Elena Ferrante, Slavoj Žižek, Cees Nooteboom, Timur Vermes, Jonas Jonasson, Javier Marías, Anne Enright, Kapka Kassabova a Yanis Varoufakis prosia Britov, aby nás – Európu – neopúšťali.
Foto: Philippe Huguen/ AFP / Getty Images
Slavoj Žižek, Slovinsko,
Milá Británia,
keď sa Stalina koncom dvadsiatych rokov minulého storočia spýtali, čo je horšie, pravica alebo ľavica, odsekol: „Obidve sú horšie!“ To je aj moja prvá reakcia na otázku, či odísť alebo neodísť z EÚ.
Nemám záujem písať britskej verejnosti zaľúbené listy so sentimentálnym posolstvom: „Prosím Vás, ostaňte v Európe!“ V konečnom dôsledku ma zaujíma len jedna vec. Európa sa momentálne zmieta v začarovanom kruhu medzi falošným protikladom kapitulácie pred globálnym kapitalizmom a kapitulácie pred protiprisťahovaleckým populizmum – ktorá politika nám pomôže vyskočiť z tohto šialeného tanca?
Symbolmi globálneho kapitalizmu sú tajne vyjednané obchodné dohody ako Dohoda o obchode so službami (Trade in Services Agreement TiSA) či Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo (Transatlantic Trade and Investment Partnership TTIP). Sociálny dopad TTIPu je už na prvý pohľad zjavný: nejde o nič iné ako o brutálny útok na demokraciu. Najjasnejšie sa to prejavuje v časti dohody, týkajúcej sa riešenia sporov medzi štátom a investorom (Investor-State Dispute Settlements, ISDS). Tá umožňuje firmám žalovať vlády za politické opatrenia, ktoré im spôsobia straty na ziskoch. Zjednodušene povedané, nevolené medzinárodné korporácie môžu diktovať politiku demokraticky zvolených vlád.
Čo by teda v tomto kontexte znamenal Brexit? Z ľavicového hľadiska je tu niekoľko dôvodov vysloviť sa za Brexit: silný národný štát, ktorý sa vymaní spod kontroly bruselských technokratov by mohol ochrániť výdobytky sociálneho štátu a postaviť sa proti politike uskromňovania. Starosti mi však robí ideologické a politické pozadie tohto postoja. Od Grécka po Francúzsko sa medzi poslednými zbytkami „radikálnej ľavice“ rozmáha hový trend: návrat k nacionalizmu. Univerzalizmus odrazu vyšiel z módy, vyhodený na smetisko ako mŕtvy politický a kultúrny náprotivok „vykoreneného“ globálneho kapitálu.
Má to očividný dôvod: vzostup pravicového nacionalistického populizmu v Západnej Európe, ktorý je dnes najmocnejšou politickou silou, predstavujúcou záujmy robotníckej triedy a súčasne aj najmocnejšou politickou silou, ktorá dokáže vyvolať skutočné politické nadšenie. A to vedie k argumentu: prečo by ľavica mala prepustiť pole nacionalistického nadšenia radikálnej ľavici a prečo by nemala „naspäť vydobyť la patrie od Národného frontu“?
V rámci tohto ľavicového populizmu naďalej funguje logika My proti Nim. Lenže „ich“ nepredstavujú chudobní utečenci či prisťahovalci, ale finančný kapitál a technokratická štátna byrokracia. Tento populizmus prekračuje hranice starého robotníckeho antikapitalizmu; snaží sa zjednotiť rozličné prúdy ako ekológia či feminizmus, boj za právo na zamestnanie po bezplatné školstvo a zdravotníctvo.
Neustále sa opakujúci príbeh súčasnej ľavice je príbehom vodcu strany, zvoleného masami nadšených voličov na základe prísľubov „nového sveta“ (Mandela, Lula), ktorý však skôr či neskôr, obvykle po pár rokoch, narazí na základnú dilemu: trúfnuť si zaútočiť na mechanizmy kapitalizmu, alebo „pristúpiť na ich hru“? Tých, čo tieto mechanizmy narušia, veľmi rýchlo potrestajú otrasy na trhu, ekonomický chaos a všetko, čo z toho vyplýva. Ako teda veci dotiahnuť do konca, keď sa skončí prvá fáza nadšenia?
