Americké médiá hľadajú riešenie záhady: ako je možné, že republikánski voliči podporujú extrémne pravicového populistu s oranžovou tvárou a bez politických skúseností, človeka s šialenými a často bizarnými názormi? Ako je možné, že Donald Trump zdanlivo z ničoho nič získal až takú popularitu?
Foto: Craig F. Walker / Globe Staff
Trumpov vzostup je o to záhadnejší, že má stúpencov naprieč všetkými demografickými skupinami – vzdelanostnými, príjmovými, vekovými ba aj náboženskými – ktoré obvykle vyznačujú rozdiely medzi kandidátmi. Zatiaľ, čo väčšinu republikánskych kandidátov obvykle podporuje len určitá zložka straníkov, napríklad evangelikálni kresťania na Juhu alebo umiernení voliči z prímorských štátov, Trump žnie prekvapujúce úspechy od Mexického zálivu na Floride až po mestá na severe štátu New York, a jednoznačne zvíťazil na predvolebnom zjazde v Nevade.
Najzvláštnejšie je však nielen to, že sa Trump takto z ničoho nič dostal do popredia, ale že jeho stúpenci v obrovských množstvách odrazu začali prejavovať oveľa extrémnejšie názory ako všetko, čo sa za posledné rokoch tešilo podobnej obľube. Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý v Južnej Karolíne usporiadali správy televízie CBS sa 75 percent republikánskych voličov vyslovilo za to, aby moslimom zakázali vstup do Spojených štátov. Z výsledkov prieskumu organizácie Public Policy Polling (PPP) zas vyplýva, že tretina Trumpových voličov je za zákaz homosexuality v USA. A dvadsať percent dokonca vyhlásilo, že Lincoln nemal oslobodiť otrokov.
Vlani v septembri si Matthew MacWilliams, doktorand na Universite v Massachusetts v Amherste uvedomil, že v jeho dizertačnej práci sa možno skrýva riešienie nie jednej, ale všetkých troch týchto záhad.
Matthew MacWilliams sa venuje výskumu autoritárstva – nie diktátorov ako takých, ale psychologického profilu jednotlivých voličov, pre ktorých je charakteristická túžba po poriadku a strach z ľudí zvonku. Keď sa ľudia s výrazným autoritárskym profilom cítia byť ohrození, hľadajú silných lídrov, ktorí im sľúbia, že spravia všetko pre to, aby ich ochránili pred ľuďmi zvonku a zabránili zmenám, ktorých sa boja.
Matthew MacWilliams si preto samozrejme položil otázku, či existuje korelácia medzi autoritárstvom a podporou Trumpa.
Oslovil veľkú vzorku pravdepodobných voličov a hľadal koreláciu medzi podporou Trumpa a autoritárskym typom názorov. Dospel k ohromujúcemu zisteniu: korelácia s autoritárstvom tu nielenže bola, ale podľa všetkého tento faktor predpovedá, že dakto bude podporovať Trumpa spoľahlivejšie ako takmer všetky ostatné ukazovatele. Matthew MacWilliams potom ten istý prieskum zopakoval v Južnej Karolíne s rovnakými výsledkami, ktoré zverejnil v internetovom časopise Vox.
Vysvitlo však, že nebol s týmto objavom sám. Takmer o dvetisíc kilometrov ďalej na juh vo svojej kancelárii na Vanderbilt University aj politológ Marc Hetheringtom práve zvolal: heuréka! Uvedomil si, že spolu s Jonathanom Weilerom, kolegom z University of North Carolina už vlastne vzostup Donalda Trumpa predpovedali v roku 2009, keď objavili čosi, čo malo oveľa ďalekosiahlejší význam, než si v tom čase uvedomovali.
Hetherington a Weiler roku 2009 vydali knihu o účinkoch autoritárstva na americkú politiku (Authoritarianism and Polarization in American Politics). Z dôkladnej analýzy série experimentov vyvodili nečakaný záver: polarizáciu v americkej politike nevyvolávajú len manipulácie s volebnými okrskami, vplyv peňazí ani ďalšie premenné, na ktoré sa vedci často odvolávajú, ale aj voličská skupina, ktorej dovtedy nikto nevenoval pozornosť, hoci je prekvapujúco veľká.
