Uprostred politických búrok, ktoré nedávno otriasli Tureckom a vyvrcholili oznámením predsedu vlády, že v priebehu nasledujúcich dní odstúpi, sa v stredobode vášnivých parlamentných diskusií ocitol Oscar Wilde. Poslanec prokurdsky orientovanej Ľudovej demokratickej strany (DPH) sa chcel odvolať na anglického autora. Poslanec vládnucej strany AKP sa ohradil proti tomu, aby v parlamente citovali slová človeka, ktorý nie je moslim ani Turek. „Nemôžete uviesť nejaký príklad z našej kultúry, našej civilizácie?“ Ďalší poslanec AKP si írskeho autora pomýlil s Oscarmi, proti čomu zas protestovala poslankyňa HDP Burcu Özkanová: „Reč je o Oscarovi Wildeovi. Nie je to cena, ale človek!“
Foto: Umit Bektas / Reuters
Keď poslanci nedebatujú o Wildeovi, mlátia sa hlava nehlava. Počas diskusie o zrušení poslaneckej imunity – ak tento nový zákon prejde, kurdských poslancov budú môcť postaviť pred súd a uväzniť – niekoľkí členovia AKP kopali, bili a urážali arménskeho poslanca Gara Paylana. Ten to komentoval slovami: „Nevedia stráviť, keď človek s arménskou identitou odhalí ich lži a za svojím tvrdením si stojí.“
V Turecku je ťažké byť Arménom. Alebo aj Kurdom, alevitom, gayom, odpieračom vojenskej služby, Židom či ženou alebo proste hocikým, kto nesúhlasí s tým, čo sa v krajine deje. A ak náhodou patríte k viacerým z týchto kategórií, máte to ešte ťažšie. Zoznam je nekonečný. Rôznorodosť sa potláča. Sloboda slova zaniká. V krajine prevláda „ideológia rovnakosti“. Túto ideológiu utvára turecký nacionalizmus, islamizmus a autoritárstvo zmiešané s mačizmom a patriarchátom. Politické napätie preniká do všetkých sfér každodenného života. Turecko už dávno nie je iba politicky polarizované. Je rozpoltené na dve znepriatelené planéty: jedna podporuje prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana a bude ho naďalej podporovať, nech sa stane čo chce; tá druhá je z rozličných dôvodov proti nemu. Prezident, ktorý by teoreticky mal stáť nad politickými stranami a byť prísne neutrálny, sa v skutočnosti správa celkom opačne. Erdoğan je najrozdeľujúcejším politikom v moderných tureckých politických dejinách.
Od všetkých členov AKP sa vyžaduje absolútna, bezpodmienečná poslušnosť voči vodcovi strany. Po vnútrostraníckej demokracii niet ani stopy. Vyhlásenie premiéra Ahmeta Davutoğlu zaskočilo všetkých. Povedal, že jeho rezignácia nie je voľbou, ale „nutnosťou“. Nie je žiadnym tajomstvom, že po ňom nastúpi niekto, koho Erdoğan plne schvaľuje a ovláda, čím svoju moc ešte väčšmi skonsoliduje. Erdoğan plánuje zaviesť v Turecku prezidentský režim s monopolom moci.
Prežívajúce zvyšky opozície sú roztrieštené, roztrúsené a demoralizované. Od čias nepokojov v parku Gezi pred tromi rokmi ich čoraz väčšmi a čoraz systematickejšie zastrašujú. Priemerne každé štyri dni v Turecku niekoho obvinia z urážky Erdoğana – odkedy sa stal prezidentom, postihlo to takmer 2 000 ľudí. Sú medzi nimi umelci, novinári, karikaturisti, univerzitní profesori, ba aj študenti, obvinení za komenty na Facebooku. Čím viac sa v posledných rokoch potláča sloboda médií, tým spolitizovanejšími sa stávajú sociálne médiá. Aj tie sú teraz pod ostrým dohľadom. Najvyšší tureckí predstavitelia žiadajú odstraňovanie správ na Twitteri.