Neprestávam veriť, že našou jedinou nádejou je konať na nadnárodnej úrovni – je to jediná šanca ako udržať svetový kapitalizmus na uzde. Národné štáty nie sú vhodným nástrojom na riešenie utečeneckej krízy, globálneho otepľovania a ďalších mimoriadne akútnych problémov. Miesto toho, aby sme brojili proti eurokratom v mene národných záujmov, by sme sa teda mali pokúsiť vytvoriť celoeurópsku ľavicu. A práve pre tento drobný záblesk nádeje mám pokušenie povedať: hlasujte proti Brexitu, ale robte to z pozície zbožného kresťana, ktorý pomáha hriešnikovi, no v duchu ho preklína. Nesnažte sa konkurovať pravicovým populistom, nepripusťte, aby oni definovali podmienky tohto boja. Socialistický nacionalizmus nie je správny spôsob, ako bojovať proti hrozbe národného socializmu.
Cees Nooteboom, Holandsko
Milá Británia,
skúste si predstaviť zvláštnu spoločenskú hru. Pozrite sa na Viedenský kongres, slávny obraz Jeana-Baptistea Isabeya z roku 1815. Prezrite si zúčastnených pánov, ruského cára Alexandra I, vojvodu z Wellingtonu, zákerného a večného Talleyranda, ktorého sprevádzajú básnik a spisovateľ De Lamartine a Chateaubriand. Samozrejme tu nechýba ani Metternich, Bavori, Sasi a Prusi, Karol August, knieža z Hardenbergu, Alexander a Wilhelm von Humboldtovci. Je tu dokonca aj Holanďan s nemeckým menom, Hans Christoph Ernst von Gagern.
Viedenský kongres, Jean-Baptiste Isabey. Foto: Royal Collection Trust / Zbierka jej veličenstva Kráľovnej Alžbety II., 2016.
A teraz odstráňte z obrazu vikomta z Astlereagh, vojvodu z Wellingtonu, grófa z Aberdeenu a zbytok britskej delegácie. Nezabudnite, že je to len hra. Keď ich necháte odísť, ostane po nich päť prázdnych stoličiek. A teraz si všimnite nefalšovaný úžas na tvári Metternicha a Talleyranda. Kam sa podeli Briti? Naozaj odišli od stola?
V posledných mesiacoch denne čítam a počúvam správy o Brexite. Ekonómovia, politici a komentátori nás zasypávajú argumentmi pre a proti. Stratili sme nevinnosť. Niet kam ujsť. Každý z nás musí mať názor. Týka sa to aj mňa. Ale ja nie som ekonóm. Som básnik ako Lamartine. A napísal som knihu o Nemecku. Spravilo to zo mňa odborníka? Za druhej svetovej vojny som bol dieťa. Môj otec zahynul počas britských náletov na Haag vo februári 1945. Ale vojnu nezačali Briti. Začalo ju Nemecko. A Nemci pochopili lepšie ako väčšina ostatných, že boli na nesprávnej strane dejín. Preto sú teraz presvedčení, že nechcú nemeckú Európu, ale európske Nemecko.
No čo ak neprítomnosť Britov prinúti Nemcov vyplniť európske vákuum? Jednoducho svojou špecifickou hmotnosťou v centre, svojou priemyselnou silou a v dôsledku svojich dejín, ktoré ovplyvnia dejiny Európy, jednoducho preto, lebo sú? Aké to bude mať následky pre ostatné krajiny Európy?
Som presvedčený Európan aj napriek všetkému a uprostred smutného víru separatistov a populistov. Ostatní Európania tentoraz nemôžu rozhodovať o osude Británie. Práve som sa dočítal, že šéfovia hedge fundov podporujú kampaň za odchod z EÚ. Týchto ľudí celkom nedávno isté francúzske noviny nazvali fičúrmi apokalypsy… ale kto už vo Veľkej Británii číta francúzske noviny? David Cameron spomenul hrozbu svetovej vojny. Znelo to prehnane a vysmiali sa mu.
Kto si však trúfne staviť sa, že ak sa Briti rozhodnú odísť, historici budúcnosti to nebudú vnímať ako nový Versailles? Castlereagh a Wellington z Viedenského kongresu neodišli a čo sa mňa týka, nazdávam sa, že Cameron – ale aj Johnson a Corbyn – by mali ostať sedieť pri európskych stoloch. Máme množstvo problémov, ale päťdesiat rokov mieru je príliš vzácna vec na to, aby sme riskovali, že ju stratíme.
