1.
Minulý rok sme v Poľsku mali prezidentské voľby. Počas televíznej debaty, tej najdôležitejšej, si dvaja hlavní kandidáti navzájom kládli otázky. Prvá otázka kandidáta Andrzeja Dudu sa netýkala ekonomickej situácie v Poľsku ani vzťahov s Ukrajinou a Ruskom. Týkala sa zločinu, spáchaného pred vyše sedemdesiatimi rokmi v Jedwabnom, mestečku na severovýchode Poľska, kde Poliaci-katolíci upálili svojich židovských susedov zločinu, ktorý po mnohých rokoch odhalil Jan T. Gross, poľsko-americký historik, v súčasnosti profesor na Univerzite v Princetone. Duda obvinil svojho oponenta, v tom čase úradujúceho prezidenta Bronisława Komorowského, že kvôli nemu „nás iní falošne obviňujú, že sme sa podieľali na holokauste“. Opýtal sa, prečo prezident nebráni dobré meno Poľska.
Jedwabne. Foto: Mark Power / Magnum Photos
Voľby vyhral Andrzej Duda, kandidát, ktorý jednoznačne poprel bolestnú pravdu z Jedwabného. Nový prezident prisľúbil “novú stratégiu historickej politiky”, ktorá bude posilňovať medzinárodné postavenie Poľska vo svete. Už sa realizuje. Jej významnou súčasťou sú útoky na J. T. Grossa. Prezident Duda v januári požiadal Ministerstvo zahraničia, aby sa vyjadrilo k návrhu odobrať Grossovi štátne vyznamenanie. Podľa jeho hovorcu do prezidentskej kancelárie prichádza množstvo listov od pobúrených občanov, ktorí to žiadajú. Prezident tieto hlasy nemôže ignorovať a zamlčiavať.
Vyznelo to ako čierny humor. Tisícky ľudí v mrazivých popoludniach vyšli do ulíc poľských miest na protest proti politike prezidenta a vlády, no ich hlasy nič neznamenajú. Keď prezident neprijal prísahu troch právoplatne zvolených sudcov Ústavného súdu, protestovali sme proti ohrozeniu demokracie. Pod heslom Na obranu slobody sa v 36 mestách konali manifestácie proti opatreniam vlády, ktoré rozličným spôsobom obmedzujú občianske slobody: od nového zákona, ktorý umožňuje sledovať občanov cez nové formy trestného stíhania, politizáciu verejných služieb až po privlastňovanie si verejnoprávnych médií vládnucou stranou. Píšeme aj listy. Reakcia žiadna. Skupina významných univerzitných profesorov a verejne činných ľudí napísala protestné listy na obranu Jana T. Grossa a Timothy Snyder vyhlásil, že vráti štátne vyznamenanie, ktoré mu udelila poľská vláda.
J. T. Grossa, ktorému chcú teraz vyznamenanie odobrať, predtým poľský štát vyznamenal dvakrát.
Po prvý raz roku 1996 (ešte predtým, ako začal písať knihy, ktoré mnohých Poliakov rozčuľujú). Rad za zásluhy o Poľskú republiku dostal za knihy, venované o štruktúram podzemnej vlády za Druhej svetovej vojny a poľským deťom vyhnaným na Sibír, ale aj za svoju opozičnú minulosť, za účasť v protestnom hnutí roku 1968 a za podporu, ktorú opozícii poskytoval už ako emigrant.
Druhé štátne vyznamenanie dostal symbolicky. Písal sa 10. júl 2001 a Poľsko si pripomínalo šesťdesiate výročie zločinu v Jedwabnom. Vtedajší poľský prezident Aleksandr Kwaśniewski sa ospravedlnil zavraždeným a slávnostný smútočný akt prenášali televízie na celom svete. To všetko spôsobila útla Grossova knižka, esej Susedia. Vykynoženie židovského mestečka, ktorá vyšla o rok predtým. Kniha, ktorá vyvolala lavínu, najhlasnejšiu diskusiu v slobodnom Poľsku po roku 1989.