V závere knihy skonštatovali, že odkedy republikáni začali vystupovať ako strana, predstavujúca tradičné hodnoty, právo a poriadok, nechtiac prilákali obrovské množstvo Američanov s autoritárskymi tendenciami z radov demokratov i republikánov.
Tento trend v posledných rokoch urýchlili demografické a ekonomické zmeny, ako prisťahovalectvo. Tieto zmeny uviedli do chodu autoritárske tendencie a spôsobili, že množstvo Američanov začalo hľadať silného vodcu. Mal by to byť človek, ktorý by bol schopný udržať status quo, súčasný stav, ktorý je podľa nich ohrozený, a nastoliť poriadok vo svete, ktorý vnímajú ako čoraz odcudzenejší.
Dvojica politológov zistila, že Američania s autoritárskymi názormi sa pridávajú k republikánom, čím sa spoločnosť čoraz väčšmi polarizuje. Súčasne však vnútri strany dochádza k rozkolu (spočiatku len latentnému) medzi tradičnými republikánskymi voličmi a touto skupinou, ktorá zastáva menej ortodoxné a súčasne často extrémnejšie názory.
Hetherington a Weiler predpovedali, že časom bude tento trend čoraz výraznejší a autoritári tak postupne nevyhnutne získajú v rámci republikánskej strany dostatočnú moc, aby sa ich vplyv prejavil.
V tom čase ešte Hetherington s Weilerom netušili, aké ďalekosiahle dôsledky ich nález bude mať a že ak zo svojej teórie vyvodia prirodzený konečný záver, bude to vlastne prognóza nevyhnutných a dramatických zmien v americkej politike. Spätne sa však dôsledky ich výskumu javia až znepokojujúco zjavné.
Je známe, že autoritári majú tendenciu väčšmi prejavovať obavy ako ostatní voliči, že sa snažia o nastolenie poriadku v situácii, keď sa boja nebezpečných zmien a túžia po silnom lídrovi, ktorý by ich obavy upokojil použitím sily. Preto hľadajú kandidáta, ktorý sľubuje takýto prístup. Extrémny charakter autoritárskych obáv a ich túžba reagovať na hrozby silou, ich prirodzene privádza ku kandidátovi s temperamentom, aký sa doteraz v americkej politike nevyskytol, takému, ktorý bude presadzovať politické opatrenia, prekračujúce doteraz prípustné normy.
Čiže ku kandidátovi ako Donald Trump.
Foto: Joe Raedle / Getty Images
Samotného Hetheringtona šokovalo, nakoľko sa ich teória potvrdila. Začiatkom jesene 2015, keď väčšina amerických novinárov a politológov žasla nad Trumpovými úspechmi, zatelefonoval Weilerovi. „Nie je to neuveriteľné? Nie je to neuveriteľné?“ pýtal sa ho stále dookola.
V zime som sa obrátila na Hetheringtona, MacWilliamsa a niekoľkých ďalších politológov, ktorí sa venujú výskumu authoritárstva. Chcela som lepšie pochopiť teóriu, ktorá tak neuveriteľne presne predpovedala Trumpov vzostup. A rovnako ako oni som sa chcela dozvedieť, čo tento nárast autoritárskych politických postojov znamená pre americkú politiku všeobecne. Čo ak je Trump len začiatok čohosi väčšieho?
Aj politológovia, ktorých som oslovila, si v tom čase lámali hlavu nad touto otázkou. Zhodli sme sa na tom, že sa deje čosi dôležité, čo ešte len začíname chápať.
Tesne po republikánskom predvolebnom sneme v Iowe, kde Trump získal druhé miesto, sa časopis Vox spoločne s washingtonskou firmou Morning Consult, ktorá sa zaoberá výskumom verejnej mienky, rozhodol otestovať rad politických a spoločenských názorov medzi americkými autoritármi a preskúšať určité hypotézy, ku ktorým sme dospeli po konzultácii s poprednými politológmi.
Výsledkom je úkaz, ktorý mimoriadne jasne vysvetľuje vzostup Donalda Trumpa, no súčasne ho aj presahuje a v novom svetle ukazuje najvýznamnejšie politické udalosti posledného desaťročia. Vysvitlo, že Trump je len symptóm. Nárast amerického autoritárstva od základov mení republikánsku stranu a dynamiku americkej politiky, a tento trend bude mať ďalekosiahle následky, ktoré ovplyvnia budúcnosť Ameriky.