Kapka Kassabova, Bulharsko
Milá Británia,
pochádzam z krajiny, kde sa dnešná Európa technicky končí alebo začína, podľa toho, odkiaľ kam cestujete. Ale len čisto technicky: v európskej časti Turecka som sa nedávno stretla s ľuďmi, ktorí sú hrdí na to, že sú Európania, hoci aj bez príslušných pasov. Európanstvo, rovnako ako svetský štát, je pre nich tvrdo vybojovaná hodnota, svetelné roky vzdialená od Bruselu, kde sa z krásnej Európy postupom času ostalo len slovo bez obsahu. Turci na západnom brehu Bosporskej úžiny sú možno poslední európski idealisti.
Práve Osmania dali Európe – cez Balkán – slovo komšulak – susedské vzťahy, duch družného spolunažívania, spoločných radostí a strastí počas historických zvratov. Komšulakis je najvyššia, ale aj najskromnejšia forma zdvorilosti. Keď zanikne, zosype sa všetko. Komšulak je jadro ťažko skúšaného európskeho projektu. No napriek ťažkým skúškam ešte stále neporazeného. Nedajme si tu, na tomto najzápadnejšom súostroví, nahovoriť, že keď zdvihneme kotvy, dostaneme sa na dáke lepšie miesto. Také miesto neexistuje. Čaká nás len studený Atlantik.
Už desať rokov žijem v Edinburghu, po desiatich rokoch na Novom Zélande som sa vrátila do Európy, do jedného z jej nakrajších miest. Keď som sa presťahovala na Škótsku vysočinu, nestratila som ani odrobinku z toho základného škótskeho európanstva, s jeho nenáročným prijímaním excentricity, rozdielnosti a znášanlivosti, s pocitom kontinuity s európskym kontinentom aj v tých najzapadnejších roklinách. A hoci Škótsko milujem takmer nehanebne vášnivo, cítim sa byť adoptovanou Britkou. Je to paradox? Tak potom je paradox aj to, že sa cítim ako Balkánčanka a Európanka, hoci Balkán (to hovorím pošepky) je len čiastočne „európsky“. A v tom je pes zakopaný: Európa nie je monokultúrna. Je to miesto, kde ľudia jazdia na soboch, pestujú víno, jedia cukrové želé a hovoria si Shetlanderi. Toto predplatné nemienim vypovedať.
Timur Vermes, Nemecko
Milá Británia,
čo je EÚ? Krátka odpoveď znie: Je to dôsledok druhej svetovej vojny. Je to pokus o zlepšenie.
Aj keď pre Vás vždy nedopadne najlepšie.
V Európe je plno ľudí, ktorí sa už tohto spoločného cieľa vzdali.
Je to pochopiteľné, veď najprv muselo zomrieť 60 miliónov ľudí, kým prišli na to, že za tento cieľ stojí za to bojovať.
Ale to bolo už veľmi dávno.
Všetci majú právo čakať, kým k tomuto názoru dospejú prirodzenou cestou.
No jedno by si mali pamätať: nabudúce už neobídu len tak lacno.
Jonas Jonasson, Švédsko
Milá Británia,
máš množstvo talentov. Vieš napríklad hrať futbal. Variť slušné pivo. Hovoriť jazykom, ktorému ľudia rozumejú. Na druhej strane Ti veľmi nejde šoférovanie. Jazdíte totiž zlej strane. Ale dáko to funguje, pokiaľ všetci robíte tú istú chybu.
Za vojny ste preukázali viac ako chrabrosť. Churchill povedal, že môže ponúknuť len krv, pot, drinu a slzy. Vynechal však sebaúctu. Naučili ste svet a seba samých, že Brit je Brit je Brit. Švédi zatiaľ kolenačky nechali nacistov prepochodovať našou krajinou.