Práve toto che moc teraz Grossovi vziať a vymazať z kolektívnej pamäti. Pritom mu berie vyznamenanie za zásluhy, ktoré sú očividné a nekontroverzné aj v rámci nových politických kritérií.
2.
Pred niekoľkými rokmi som sa v Krakowe prizerala, ako sa svorka fotoreportérov pretláča ku Grossovi, aby si ho mohli odfotiť v jarmulke. Stretnutie v rámci židovského festivalu, venované jeho knihe Strach, kde píše o pogrome v Kielcach a ďalších prípadoch vraždenia Židov hneď po vojne, sa konalo v synagoge Kupa. Prebiehalo tam veľa kultúrnych akcií a všetkým mužom pri vstupe dávali jarmulku. Fotky Grossa z židovskou pokrývkou hlavy sa ocitli na prvých stranách novín, ukazovali ich v televízii. Posolstvo bolo jasné: Gross je Žid – čiže je cudzí, čiže klame. Tu by možno bolo vhodné dodať, že od čias Druhej svetovej vojny sú v dôsledku holokaustu a premiestenia hraníc majú takmer všetci Poliaci čisto poľský pôvod.
Jan Gross má správny pôvod po mame, ale to zjavne nestačí. Hanna Szumańska-Gross pochádzala zo zemianskej rodiny. Keď Jan dopísal knihu o Jedwabnom, zistil dokonca, že jeho predok bol prvým kastelánom, čiže guvernérom łomżyńského kraja, kde sa odohrala dráma Židov z Jedwabnego. Počas Druhej svetovej vojny Hanna Szumańska-Gross spolupracovala s podzemnou Domácou armádou. Pri kolportovaní ilegálnej tlače sa zoznámila so Zygmuntom Grossom, ktorý sa vtedy skrýval, a po vojne sa za neho vydala. Keď Janovi Grossovi vyčítali, že nepíše nič o pomoci, ktorú Židom poskytovali Poliaci, vysvetľoval, že on sám je plodom tejto pomoci a že ho zaujíma, ako sa mohlo stať, že Poliaci, ktorí počas holokaustu zachraňovali Židov, sa o tom po vojne báli hovoriť.
Jan Gross má veľa zásluh o Poľsko (rovnako ako jeho židovskí predkovia). V opozícii bol takpovediac od detstva: keď s Adamom Michnikom na gymnáziu zakladali ilegálny diskusný Klub hľadačov rozporov, mal Gross iba štrnásť a Michnik pätnásť rokov. Na Varšavskej Univerzite patril k študentom, čo organizovali opozičné akcie. Po slávnej demonštrácii na nádvorí univerzity v marci roku 1968 ho zatkli a vo väzení si odsedel päť mesiacov. Roku 1969 emigroval spolu s rodičmi v dôsledku antisemitského štvania. Ako mnohí predstavitelia tejto emigrácie, ktorých vyhodili z Poľska a odobrali im poľské občianstvo, podporoval poľskú opozíciu a informoval v zahraničí o jej činnosti. Bol jedným z autorov vynikajúceho emigračného časopisu Aneks. Doktorát na Yaleskej univerzite obhájil z aktivít Poľského podzemného štátu. Doktorskú prácu knižne vydal pod titulom Polish Society Under German Occupation (Poľská spoločnosť za nemeckej okupácie). V polovici sedemdesiatych rokov jeho žena Irena Grudzińska-Gross a Jan Gross natrafili na unikátne svedectvá poľských občanov, ktorých vyviezli do hlbín ZSSR. Knižne ich vydali pod titulom “V štyridsiatom štvrtom nás, mama, vyhnali na Sibír…” V osemdesiatych rokoch Gross na základe dokumentov, najmä z Hooverovho archívu, napísal knihu Revolution from Abroad: Soviet Conquest of Poland’s Western Ukraine and Western Belorussia (Revolúcia zo zahraničia: sovietske podrobenie poľskej Západnej Ukrajiny a Západného Bieloruska).