I. Čo je americké autoritárstvo?
Už dávno predtým, ako ktosi čo len tušil, že ktosi taký ako Donald Trump by mohol získať náskok v prezidentských primárkach, sa malá, no uznávaná časť vedeckej komunity zaoberala otázkou na rozhraní politológie a psychológie, ktorá politológov fascinuje od čias vzostupu nacizmu.
Ako dochádza k tomu, že toľko ľudí môže v tak krátkom čase zaujať extrémne politické názory, ktorých súčasťou je strach z menšín a túžba po silnom lídrovi?
Odpoveď na túto otázku vedci hľadajú cez výskum autoritárstva: neskúmajú diktátorov ako takých, ale psychologický profil ľudí, ktorí za určitých priaznivých okolností začnú túžiť po extrémnych politických opatreniach a silnom vodcovi, ktorý by ich realizoval.
Po vedecky nespoľahlivých začiatkoch v polovici 20. storočia sa tejto otázke začala venovať serióznejšia skupina vedcov. Tí skúmali predovšetkým ako sa tento úkaz prejavuje v americkej politike. Okrem Hetheringtona a Weilera k nim patrí okrem iných napríklad aj Stanley Feldman, Karen Stenner či Elizabeth Suhay.
Po prelomových zisteniach začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa začali črtať prvé obrysy komplexnej teórie autoritárstva. Tento výskum vyvrcholil roku 2005 publikáciou Karen Stennerovej The Authoritarian Dynamic (Dynamika autoritárstva). Kniha vyšla práve vo chvíli, keď táto teória oveľa rýchlejšie a razantnejšie, ako si to vedci vedeli predstaviť, prevtelila do reality v podobe Donalda Trumpa a jeho vzostupu, ktorý sa vymyká všetkým normám.
Stennerovej teória znie, že existuje istá podskupina ľudí s latentnými autoritárskymi tendenciami. Tieto tendencie môže vyvolať či „uviesť do chodu“ pocit telesného ohrozenia alebo destabilizujúce spoločenské zmey, ktoré spôsobujú, že takíto jedinci začnú túžiť po opatreniach a lídroch, akých hovorovo označujeme za autoritárskych.
Ako vysvetľuje profesor Jonathan Haidt z New York University, je to akoby niekto stlačil gombík, ktorý hlása: „V prípade morálneho ohrozenia uzavrite hranice, vyžeňte každého, kto je iný a potrestajte tých, čo sú morálne deviantní.“
Pre autoritárske osobnosti je prioritný spoločenský poriadok a hierarchické usporiadanie. Dáva im to pocit, že majú kontrolu nad chaotickým svetom. Všetko, čo tento poriadok spochybňuje – rôznorodosť, príliv ľudí zvonku, kolaps starého usporiadania sveta – vnímajú ako osobné ohrozenie, pretože to môže viesť k zmene ustáleného poriadku, ktorý stotožňujú so základnou istotou.
V Amerike v súčasnosti prebiehajú obrovské sociálne zmeny. Krajina sa stáva čoraz rôznorodejšou a mnohí Američania sú tak konfrontovaní s rasovými otázkami, akými sa doteraz nemuseli zaoberať. Tieto zmeny prebiehajú už dlhší čas, no v posledných rokoch sa prejavujú oveľa viditeľnejšie a nedajú sa už tak ľahko ignorovať. Navyše sa to deje paralelne s ekonomickými trendmi, ktoré negatívne postihujú bielych robotníkov. Keď sa autoritársky založení ľudia cítia byť fyzicky ohrození alebo majú pocit, že je ohrozený súčasný stav, teda status quo, vtedy začínajú schvaľovať opatrenia, o ktorých si myslia, že ich pred týmito hrozbami ochránia. Dožadujú sa energického, rozhodného postupu proti tomu, čím sa cítia ohrození. A utiekajú sa k politickým vodcom, o ktorých sú presvedčení, že budú takto postupovať.