Vojna je zlá. Napriek tomu sa Európa veľkú časť prvej polovice 20. storočia púšťala do vojen. Vyše päťdesiat miliónov Európanov prišlo o život. A dospeli sme k rozumnému záveru: rozhodli sme sa, že budeme spolupracovať naprieč hranicami tak, aby útok na suseda znamenal, že útočíš sám na seba. Nazvali sme to Európske uhoľné a oceliarske spoločenstvo, geniálny výtvor francúzskeho politika nemeckého pôvodu. Postupne sa pridávalo čoraz viac krajín a z tohto spoločenstva sa nakoniec stala Európska únia. A to je už voľačo. V prvej polovici minulého storočia zahynulo päťdesiat miliónov ľudí. V druhej polovici ich bolo päťdesiat tisíc. Keby nie zániku Juhoslávie, nebolo by žiadnych oficiálnych štatistík.
Ale je tu aj čosi, čomu hovoríme pamäť. Máme tendenciu zabúdať. Napríklad na to, že Anglicko 24 rokov nebolo schopné poraziť Švédsko vo futbale (zakaždým, keď sme vyhrali, prekvapilo Vás to rovnako ako nás). Alebo na takú EÚ a načo ju vlastne máme. Vo Švédsku sa veľa píše o tom, že Veľká Británia na odchod z Únie doplatí. Tomu, že to bude katastrofa pre všetkých ostatných sa nevenuje dostatočná pozornosť. Nazdávam sa, že Brexit by znamenal začiatkok konca nevídanej éry mieru v srdci Európy. Bez Vás sa EÚ začne rozpadávať vo švoch. Dúfam, že neodídete a že všetci vospolok – v krvi, pote, drine a slzách – dáme mierovému projektu, ktorým je Európska únia, správny smer. Ak na to pristúpite, môžete si jazdiť po ktorej strane cesty chcete. Dokonca Vás aj necháme v lete vyhrať Euro 2016. Veď tréner Anglicka je prakticky polovičný Švéd.
Yanis Varoufakis, Grécko
Milá Británia,
vlani som sa neúspešne pokúšal presvedčiť papalášov z EÚ, aby sa k mojej ťažko skúšanej vlasti správali ľudsky. Teraz sa na Vás obraciam so zvláštnou prosbou: aby ste v tej istej EÚ ostali – veru, v tej EÚ, čo potlačila našu Aténsku jar a odvtedy sa správa naďalej príšerne.
Niektorí si moju prosbu budú vysvetľovať logikou bulvárnej tlače („Varoufakis chce, aby Veľká Británia ostala v EÚ a platila za záchranné balíčky pre Grécko“). Iní ma zas obvinia z toho, že som vzdal boj o obnovenie demokracie. Verím však, že Váš monty-pythonovský zmysel pre paradox Vám pomôže tento zdanlivý rozpor prekonať.
Chcem, aby ste ostali „v“ lebo hlasovaním sa nedostanete „von“. Brexit Vám nepomôže z EÚ utiecť, naopak, pripúta Vás k Európe, ktorá bude hnusnejšia, smutnejšia a čoraz nebezpečnejšia sama pre seba, pre Vás, aj pre zbytok tejto planéty.
Páni zo City nikdy nepripustia, aby nová vláda Borisa Johnsona čo len pomyslela na odchod zo spoločného trhu EÚ, nech si Michael Gove hovorí, čo chce. Znamená to, že všetky prístroje, ktoré sa predávajú vo Vašich odchodoch, budú musieť zodpovedať normám, vypracovaným v Bruseli, Vaše predpisy na ochranu životného prostredia sa budú písať v Bruseli a o regulácii trhu sa bude rozhodovať – ako ste si už istotne domysleli – tiež v Bruseli.
Takže aj po Brexite budú väčšinu Vašich zákonov koncipovať v tých istých bezútešných bruselských chodbách ako doteraz, až na to, že na ich konečnú podobu nebudete mať žiaden vplyv. S Vašou pokrivkávajúcou demokraciou naďalej ostanete trčať v Európe, tá však bude oslabená a Váš Brexit jej roztrieštenie len urýchli.
EÚ je bezpochyby byrokratická, nepriehľadná organizácia, pohŕdajúca parlamentnou demokraciou, ktorú si Vy i ja tak ctíme. To Vás môže priviesť k záveru, že urýchliť roztrieštenie EÚ nemusí byť taký zlý nápad. Zamyslite sa nad tým! Myslíte, že rozpad Únie spôsobí vzburu progresívnych demokratov po celej Európe, posilnenie ich parlamentov a nástup síl svetla a nádeje, a splodí novú éru harmonickej spolupráce na tomto kontinente? Sotva.