Hovoril mi: – “Písal som o prenasledovaných Poliakov, ale Židia do poľských dejín nepatrili. Na Židov boli iní odborníci a ja som túto deľbu bezmyšlienkovite prijímal.”
Až kým nenarazil na dokumenty, ktoré jeho písanie zmenili. Najprv na dovtedy neznámy úryvok zo správy Jana Karského, kuriéra a vyslanca Poľského podzemného štátu. Karski písal, že vzťah širokých vrstiev spoločnosti k Židom je poväčšinou bezohľadný, často neľútostný a že táto otázka vytvára “akýsi úzky mostík, na ktorom sa celkom priateľsky stretávajú Nemci a veľká časť poľskej spoločnosti”. Potom narazil na svedectvo Szmula Wasersztejna z Jedwabného. Ten opisoval, ako jeho rodinu a celú obec v stodole spálili susedia Poliaci. Vznikla z toho kniha Susedia, ktorá zmenila povedomie Poliakov. Samozrejme, nie všetkých. Jarosław Kaczyński, zakladateľ pravicovej a v súčasnosti vládnucej strany Právo a Spravodlivosť a hlavný aktér poľskej politiky označil Susedov za protipoľský paškvil a prejav Grossovej protipoľskej mánie.
Po Susedoch nasledovali knihy Strach a Zlatá žatva (v spoluautorstve s Irena Grudzińskou-Gross). Každá z nich bola v Poľsku udalosťou a vyvolala zúrivé spory. Prispel k tomu aj Grossov štýl – emocionálny, elektrizujúci, nútiaci ku konfrontácii. Zlatú žatvu otvára fotografia, zobrazujúca Poliakov, ktorých polícia prichytila, ako po vojne prekopávajú terén v okolí tábora smrti v Treblinke a hľadajú zlaté zuby či iné cenné predmety. Grossovci píšu: “Začíname chápať, že normou správania v poľskej spoločnosti (…) bolo stopovanie a vyhľadávanie skrývajúcich sa Židov (tým pádom aj Poliakov, ktorí ich prichýlili), a nie poskytovanie pomoci prenasledovaným Židom. (…) Preto fotografia sedliakov z Treblinky – prirodzenie inak normálnych, pracovitých, pobožných ľudí, vyznačujúcich sa celou škálou cností – v nás okrem zhnusenia vyvoláva podkožný nepokoj, pretože si nemôžeme byť celkom istí, či sa podobná fotka nevynorí aj z nášho rodinného albumu.”
Publikácia Grossových kníh v Poľsku vyvolala záplavu divadelných hier, umeleckých výpovedí, románov o poľských Židoch. Uvediem len jeden príklad, z ktorého jasne vyplýva, ako sa to, čo Gross píše, stáva súčasťou populárnej kultúry. Hlavný hrdina románu Noc živých Židov býva v činžiaku, postavenom na území spáleného varšavského getta. Z pivnice jeho domu začínajú masovo vychádzať povraždení Židia a dobýjať sa mu do bytu. V románe vystupuje Dedko, akoby vystrihnutý z rodinného albumu. Hlavnému hrdinovi a jeho priateľke prednesie monológ o vojnových časoch: “Aj my sme sa zabávali, myslíte, že len vy ste to všetko objavili? Pamätám si tie časy, stretávali sme sa s kamarátmi, chodili sme za dievčatami, zatancovať si, napiť sa, vyblázniť sa, niečo zjesť. Chodil som do mesta s vreckom plným zlatých zubov, svet patril nám.” Zaujímavé je, že v čase ,keď autor Igor Ostachowicz túto knihu písal, bol vysokým úradníkom v predošlej vláde Donalda Tuska. Čosi také by sa už dnes určite nemohlo stať.
3.
V septembri 2015 Jan T. Gross napísal text pre Project Syndicate. Vyjadril v ňom znepokojenie nad nedostatkom solidarity pri riešení dramatického problému utečencov, prichádzajúcich do Európy. Príčinu videl v postojoch Poliakov počas Druhej svetovej vojny a v tom, že sa nikdy nevyrovnali s minulosťou, hoci “Poliaci za vojny zabili viac Židov ako Nemcov”.