Keby ste si naštudovali celú odbornú literatúru o problematike autoritárstva a potom sa pokúsili vymyslieť hypotetického kandidáta, ktorý by zodpovedal vedeckej prognóze osoby, ktorá môže osloviť autoritárskych voličov, výsledok by silne pripomínal Donalda Trumpa.
Politológovia však tvrdia, že táto teória vysvetľuje oveľa viac ako osobu Donalda Trumpa a ukazuje, že Trump je súčasťou ďalekosiahlejších trendov v americkej politike: polarizácie, pravicového posunu v republikánskej strane a nárastu disidentskej frakcie v rámci strany, ktorá ohrozuje vžité názory a otriasa základmi americkej politiky.
Ba čo viac, teória autoritárstva odhaľuje prepojenie medzi niekoľkými zdanlivo nesúvisiacimi prúdmi v americkej politike. Ukazuje tiež, že kombinácia demografických, ekonomických a politických síl prebudila autoritársku skupinu voličov, ktorá sa spojila okolo Trumpa a tým v podstate vytvorila novú politickú stranu v rámci republikánskej strany. Tento úkaz sa po prvý raz verejne prejavil vo voľbách roku 2016, no bude pokračovať dlho po nich.
II. Objav: ako sa z malého pododvetvia politológie odrazu stala jedna z najaktuálnejších oblastí výskumu americkej politiky
Výskum autoritárstva sa rozbehol tesne po Druhej svetovej vojne, keď sa politológovia a psychológovia v Spojených štátoch aj v Európe snažili pochopiť, ako sa nacistom mohlo podariť získať takú masovú podporu verejnosti pre svoju extrémistickú a nenávistnú ideológiu.
Bol to užitočný výskum, hoci podľa dnešných meradiel nie veľmi vedecký. Theodor Adorno napríklad vytvoril „F-stupnicu“ na meranie „fašizoidných“ tendencií. No jeho test nebol spoľahlivý. Inteligentnejší respondenti rýchlo prišli na to, ktoré odpovede sú „správne“ a v testoch švindľovali. A nenašiel sa dôkaz, že skúmaný typ osobnosti má skutočne automaticky sklon podporovať fašizmus.
Tento počiatočný výskum okrem toho vychádzal z toho, že existuje istá podskupina ľudí, ktorá je vo svojej podstate zlá alebo nebezpečná. Hetherington a Weiler tento prístup popierajú ako veľmi zjednodušujúci a nesprávny a snažia sa mu vyhýbať. (Priznávajú, že označenie „autoritársky“ v sebe skrýva podobné nebezpečenstvo, ale iný termín, ktorý by vyznieval menej pejoratívne zatiaľ nenašli.)
No ak autoritársky psychologický profil skutočne existuje, vedci nevedeli ako ho merať. Ako sa dopátrať autoritárskych tendencií, ktoré môžu byť latentné? Ako priviesť ľudí k tomu, aby úprimne odpovedali na otázky, ktoré môžu byť veľmi citlivé a spolitizované?
Hetheringon vysvetľuje: „Sú veci, na ktoré sa proste nemôžete ľudí rovno opýtať. Nemôžete sa človeka opýtať: ‚Nemáte rád černochov?‘ Nemôžete sa ho ani opýtať, či má predsudky.“
Tento problém dlho nikto nedokázal vyriešiť a výskum prešľapoval na jednom mieste. Až začiatkom deväťdesiatych rokov politológ Stanley Feldman zo State University New York Stonybrook prišiel s objavom, ktorým sa všetko zmenilo. Feldman bol presvedčený, že autoritárstvo je významným faktorom v americkej politike, nemá to však nič spoločné s fašizmom a tvrdil, že tento úkaz sa dá mapovať odhliadnuc od kontextu konkrétnych politických preferencií.
Uvedomil si, že ak je autoritárstvo osobnostný profil a nielen politická preferencia, táto tendencia by sa mala dať odhaliť pomocou otázok, ktoré sa respondentom budú zdať menej kontroverzné. Prišiel na čosi tak banálne, že je to skoro smiešne: rodičovské výchovné ciele.
Feldman vytvoril stupnicu autoritárstva, ktorá je dnes všeobecne akceptovaná. Je postavená na štyroch jednoduchých otázkach, ktoré sa zdanlivo týkajú výchovy detí, no v skutočnosti sú skonštruované tak, aby odhalili, akú váhu respondent prikladá hierarchii, poriadku a konformite nad inými hodnotami.