Roztrieštenie EÚ rozdelí náš kontinent prinajmenšom na dve časti a hlavná zlomová línia medzi nimi bude prebiehať pozdĺž Rýnu a krížom cez Alpy. Na severovýchode nastane deflácia a milióny chudobných nemeckých, poľských a ďalších robotníkov prídu o zamestnanie. V latinskej časti bude na dennom poriadku inflácia a nezamestnanosť. Z tejto zlomovej línie začnú vyliezať politické príšery, budú okolo seba šíriť xenofobickú mizantropiu a postarajú sa o to, že konkurenčné devalvácie zatiahnu aj Vás do víru, ktorý toto všetko vyvolá.
Preto Vás prosím, aby ste z tej našej strašnej EÚ neodchádzali. Európski demokrati Vás potrebujú. A Vy potrebujete nás. Spoločne máme šancu obnoviť demokratickú suverenitu v celej Európe. Nepôjde to ľahko. Ale za pokus to stojí.
Ako študent som mal dobrého kamaráta, ktorý nenávidel spoločenské večierky, no napriek tomu nikdy žiaden nevynechal, aby naň mohol na druhý deň nadávať. Prosím Vás, nebuďte ako on. Ostaňte, prosím, v EÚ a udržte si nadšenie pre našu spoločnú vec: pusťme sa spolu do boja proti moru problémov a prekonajme ich.
Elena Ferrante, Taliansko
Milá Británia,
nemôžem povedať, že mám nejaký kladný postoj k Európskej únii v jej súčasnej podobe. S jej elegantne zariadenými hornými poschodiami a priestrannými sálami na večierky a bankety, bohatými zásobami luxusných potravín, s miestnosťami s panoramatickým výhľadom, kde sa pripravujú a schvaľujú stavebné povolenia, týkajúce sa tých, čo bývajú na nižších poschodiach a s bezpečnostnými službami, ktoré navrhujú poplašné zariadenia a masívne brány na zastavenie tých, čo si chcú postaviť stany v predsieni alebo aspoň v pivnici. Táto Európa je nepekná. Skrytá za fasádou bráni záujmy ekonomicky i vojensky najmocnejších krajín. No napriek všetkým predpisom a smerniciam stále verí, že ak z toho jedného dňa nebude mať žiadny úžitok, najlepšie bude únie sa zbaviť a vrátiť sa k starému osvedčenému fungovaniu dávnych hrdých národov.
Toto presvedčenie je zo všetkého najpomýlenejšie. Jednotlivé časti Európy už dávno stratili svoju autonómiu a význam. Vážne finančné krízy sa nedajú riešiť tým, že sa budeme dusiť vo vlastnej šťave. Migráciu nevyriešia semafory ani ostnaté drôty. Globálny terorizmus nie je videohra, ktorú sa hráte doma v obývačke. Globálnu klímu nedáte do poriadku tým, že otvoríte dáždnik. Tí šťastní a vyvolení si už dávno sami nevystačia bez toho, aby sa konfrontovali s masami nešťastníkov.
A hoci táto únia toho spája veľmi málo alebo vôbec nič, aj tak si myslím, že musíme ostať spolu za každú cenu. Dnes nepotrebujeme množstvo malých krajín, ale kontinent. Uprostred konfliktov a konfrontácií, navzdory realite, sa musíme pokúsiť si vytvoriť pospolitosť, ktorá by sa miesto toho, aby robila zoznamy cieľov, aktívne spolitizovala a skoncovala s nespočetnými a neznesiteľnými prejavmi nerovnosti. V pokladnici európskych suverénnych národov sa nájdu rozličné jedy, ale aj prekrásne šperky. Je načase zbaviť sa tých prvých a vytiahnuť tie druhé a začať sa pripravovať na veľkolepý sviatok spoločného myslenia a konania. Teraz nepotrebujeme korene: tie nás menia na rastliny, možno nádherné, ale pripútané k pôde, zatiaľ čo dnešné časy sú pohyblivejšie a premenlivejšie než kedykoľvek predtým. Široká, pravá identita sa musí otvoriť všetkým identitám a prijať tie najlepšie z nich. Už nám neostalo veľa času. Šíria sa najrozličnejšie choroby a chudoba, ulice sú čoraz viac poškvrnené krvou, najhoršie úmysly sú živnou pôdou pre najhorší druh politiky. Ostať spolu už nie je len možnosť, ale povinnosť a absolútna nutnosť. Ženy a muži Británie, prosím Vás, ostaňme spolu a spoločne zmeňme Európu.