V Turecku sa mení všetko, a to neuveriteľným tempom. My Turci si neustále kladieme otázku: „Čo príde teraz?“, pretože vieme, že každý deň sa stane čosi nové. Naša krajina kráča dozadu a to, čo ostáva, nie je demokracia, ale neotesaná forma majoritného systému. Základné prvky demokracie – rozdelenie moci, právny štát, sloboda vyjadrovania – sú takmer zničené.
Murata Belgeho, známeho univerzitného profesora a publicistu, postavili pred súd za urážku prezidenta. Univerzitní profesori, ktorí podpísali petíciu proti tomu, čo vláda robí v juhovýchodnej Anatólii, sa stali terčom útokov v provládnych médiách. Niektorých vyhodili z práce. Štyroch zatvorili. Znovu sa vynoril neslávne známy paragraf 301, ktorý má chrániť „tureckosť“, hoci nikto netuší, čo to vlastne znamená.
Za tri hlavné nebezpečenstvá pokladám absolutistický monopol moci, úplný krach turecko-kurdského mierového procesu a koniec sekularizmu. Hovorca parlamentu İsmail Kahraman nedávno predložil hrôzostrašný návrh: „Sekularizmus by v novej ústave nemal figurovať.“ No sekularizmus bol hlavný princíp, vďaka ktorému sa Turecko odlišovalo od ostatného Blízkeho východu. Práve vďaka nemu to bola liberálnejšia, otvorenejšia, rôznorodejšia krajina. V poslednom čase niektorí členovia AKP hovoria, že potrebujeme novú ústavu. Tento trend je znepokojujúci, najmä pre ženy, ktoré musia sekularizmus brániť hlasnejšie a dôraznejšie ako muži, lebo v islamistickom fundamentalistickom režime majú najviac čo stratiť. Bayan Yani, humoristický časopis s čisto ženskou redakciou (jeho titul znamená v preklade „miesto v DPH vedľa ženy“) nedávno uverejnil trefnú karikatúru tureckej Marianny, ako vedie ľud na barikády pod heslom: „Nech žije sekularizmus!“
Kedysi sme mali celkom slušnú tradíciu čierneho humoru. Politika bola vždy drsná, ale aspoň sme sa mohli smiať z politikov. Dnes to už nie je možné.
Diváci v súdnej sieni vykrikovali islamistické heslá, keď Hikmeta Çetinkaya a Ceydu Karanovú, dvoch ostrieľaných novinárov denníka Cumhuriyet – jedného z posledných alternatívnych hlasov v médiách – súdili za to, že uverejnili karikatúry z Charlie Hebdo. Keď novinárov odsúdili na dva roky väzenia, pre tureckých demokratov to bol obrovský šok. V poslednom indexe slobody slova vo svete, ktorý publikuje organizácia Reporters Without Borders, sa Turecko spomedzi 180 krajín umiestnilo na 151. mieste.
Kedysi sme mali celkom slušnú tradíciu čierneho humoru. Politika bola vždy drsná, ale aspoň sme sa mohli smiať z politikov. Dnes to už nie je možné. Podľa najnovšieho výskumu sa len polovica tureckého obyvateľstva nazdáva, že verejne kritizovať vládu je v poriadku. A keď aj Angela Merkel dovolí Erdoğanovi podávať žaloby na nemeckých komikov, vysiela tým jasný signál tureckým demokratom: „Ste v tom sami.“
Kam sa teda podel turecký model, do ktorého sme kedysi vkladali také nádeje? Z jedinečnej zmesi západnej demokracie, sekularizmu a väčšinovej moslimskej kultúry a pluralistickej spoločnosti dnes ostali už len prázdne frázy. Dokonca aj z Európskej Únie, do ktorej sme sa my Turci kedysi tak túžili dostať, sa stala politická hra.
Foto: Umit Bektas / Reuters
V Turecku však žijú milióny skvelých ľudí, ktorí sú síce hlboko deprimovaní, demoralizovaní a osamelí, no sú v spojení so svetom a na vyššej úrovni ako ich vláda. A ten citát, ktorý v parlamente nezaznel? Týkal sa grobianstva moci.