- Povedzte mi, prosím, či je podľa vás dôležitejšie, aby dieťa bolo nezávislé alebo aby si ctilo dospelých?
- Povedzte mi, prosím, či je podľa vás dôležitejšie, aby dieťa bolo poslušné alebo aby bolo samostatné?
- Povedzte mi, prosím, či je podľa vás dôležitejšie, aby dieťa bolo ohľaduplné alebo aby sa slušne správalo?
- Povedzte mi, prosím, či je podľa vás dôležitejšie, aby bolo dieťa zvedavé alebo dobre vychované?
Feldmanov test sa ukázal byť veľmi spoľahlivý. Autoritárov teraz môžeme identifikovať napríklad na základe toho, že kladú veľký dôraz na poriadok a konformitu alebo že chcú tieto hodnoty vnútiť aj iným.
Roku 1992 sa Feldmanovi podarilo presvedčiť organizátorov National Election Study (NES), veľkého prieskumu verejnej mienky, ktorý prebieha vždy v rokoch celoštátnych volieb, aby do svojho dotazníka zaradili jeho štyri otázky na testovanie autoritárstva. Politológovia, venujúci sa tejto problematike, odtvtedy nazbierali obrovské množstvo údajov o ľuďoch, u ktorých sa prejavujú autoritárske tendencie a o tom, ako tieto výsledky súvisia so všetkým možným, od demografického profilu po politické preferencie.
Ich zistenia sa už nedajú ignorovať a čoraz viac ovplyvňujú naše chápanie amerických voličov.
III. Ako funguje autoritárstvo
Keď vedci na začiatku nového tisícročia začali využívať údaje z prieskumov NES v snahe pochopiť, ako autoritárstvo vplýva na americkú politiku, prišli na tri veci, ktoré objasňujú nielen vzostup Trumpa, ale takmer polstoročia americkej politickej dynamiky.
Prvým objavom boli poznatky Hetheringtona a Weilera, týkajúce sa polarizácie v rámci republikánskej strany. Tá sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia začala prezentovať ako strana zákona, poriadku a tradičných hodnôt, teda postoja, čo sa prihovára autoritárom, ktorým záleží na poriadku a tradíciách. V priebehu nasledujúcich desaťročí autoritári čoraz viac inklinovali k republikánskej strane a postupne v nej vďaka svojej koncentrácii získavali čoraz väčší vplyv.
Druhým objavom bola Stennerovej teória „spúšťacieho mechanizmu“. Vo svojej knihe z roku 2005, The Authoritarian Dynamic (Dynamika autoritárstva) tvrdí, že autoritárske sklony môžu byť latentné – ľudia nemusia nutne podporovať autoritárskych lídrov či politiky, pokiaľ v nich niečo túto tendenciu „neuvedie do chodu“.
Teória spoločenskej hrozby pomáha vysvetliť, prečo autoritári obvykle odmietajú nielen istý konkrétny typ outsiderov či spoločenských zmien, napríklad moslimov, homosexuálne páry či migrantov hispánskeho pôvodu, ale odmietajú všetky z nich.
Najväčšia hrôza nejde zo samotného kandidáta, ale z miery nadšenia a podpory, akú si získal.
Túto tendenciu môže uviesť do chodu pocit ohrozenia spoločenskými zmenami, ako napríklad meniace sa spoločenské normy či rastúca rôznorodosť alebo akékoľvek iné zmeny, ktoré podľa nich môžu vyvolať zásadné zmeny spoločenského poriadku, ktorý chcú chrániť. Tak sa môže stať, že ľudia, ktorí boli predtým oveľa umiernenejší, podporia lídrov a politiky, ktoré by sme mohli označiť ako trumpoidné.
Ďalší vedci to, na rozdiel od Hetheringtona, vidia trochu inak. Nazdávajú sa, že autoritárov netreba „uviesť do chodu“, pretože autoritárske názory zastávali odjakživa, ale začali ich prejavovať až keď sa cítili ohrození spoločenskými zmenami alebo hrozbou zo strany outsiderov.
