V novej vláde Chorvátska, najmladšieho člena Európskej únie, sedí zaťatý fašista, ktorý sa svojimi názormi vôbec netají. Je ním štyridsaťdvaročný historik Zlatko Hasanbegović, ktorý sa koncom januára stal ministrom kultúry v novej pravicovej koaličnej vláde. Pravičiari v maďarskej či poľskej vláde sú popri tomto kontroverznom politikovi úplné padavky.
Foto: Tomislav Krišto / EPH
Zlatko Hasanbegović patril k najvýraznejším osobnostiam strany, otvorene sa hlásiacej k dedičstvu chorvátskych Ustašovcov, fašistického hnutia z čias Druhej svetovej vojny. (Medzičasom z tejto strany vystúpil a je nezávislým poslancom, nikdy sa však od nej nedištancoval.) Ako historik sa zameriaval predovšetkým na bagatelizovanie zločinov Ustašovcov a opatrnú rehabilitáciu ich myšlienok. Na rozdiel od poľských a maďarských pravičiarov, ktorí podkopávajú demokratické štruktúry svojich krajín, sa chorvátski nacionalisti – aspoň zatiaľ – sústreďujú na vojnu kultúrnu. Ich cieľom je pripraviť pôdu pre útok na liberálnu demokraciu. Hasanbegovićova nominácia na ministra novej vlády – gesto určené vplyvným chorvátskym extrémne pravicovým silám – vyvolala protesty a ostrú kritiku okrem iných aj Centra Simona Wiesenthala, významnej židovskej ľudskoprávnej organizácie. A odkedy nastúpil do funkcie, svoje radikálne postoje nezmiernil. Priam naopak: zoškrtal štátne dotácie pre progresívne skupiny a nezávislé médiá a postavil sa za revizionistický dokumentárny film, ktorý zapiera rozsah zločinov, ktoré Chorvátsko spáchalo v štyridsiatych rokoch minulého storočia ako spojenec nacistického Nemecka.
Počas svojej krátkej existencie sa Ustašovci vyznačovali takou krutosťou pri vraždení Židov, Srbov a Rómov, že to vyvolalo aj námietky nemeckých SS jednotiek.
Zlatko Hasanbegović vedie v mene chorvátskych ultranacionalistov „kultúrnu vojnu“, predchnutú krvavými dejinami Balkánu. Propagácia Ustašovského hnutia však má veľmi znepokojivý dopad na dnešnú situáciu. Ustašovci získali moc na jar roku 1941 a vyhlásili nezávislosť Chorvátska po tom, ako nacisti okupovali a rozbili mnohonárodnú Juhosláviu, ktorej bolo súčasťou. Nový štát na čele s katolíckymi fašistami bol v podstate bábkou Tretej Ríše a za svojej krátkej existencie sa vyznačoval takou krutosťou pri vraždení Židov, Srbov a Rómov, že to dokonca vyvolalo aj námietky nemeckých SS jednotiek. Podľa informácií Amerického múzea Holokaustu ustašovský režim celkovo vyvraždil 377 až 397 tisíc ľudí. Väčšinou išlo o Srbov, hoci do celkového počtu patrí aj väčšina štyridsiatich tisícov Židov, ktorí žili na území Chorvátska. Vyše štvrtina týchto obetí zahynula v neslávne známom koncentračnom tábore Jasenovac v strednom Chorvátsku.
Vojaci Čiernej légie, ustašovskej pechoty z čias Druhej svetovej vojny.
Keď Chorvátsko roku 1991 vyhlásilo nezávislosť od rozpadávajúcej sa socialistickej Juhoslávie, Chorváti mali po prvý raz od porážky Ustašovcov v roku 1945 svoj vlastný štát. Územie dnešného Chorvátska je však menšie ako počas Druhej svetovej vojny, keďže mu nepatrí väčšina Bosny a Hercegoviny. Keď roku 1992 vypukla vojna, radikálni nacionalisti, medzi nimi aj mnohí príslušníci americkej diaspory, podporovali anexiu veľkých častí bosnianskeho územia.