Ministerstvo zahraničia vyhlásilo, že jeho text je “historicky nepravdivý, škodlivý a uráža Poľsko” a prokuratúra ho začala vyšetrovať na základe paragrafu: “Kto verejne znevažuje národ či Poľskú republiku môže byť potrestaný odňatím slobody do troch rokov.”
Nadácia s vďačným názvom Reduta dobrého mena – Poľská Liga proti hanobeniu zorganizovala podpisovú akciu a zbierku listov, žiadajúcich, aby mu odobrali vyznamenanie. Na ilustráciu ich štýlu uvádzam pár ukážok: “Gross je mimoriadne nebezpečný ohovárač”, “Gross prekročil všetky možné hranice opľúvania Poľska”, “Gross je smrteľnou hrozbou pre Poľsko”. Členom správnej rady je poľský podpredseda vlády a minister kultúry v novej pravicovej vláde.
V januári požiadal prezident Duda poľské Ministerstvo zahraničných vecí o vyjadrenie, či je možné Grossovi odobrať štátne vyznamenanie (dostal ho na návrh Ministerstva). Nemyslím si, že k tom dôjde, no nejde predovšetkým o to, či mu odoberú vyznamenanie. Ide o to, že sa ukazuje prstom na nepriateľa, zasieva nenávisť a zatvárajú sa šíky na obranu imaginárnej obliehanej pevnosti. Keď som si na internete vyhľadala mená Magierowski a Gross (vedela som, že šéf tlačovej kancelárie prezidenta Marek Magierowski verejne kritizoval Grossa), zobrazili sa mi jeho správy na twitteri a na prvom mieste čísi koment o Grossovi: “Zobrať tomu všivákovi poľské občianstvo! Sukin syn jeden!” Takýto tón sa v Poľsku ozýva čoraz hlasnejšie. Poľská pravica je čoraz extrémnejšia, čoraz viac rozširuje okruh svojich nepriateľov, čoraz častejšie hovorí jazykom nenávisti. Deti Jana Grossa mi hovorili, že keď ich otec cestoval do Poľska, prosili ho, aby si nasadil čiapku hlboko do očí, lebo sa oňho báli.
Zažívam déjà vu. Aj komunistický režim bol presvedčený, že môže rozhodovať o tom, čo možno a čo neslobodno verejne hovoriť a publikovať. Ľudia sa mohli dostať za mreže za názory, vyslovené v súkromnom liste adresovanom do zahraničia. Najhorším zločinom bolo publikovať kritické názory na stránkach tlače v Nemeckej spolkovej republiky. Mnohí Poliaci vedení protinemeckými resentimentmi v tom dali režimu za pravdu. Text Jana T. Grossa o utečencoch, ktorý distribuoval americký Project Syndicate, vyšiel okrem iného aj v nemeckom denníku Die Welt. Keď sa v tlači, televízii a oficiálnych prehláseniach hovorí o Grossovom texte, zakaždým padajú zlovestné slová Die Welt. Žiaľ, funguje to aj teraz. Stálo by za to zistiť, v koľkých veciach naša pravicová vláda reprodukuje komunistické zvyky.
Nemá zmysel nahovárať si, že nápad odobrať štátne vyznamenanie za publicistický text je jednorazový bizarný rozmar. Útok na Grossa nie je len útokom na Grossa. Je to útok na slobodu slova, útok na nezávislosť vedeckého výskumu. Môžeme očakávať ďalšie pokračovanie.
4.
Grossovo odhalenie zločinu v Jedwabnom vyvolalo revolúciu v poľskom myslení o poľsko-židovských vzťahoch. Poľsko sa zaradilo medzi špičku európskych krajín, ktoré sa vyrovnávali so svojou vojnovou minulosťou. Teraz však nastali časy kontrarevolúcie a, ako hovorí súčasná vláda, koniec “pedagogiky hanby”. Pritom to však nie je nápad novej vlády, prišla na vopred pripravenú pôdu. Kontrarevolúcia v Poľsku prebieha už dobrých pár rokov. Trestné oznámenie na Grossa podali na prokuratúru ešte za predchádzajúcej vlády (pravicový kandidát nastúpil na prezidentský úrad v auguste 2015, pravicová vláda prevzala moc v novembri 2015).
