých podviedli. Akú rozprávku si teraz vymyslia? Zvíťazili vďaka tomu, že sľubovali, že obmedzia imigráciu. Ale už v piatok Johnson a ideológ euroskeptikov Dan Hannan vyhlásili, že počet cudzincov, ktorí do Británie prichádzajú, s najväčšou pravdepodobnosťou neklesne. Vo štvrtok sľúbili, že ekonomiku čaká rozkvet. V piatok libra klesla najhlbšie za posledných 30 rokov a čitatelia denníka Daily Mail, dovolenkujúci za hranicami, začali prichádzať na to, že netreba veriť všetkému, čo sa píše v novinách. Vo štvrtok sľúbili, že do zdravotnej služby NHS budú priplácať navyše 350 milión libier týždenne. V piatok vysvitlo, že „to nie je zaručené“.
Keby sa na obzore vynorila čo len trochu schopnejšia opozícia, obrátili by sa proti nim tie isté sily populizmu, ktoré vo svojej kampani využili a zneužili. Zo strachu v ich očiach je jasné, že to vedia.