Zlatko Hasanbegović v mladosti patril práve k týmto radikálnym kruhom a v tom čase dokonca nosil čiapku a insígnie Ustašovcov. Dokazuje to fotografia, ktorú tento rok publikoval istý chorvátsky týždenník. Umiernenejší nacionalisti mali zálusk len na kúsok Bosny, no Hasanbegović a jeho kumpáni sa na rozdiel od nich dožadovali celej krajiny, tak isto ako kedysi Ustašovci. Zdôvodňovali to tým, že bosnianski moslimi sú vlastne tiež Chorváti, ibaže moslimskej viery. Samotný Hasanbegović je moslim a jeho rodičia pochádzajú z Bosny. Paradoxne je tak jediným predstaviteľom menšín a moslimov v súčasnej chorvátskej vláde v krajine, kde sú nacionálne konzervatívne kruhy úzko prepojené s mocnou katolíckou cirkvou.
Chorvátsku sa našťastie počas etnických vojen v deväťdesiatych rokoch nepodarilo prisvojiť si časť Bosny, no značná časť chorvátskeho obyvateľstva krajne pravicové názory prijímala veľmi ochotne. Nacionalistický mainstream predstavuje Chorvátska národná jednota (HDZ). Jej zakladateľ, prvý prezident a hrdina nezávislého Chorvátska Franjo Tudjman zomrel roku 1999, skôr ako ho Tribunál OSN mohol obžalovať z vojnových zločinov.
Po umiernenom období začiatkom nového tisícročia HDZ spravila prudký obrat doprava a prijala pod svoje krídla množstvo menších extrémne nacionalistických frakcií, medzi inými aj Hasanbegovićovu bývalú stranu. Extrémna pravica sa v Chorvátsku teší takej podpore, že počas demonštrácií v uliciach Záhrebu je schopná zmobilizovať až päť tisíc prívržencov. Počas takejto demonštrácie v januári tohto roku niektorí z nich skandovali heslo „Za dom spremni“ („Za vlasť pripravení“), ustašovskú verziu nacistického hesla Sieg Heil.
„HDZ už vyčerpala všetky myšlienky a nemala žiadnu konštruktívnu agendu, preto ako súčasť ideologickej ofenzívy prijala do svojich radov ľudí ako Hasanbegović,“ hovorí chorvátsky filozof Žarko Puhovski. Táto ofenzíva bola podľa všetkého úspešná, lebo HDZ v októbri 2015 vyhrala parlamentné voľby. Nezískala však väčšinu hlasov a bola nútená vytvoriť vládnu koalíciu s malou umiernenou stranou. „Hasanbegovića za ministra kultúry vymenovala HDZ,“ pokračuje Puhovski, „aby vytvorila dojem, že niečo v Chorvátsku zmôže aj bez toho, aby ponúkla reálne politické nápady, napríklad ako dať do poriadku ekonomiku.“
„Nemajú žiadnu víziu budúcnosti,“ tvrdí chorvátsky novinár Jerko Bakotin o HDZ a extrémistoch ako Hasanbegović, „len minulosti. A to veľmi, veľmi temnej minulosti.“ Podľa Bakotina je však Hasanbegović na rozdiel od ostatných chorvátskych politikov „ozajstný ideológ.“
„Nejde mu o peniaze,“ hovorí Bakotin a naráža pri tom na korupciu, ktorá je v chorvátskej politike bežná. „Je hlboko presvedčený o svojom poslaní.“
Akonáhle Hasanbegović nastúpil do funkcie, začal presadzovať nacionalistickú kultúru. Ministerstvo kultúry pod jeho vedením odobralo štátne dotácie malým nezávislým médiám a predstaviteľom občianskej spoločnosti. Z verejnoprávnej televízie boli vytlačené kritické hlasy a mnohé programy nadobudli ostro nacionalistický tón. Nezávislého autora a novinára Ante Tomića počas literárneho festivalu v Splite fyzicky napadli. Mnisterstvo kultúry síce tento násilný čin odsúdilo, Hasanbegović však novinára varoval, že by sa mal mierniť, ak sa nechce stať v budúcnosti obeťou podobných útokov. „Znepokojuje nás, že minister verejne ospravedlňuje násilie proti novinárom,“ vyhlásila Aude Rossigneux, predstaviteľka Reportérov bez hraníc, mimovládnej organizácie monitorujúcej slobodu tlače.