Oba myšlienkové prúdy sa však zhodujú na základnej príčinnej súvislosti v otázke autoritárstva. Ľudia nepodporujú extrémne politické opatrenia či silné vodcovské postavy preto, že by schvaľovali autoritárstvo a túžili po ňom, ale ako reakciu na isté druhy hrozieb, ktoré pociťujú.
Za tretí objav vďačíme Hetheringtonovi, ktorý v spolupráci s Elizabet Suhay zistil, že keď sa ľudia bez autoritárskych sklonov cítia dostatočne ohrození, aj oni sa začnú politicky správať ako autoritári.
Hetherington a Suhay tiež zistili, že je rozdiel medzi fyzickým ohrozením, ako napríklad terorizmus, ktoré môže v neautoritársky nastavených ľuďoch vyvolať autoritárske správanie, zatiaľ čo abstraktnejšie spoločenské hrozby ako narušovanie spoločenských noriem či demografické zmeny autoritárske správanie nevyvolávajú. Ukázalo sa, že síce ide o dôležitý rozdiel, no vo chvíľach, keď sa mnohí americkí občania cítia bezprostredne fyzicky ohrození, rýchlo sa medzi nimi začne šíriť autoritársky spôsob myslenia.
Z týchto troch objavov vyplýva jedna hrôzostrašná teória: keď sa spoločenské zmeny a fyzické ohrozenie vyskytujú súčasne, môžu prebudiť autoritárske postoje u obrovského množstva Američanov. Tí sa potom budú domáhať silného lídra a extrémnych politických opatrení, ktoré považujú za potrebné, aby sa krajina vyrovnala s rastúcim ohrozením.
Z tejto teórie vyplynula prognóza rastúceho množstva amerických voličov, podozrivo pripomínajúcich voličskú základňu, ktorá zdanlivo z ničoho nič vykatapultovala Donalda Trumpa z neúspešnej vedľajšej figúrky republikánskych primáriek roku 2012 do pozície nezastaviteľného pravdepodobného víťaza roku 2016.
Nielenže sa táto teória ukázala byť hrozivo prorocká, ale zviditeľnila aj obavy, ktoré sa v súvislosti s Trumpom často vyslovujú: že najväčšia hrôza nejde zo samotného kandidáta, ale z miery nadšenia a podpory, akú si získal.
Vyvoláva to ďalšiu otázku: ak je nárast autoritárskych tendencií v Amerike natoľko silný, že vyniesol Trumpa do čela kandidátov, ešte akým spôsobom môže ovplyvniť americkú politiku? A aký to môže mať dlhodobý dopad po skončení volebnej kampane roku 2016?
IV. V čom je vysvetlenie autoritárstva?
Začiatkom februára, tesne po tom, ako Trump získal druhé miesto na republikánskom zjazde v Iowe a spravil bodku za pochybnosťami o svojej popularite, som sa spolu s Feldmanom, Hetheringtonom a MacWilliamsom na túto otázku pokúsila nájsť odpoveď.
MacWilliams už dávnejšie dokázal súvislosť medzi autoritárstvom a podporou Trumpa. Nás však zaujímal dopad autoritárstva na ďalšie aspekty amerického života, od politických postojov cez stranícku politiku po sociálne otázky a na americkú budúcnosť všeobecne.
Obrátili sme sa teda na Kylea Droppa. Dropp je politológ, ktorý pôsobí neuveriteľne mladistvo, hoci je profesorom na súkromnej univerzite Dartmouth College. Popri pedagogickej činnosti je jedným zo zakladateľov firmy, venujúcej sa prieskumom verejnej mienky Morning Consult, ktorá už predtým s časopisom Vox spolupracovala.
Kyle Dropp i jeho kolegovia sa potešili, že sme ich oslovili. Poznal Hetheringtonove práce o autoritárstve a veľmi ho zaujímalo, či sú jeho poznatky relevantné aj v kontexte súčasných volieb. Hetherington a ďalší politológovia zas chceli hlbšie preskúmať teórie, ktoré odrazu získali na aktuálnosti.
Zostavili sme päť súborov otázok. Tým prvým bol samozrejme Feldmanov test autoritárstva. Na jeho základe sme chceli zistiť, či existuje zhoda medzi jeho výskytom a ostatnými súbormi otázok.
