Dodržiavanie finančného tajomstva predstavuje obrovskú hrozbu pre krehký svetový system. Problém nevyriešime tým, že daňové raje zdvorilo poprosíme, aby sa prestali zle správať.
Panama City. Foto: Alex Webb / Magnum Photos
Otázkou daňových rajov a finančnej nepriehľadnosti sa médiá zaoberajú už roky. Žiaľ, naďalej tu zíva obrovská priepasť medzi víťazoslávnymi vyhláseniami vlád a tým, čo v skutočnosti robia.
Roku 2014 investigatívna akcia, známa pod menom LuxLeaks odhalila, že nadnárodné firmy neplatia v Európe takmer žiadne dane a to vďaka dcérskym spoločnostiam v Luxembursku. Roku 2016 zoznam Panama Papers odhalil utajovanie majetkov finančných a politických elít, tak na severe ako aj na juhu planéty. Je výborné, že novinári robia svoju prácu. Problém je však v tom, že vlády si svoju robotu nerobia. Pravda je taká, že od krízy roku 2008 sa nezmenilo takmer nič. V istých ohľadoch sa situácia dokonca ešte zhoršila.
Pozrime sa na to po poradí. Európske vlády čoraz intenzívnejšie súperia o to, ktorá z nich ponúkne veľkým firmám lepšie podmienky zdaňovania ziskov. Veľká Británia plánuje znížiť daňovú sadzbu na 17 percent, o čom doteraz žiadna významná krajina ani nechyrovala. Súčasne bude naďalej brániť dravé praktiky Panenských ostrovov a ďalších daňových rajov, ktoré patria do britského kráľovstva. Ak sa tento trend nepodarí zastaviť, všetky európske sadzby sa nakoniec ustália na 12 percentách ako v Írsku či možno až na nulovej sadzbe, ba vlády dokonca možno začnú poskytovať subvencie na investície, ako sa už v niekoľkých prípadoch stalo. V Spojených štátoch pritom sadzba federálnej dane zo zisku je naďalej 35 percent (k tomu treba navyše prirátať päť- až desaťpercentnú daň, ktorú si vyrubujú jednotlivé štáty).
Na milosť a nemilosť súkromným záujmom nás vydáva politická roztrieštenosť Európy a nedostatok silnej štátnej autority. Pozitívne je, že zo súčasného politického matu existuje východisko. Keby štyri krajiny – Francúzsko, Nemecko, Taliansko a Španielsko, ktoré spoločne tvoria 75 percent HDP a obyvateľstva Eurozóny – podpísali nový dohovor, založený na zásadách demokracie a fiškálnej spravodlivosti s rovnako silným dôrazom na spoločný daňový systém pre veľké korporácie, ostatné krajiny by boli nútené ísť v ich šľapajach. Keby tak nespravili a nevyhoveli by tlaku verejnej mienky, ktorá sa už celé roky domáha zvýšenia transparentnosti, hrozili by im sankcie.
Naďalej pretrváva absolútny nedostatok transparentnosti pokiaľ ide o súkromné majetky, uložené v daňových rajoch. V mnohých oblastiach sveta sa od roku 2008 najväčšie bohatstvá stále ešte hromadia rýchlosťou, ktorá prudko predbieha rast miestnej ekonomiky. Jedným z dôvodov je aj to, že ich majitelia nemusia platiť vysoké dane. Roku 2013 istý vysoko postavený pracovník francúzskeho ministerstva pre štátny rozpočet bez hanby tvrdil, že nemá žiadne konto vo Švajčiarsku. Spravil tak bez najmenšej obavy, že sa o tom dozvie jeho vlastné ministerstvo. Aj v tomto prípade úloha odhaliť pravdu pripadla novinárom.
Automatické vydávanie informácií o finančných aktívach, na ktoré oficiálne pristúpilo Švajčiarsko a ktoré Panama ešte stále odmieta, si kladie za cieľ vyriešiť túto otázku do budúcnosti. Jediným mínusom je, že táto dohoda začne platiť až v roku 2018, aj to len veľmi opatrne a s do očí bijúcimi výnimkami – nebude sa to napríklad týkať akcií, uložených vo fondoch a nadáciách. V tomto novom mechanizme chýbajú akékoľvek sankcie proti krajinám, ktoré ho nebudú dodržiavať. Inými slovami, ďalej sa nechávame unášať ilúziou, že problém sa dá vyriešiť na princípe dobrovoľnosti tým, že daňové raje zdvorilo poprosíme, aby sa prestali zle správať. Riešenie už nesmieme odkladať a na krajiny, ktoré nebudú dodržiavať prísne pravidlá, musíme uvaliť ťažké obchodné a finančné sankcie.
Jedna vec je istá: celý systém bude dôveryhodný len vtedy, ak sa sankcie tohto typu budú sústavne uplatňovať aj za tie najmenšie priestupky (ktorých sa určite dočkáme, napríklad aj od našich drahých švajčiarskych či luxemburských susedov). Len tak skoncujeme so súčasnou atmosférou netransparentosti a obrovskou mierou beztrestnosti, ktorá trvá už celé desaťročia.
Súčasne je treba vytvoriť jednotný register finančných cenných papierov: podmienkou by malo byť, že centrálne depozitáre budú podliehať verejnej kontrole (v Európe je to Clearstream a Eurostream, v spojených štátoch Depository Trust Corporation), ako jasne vysvetlil Gabriel Zucman. Na posilnenie tohto systému by sa mal zaviesť aj jednotný registračný poplatok za vlatníctvo cenných papierov. Zisk z tohto poplatku by sa mohol použiť na financovanie verejne prospešnej činnosti (napríklad súvisiacej s klimatickými zmenami).
Nevyriešenou však ostáva otázka: prečo vlády od roku 2008 spravili tak málo pre to, aby zlikvidovali finančnú nepriehľadnosť? Jednoduchá odpoveď znie, že podľahli ilúzii, že netreba konať. Ich centrálne banky vytlačili dostatočné množstvo peňazí, aby zabránili úplnému krachu finančného systému a vyhli sa tak chybám, ktoré po veľkej kríze roku 1929 priviedli svet na pokraj úplného krachu. A výsledkom je, že sa nám skutočne podarilo vyhnúť rozsiahlej depresii, no súčasne sme upustili od potrebných štruktúrnych, regulačných a fiškálnych reforiem.
Útechu by sme mohli hľadať v tom, že súvaha najvýznamnejších centrálnych bánk (ktorá sa zvýšila z 10 na 35 percent HDP) je naďalej nízka v porovnaní s celkovými finančnými aktívami, ktoré si navzájom dĺžia verejní a súkromní hráči (približne 1 000 percent HDP, v Británii dokonca až 2 000 percent) a v prípade potreby sa môže zvýšiť. V skutočnosti sa tým však len vyjavuje systematické bujnenie súvah v súkromnom sektore a obrovská nestálosť celého systému. Ostáva len dúfať, že svet si z Panama Papers vezme ponaučenie a konečne sa pustí do likvidácie finančnej nepriehľadnosti bez toho, aby čakal na ďalšiu krízu.