A to všetko bola len predohra. Minister nedávno vychválil televízny dokument Jasenovac: Pravda, ktorý o koncentračnom tábore z Druhej svetovej vojny nakrútil jeho politický spojenec Jakov Sedlar. V tomto proustašovskom filme sa tvrdí, že v Jasenovaci zahynulo „len“ „vyše dvadsať až štyridsať tisíc obetí“ a nie stotisíc ako tvrdia uznávaní historici. V tejto interpretácii podľa extrémistov ako Zlatko Hasanbegović či Sedlar Jasenovac nebol „táborom smrti“, len obyčajným koncentračným táborom, kde niektorí väzni zomreli. Hasanbegović sa zúčastnil premiéry spolu s ďalšími ministrami svojej vlády a poznamenal: „Takéto filmy sú užitočné, pretože otvárajú tabuizované témy. Je to najlepší spôsob ako objasniť niektoré sporné miesta chorvátskych dejín.“
„Ide o významný a podrobne naplánovaný projekt, ktorý obracia najzákladnejšie fakty o Druhej svetovej vojne dolu hlavou,“ napísali ľavicové noviny Novosti.
Židovské a srbské organizácie v Chorvátsku na dokument zareagovali oznámením, že sa na jar tohto roku nezúčastnia pietného aktu pri pomníku v Jasenovaci. (Než sa Hasanbegović stal ministrom, hovoril, že by tohtoročný pietný akt najradšej celkom zrušil.) A srbská menšina, ktorá tvorí asi štyri percentá obyvateľov Chorvátska, sa sťažuje, že je na uliciach vystavená rovnakej perzekúcii ako počas vojen v deväťdesiatych rokoch.
Niektorých komentátorov síce tento pravicový trend v Chorvátsku hlboko znepokojuje, nazdávajú sa však, že chorvátska pravica nebude môcť presadiť svoju moc v celej krajine tak, ako sa to podarilo premiérovi Viktorovi Orbánovi v Maďarsku. „Pravica spolu krajnou pravicou má v Maďarsku podporu takmer troch štvrtín voličov,“ hovorí Nenad Zakosek zo záhrebskej pobočky nadácie Friedricha Eberta, nemeckej mimovládnej organizácie. „U nás je spoločnosť rozdelená. Nemajú mandát zájsť tak ďaleko.“
Nezdá sa, že by Chorvátsko malo záujem v mene bosnianskych Chorvátov vojensky intervenovať v Bosne. Extrémisti ako Hasanbegović a jemu podobní predstavitelia krajnej pravice sa však sna o veľkom Chorvátsku nikdy nevzdali a tvrdia, že sa ho ani nikdy nevzdajú. Nová vláda v Záhrebe zatiaľ demonštruje svoju moc v regióne tým, že sa snaží blokovať vstup svojho dávneho nepriateľa Srbska do EÚ. Siedmeho apríla Chorvátsko odmietlo podporiť inak jednomyseľné odporúčanie EÚ začať rokovania so Srbskom o reforme v oblasti súdnictva a ľudských práv, dôležitého kroku na ceste k budúcemu členstvu Srbska v Únii.
„Progresívne sily sa budú musieť postaviť na odpor,“ tvrdí Zakosek. „Kedysi sme si mysleli, že sa budeme postupne a súvislo meniť na čoraz demokratickejšiu, modernejšiu spoločnosť a v čase rokovaní o vstupe do EÚ sme skutočne v tomto smere spravili pokroky. Teraz však kráčame naspäť a odkedy je Chorvátsko členom Únie, EÚ už veľmi nemá ako zasiahnuť. EÚ už nemá politický vplyv.“
Chorvátskej pravici asi chýba moc vydať sa v šľapajach Maďarska a Poľska, nech by si to akokoľvek priala. O to hrozivejšia je preto kultúrna vojna, ktorú rozpútal Zlatko Hasanbegović a celá krajná pravica. Pripravujú si pôdu do budúcnosti.