• Preložené z anglického prekladu Daniely Petraccovej.
Javier Marías, Španielsko
Milá Británia,
my Španieli, narodení za Francovej diktatúry (najmä tí z nás, čo pochádzame z rodín, ktoré prehrali občiansku vojnu) sme si vždy boli vedomí toho, že jedného dňa možno budeme musieť opustiť svoju vlasť a odísť do exilu. Keď som o tejto možnosti uvažoval, nikdy som si nepredstavoval, že zakotvím vo Francúzsku, Taliansku či kdesi v Latinskej Amerike, vždy len v Británii. Možno je to tým, že som v mladosti získal slušné znalosti angličtiny, ale bezpochyby najmä preto, že som prečítal toľko britských kníh a videl toľko britských filmov, že sa mi Británia vždy zdala veľmi blízka a rovnako nepopierateľne európska, tak ako môj rodný Madrid. Za to, že som sa vôbec stal spisovateľom do istej miery vďačím Richmal Cromptonovej a jej sérii kníh Just William (v Španielsku je ich hrdina známy ako Guillerma [v češtine je to Jirka, postrach rodiny]). Vyrástol som na Charlesovi Dickensovi a Robertovi Louisovi Stevensonovi, Rudyardovi Kiplingovi a GK Chestertonovi, J Meade Faulknerovi a Anthonym Hopeovi, Agathe Christie a Arthurovi Conan Doyleovi. Ako dieťa som obdivoval hrdinov, ktorých stvárnili herci ako John Mills, Stewart Granger, Jack Hawkins, David Niven či Trevor Howard. Mojou prvou platonickou láskou bola Hayley Mills. Británia nebola len trvalým miestom mojich snov, zdalo sa mi, že je to krajina, ktorá by ma istotne prijala, keby sa situácia v Španielsku zhoršila; krajina, kde by som sa necítil úplne cudzo. Je pre mňa rovnako, ak nie väčšmi, súčasťou Európy ako Taliansko, Nemecko, Francúzsko či Rakúsko.
Vedel som tiež, že je to konštantne demokratická krajina, ktorá si váži slobodu jednotlivca a veľkoryso prijíma tých, čo tam nachádzajú útočisko: od Josepha Barettiho po Nikolausa Pevsnera a od Eliasa Canettiho po môjho priateľa Guillerma Cabreru Infanteho, ktorého roku 1965 vyhnali z Kuby, o španielskych autoroch ako Blanco White, Luis Cernuda, Arturo Barea či Manuel Chaves Nogales ani nehovoriac. Pripadalo mi absolútne prirodzené, že Británia je súčasťou EÚ. Je síce pravda, že EÚ vyvoláva skôr nespokojnosť ako veľké nadšenie, má však obrovskú zásluhu na tom, že od roku 1945 sa rozličné krajiny tohto kontinentu navzájom nevraždili. Že toto v ľuďoch nedokáže zapáliť iskru nadšenia a predovšetkým vďačnosti, svedčí len o neznalosti a zábudlivosti súčasných spoločností.
Keby Británia úniu opustila, nie je pravdepodobné, že by kdesi okamžite vypukla vojna, ale to sa nikdy nevie. Viem však jedno: zbytok kontinentu sa bude cítiť osirelo, amputovane, prázdno, ba priam bezbranne. Dovoľte mi vysvetliť, ako myslím to posledné: tí z nás, čo si to ešte pamätajú, by mali dennodenne vzdávať vďaku za existenciu tohto ostrova, ktorý od nás delí len úzky pruh mora. Bez neho by možno celý kontinent bol musel znášať dôsledky zdrvujúceho Hitlerovho víťazstva. Samotný fakt, že tento malý ostrov celé roky odolával tyranii a okupácii je dostatočným argumentom pre to, aby sme všetci počítali s tým, že tu bude aj naďalej a že vždy bude stáť na rovnakej strane ako my, či už za vojny alebo počas dlhých rokov mieru. Chceme, aby k nám bol čo najbližšie, už len z čisto sebeckých príčin či pre to, aby nám pomohol zachrániť sa samým pred sebou.