Niektoré momenty revolúcie, ako to v dejinách býva, sa absorbovali. Zločin v Jedwabnom, rovnako ako kielecký pogrom v roku 1946, je zdokumentovaný na hlavnej výstave v novopostavenom Múzeu dejín poľských Židov. Varšavské Centrum výskumu holokaustu, vynikajúce výskumné stredisko, robí úžasnú vedeckú prácu, vydáva skvelý časopis a skvelé knihy. Bolestné časti poľsko-židovských dejín však boli vytlačené na okraj verejnej debaty.
Teraz nastal čas hovoriť o tom, koľko dobrého Poliaci spravili pre Židov – tomu sa venujú historici, vláda, štátne inštitúcie, Ministerstvo zahraničných vecí, médiá. Pre mnohých Poliakov je v kontexte holokaustu najdôležitejšie dokazovať svetu, že Poliaci sa v tom čase zachovali príkladne. Je to otázka, ktorou sme boli odjakživa posadnutí: čo si o nás svet pomyslí? Odhalenie zločinu v Jedwabnom malo za dôsledok, že sa poľsko-židovské vzťahy z čias holokaustu stali tým neuralgickým bodom, ktorý sa dotkol poľského ega.
Naši národní hrdinovia kedysi umierali v povstaniach a vojnách. Teraz v zahraničí propagujeme dvoch národných hrdinov – Jana Karského, ktorý informoval západné vlády a prezidenta Roosevelta o vyhladzovaní Židov a Irenu Sendlerovú, ktorá zachraňovala židovské deti. Títo dvaja majú vytvoriť záväzný kánon, akým sa má hovoriť o vzťahu Poliakov k Židom počas Druhej svetovej vojny. My sme boli tí, čo sa pokúšali otriasť svedomím sveta, ľahostajným voči zabíjaniu Židov, my sme boli tí, čo zachraňovali, hoci za to v Poľsku hrozil trest smrti.
Jan Karski či Irena Sendlerová a okruh jej spolupracovníčok boli fantastické osobnosti, no ich empatia k židovskému osudu nie je pre postoj Poliakov počas vojny reprezentatívna. Tí, čo zachraňovali Židov boli osamelí hrdinovia, robili to napriek svojmu okoliu, po vojne sa o tom báli hovoriť, aby ich spoločnosť nevylúčila.
Tvrdenie Grossa, že Poliaci mali za vojny na svedomí viac vrážd Židov než Nemcov sa akceptuje ťažko, sa však podľa mňa nedá spochybniť. Miera udávania a vrážd Židov počas vojny je ohromujúca. Dlhé roky robím rozhovory s preživšími, čítam archívne materiály a ešte stále mi padne zaťažko prijať na vedomie to, čo počujem a čítam. Na každom mieste na mape, na ktoré náhodou natrafím, nachádzam Židov, ktorých zavraždili ich susedia.
Ako Poľka si prajem, aby dejiny poľsko-židovských vzťahov počas vojny vyzerali tak, ako ich predstavuje súčasná poľská vláda a nie tak, ako ich opisuje Gross. Veľmi si to prajem aj ako Židovka. Z mojej rozvetvenej rodiny, ktorá žila v dedinke Skryhiczyn na východe Poľska, neprežil nikto z tých, kto tam býval počas holokaustu. V opravenej verzii dejín by možno prežilo dáke dieťa, ktoré prichýlil niektorý sused. “Nanovo premýšľam svet, druhé vydanie / druhé, opravené vydanie,” písala naša poetka a laureátka Nobelovej ceny Wisława Szymborska. To, čo sa patrí robiť básnikom sa však nepatrí robiť politikom.