• Preložené z anglického prekladu Margaret Jull Costaovej.
Anne Enright, Írsko
Drahá Británia,
mám dve Tvoje deti – respektíve, deti, ktoré by sa mohli rozhodnúť byť Tvojimi. Ich otec sa narodil a vyrástol v Británii. Má rád kriket. Volá sa Murphy. Jeho rodina sa prisťahovala z Írska do Londýna v štyridsiatych rokoch 19. storočia po veľkom írskom zemiakovom hladomore a ešte aj teraz, po piatich generáciách, ich prezývajú „krumple“. Roku 1980 vymenil priateľský rasizmus juhoanglického Surrey za priateľský rasizmus, ktorému sú Angličania vystavení v Dubline a ktorý ho dosť otravuje. Veľká vlna migrácie, čo vykorenila jeho rodinu a navždy ich vydala napospas žartovným urážkam, postihla vyše milión ľudí, ktorí utiekli z Írska a usadili sa v mestách Británie a Ameriky. Po takejto obrovskej demografickej zmene je veľmi ťažké nastoliť pôvodnú rovnováhu. Írsko je odvtedy oslabené migráciou, zatiaľ čo Britániu migrácia posilnila.
Neverím, že k Brexitu dôjde, pretože ľudia málokedy hlasujú za niečo, čo je zjavne proti ich ekonomickým záujmom („Okrem robotníkov, ktorí volia konzervatívnu stranu,“ mrmle pán Murphy). Chcela by som však, aby Británia ostala v Európe z pozitívnejších dôvodov. Mohla by som hovoriť o idealizme. Mohla by som hovoriť o druhej svetovej vojne či iných, menej slávnych vojnách – mohla by som sa napríklad opýtať, prečo nemáte referendum o vystúpení z NATO alebo zo spoločenstva krajín, ktoré okupovali Irak – no argumenty za Brexit sú poväčšine založené na strachu z nákazy cudzincami a strach nikdy nie je skutočne idealistický. Je kmeňový. Je to ten druh atavistického myslenia, ktorý ma občas núti pozrieť sa s odstupom na svoj vlastný nacionalizmus. A tak mi nepadne zaťažko odsunúť nabok vlastnú írskosť a povedať: Britániu mám veľmi rada. Myslím tým to, čím Británia je – čosi pohyblivé, krajina, jazyk, knižnica plná úžasných kníh, mozaika národov, ktoré priniesla jedna vlna migrácie za druhou od ošľahaných anglosaských tvárí v East Anglia po obchody v Bradforde, kde predávajú sárí, po oči mojich dvoch detí, ktoré majú bohvie po kom.
Inak, majú rady stromy. A okrem nich ešte, v tomto poradí: curry, svojich bratrancov, yorkshirský puding, „to, že všetko je lepšie financované“, BBC, Bristol, sarkazmus, puby, AFC Wimbledon, Edgara Wrighta, Topshop a to, „že politici pôsobia veľmi zdvorilo, hoci v skutočnosti zúria“. Len aby ste vedeli.
Ako Írka si samozrejme nemôžem odpustiť žartovne urážlivú poznámku, ako veľmi mi je veľmi ľúto, že Británia prišla o svoju ríšu a o všetky peniaze a moc, ktoré s tým súviseli. Viem, že to pre Vás musí byť ťažké. Ale ako každej vznešenej staršej dáme, ktorá sa poddáva nostalgii a urazenej hrdosti, Vám musím povedať: „Neizolujte sa.“ Určite je veľmi lákavé pozatvárať dvere, zatiahnuť záclony, peniaze schovať pod matrac a držať ich tam dovtedy, kým staré bankovky nevyblednú a nestratia hodnotu, a spomínať na minulosť. Ktorá bola skvelá, hoci nie celkom spravodlivá. Svet sa však zmenil od čias, keď Británia bola naposledy sama. Neodchádzajte. Nebudete sa mať dobre a my chceme, aby ste sa mali dobre. Ešte stále ste naša rodina.