V druhom súbore boli typické otázky, vyplývajúce z volebnej kamane, týkajúce sa preferovaných kandidátov a straníckej príslušnosti.
Tretí súbor otázok testoval strach z rozličných fyzických hrozieb od Islamského štátu a Ruska až po vírusy či autonehody.
Štvrtý súbor sa týkal rôznych preferovaných politických opatrení. Jeho cieľom bolo zistiť, či z autoritárskeho nastavenia vyplýva podpora pre určité konkrétne opatrenia.
Ak bol doterajší výskum správny, ľudia na najvyšších priečkach autoritárskej stupnice by mali pociťovať prehnaný strach pred hrozbami „zvonku“ ako Islamský štát či zahraničné vlády v porovnaní s inými hrozbami. A ľudia, ktorí normálne nie sú autoritársky nastavení, no cítia sa veľmi ohrození, by mali vysloviť podporu Trumpovi. Znamenalo by to, že fyzické ohrozenie môže vyvolať náhly nárast autoritárskeho zmýšľania, a ten zas vedie k podpore Trumpa.
Posledný súbor otázok mal testovať strach pred spoločenskými zmenami. Opýtali sme sa respondentov, či isté typy spoločenských zmien, skutočných i hypotetických, hodnotia pre Spojené štáty ako „veľmi dobré“ až „veľmi zlé“. Opýtali sme sa ich, čo si myslia o homosexuálnych manželstvách a tiež, či by nelegálni prisťahovalci do USA mali dostať možnosť uchádzať sa o občianstvo, a či by dovolili o americkým moslimom stavať ďalšie mešity v amerických mestách.
Keby sa potvrdila naša teória o tom, že spoločenské zmeny vyvolávajú u autoritárov stres, mali by podobné zmeny vnímať ako zlé pre Ameriku.
Celkovo sme sledovali niekoľko cieľov. Chceli sme pochopiť, s akou demografickou zložkou obyvateľstva máme do činenia a otestovať si základné hypotézy o teoretickom fungovaní autoritárstva. Chceli sme si posvietiť na úlohu, akú autoritári zohrávajú vo voľbách, napríklad, či presadzujú určitý typ politických postojov.
Chceli sme si ďalej spraviť lepšiu predstavu o významných faktoroch, ktoré vyvolali tento prudký nárast extrémneho autoritárstva – bola to migrácia, terorizmus či úpadok bielej robotníckej vrstvy? No predovšetkým sme chceli teoreticky objasniť, ako nárast amerického autoritárstva v budúcnosti ovplyvní polarizáciu medzi politickými stranami ako aj vo vnútri republikánskej strany, ktorá je v poslednom čase čoraz výraznejšie vnútorne rozštiepená.
Asi o desať dní neskôr, tesne po tom, ako Trump vyhral primárky v New Hampshire, sme otázky rozoslali do terénu. Výsledky sme mali o necelé dva týždne.
V. Ako sa republikánska strana stala stranou autoritárov
Prvé, čo nám udrelo do očí, bol obrovský počet autoritárov. Z prieskumu vyplýva, že „vysoko“ alebo „veľmi vysoko“ autoritársky nastavených je 44 percent bielych respondentov v celej krajine, z čoho 19 percent sa prejavilo „ako veľmi vysoko“ autoritárskych. Na tom nie je nič zvláštne a zhoduje sa to s predchádzajúcimi prieskumami verejnej mienky, ktoré ukázali, že autoritárske sklony nie sú ani trochu zriedkavé.
Foto: Peter van Agtmael / Magnum Photos
Treba pochopiť, že autoritárstvo býva latentné; ľudia, ktorí patria k týmto štyridsiatim štyrom percentám, volia alebo sa správajú autoritársky len vtedy, keď pociťujú dáke fyzické či spoločenské ohrozenie. No táto latentná predispozícia vysvetľuje ako sa mohlo stať, že v posledných desaťročiach takto zmýšľajúci ľudia nadobudli obrovský vplyv bez toho, aby si to niekto všimol.
Podľa nášho prieskumu sa veľká väčšina autoritárov prikláňa k republikánom. Vyše 65 percent ľudí, ktorí sú vysoko na autoritárskej stupnici, volí republikánov. Vyše 55 percent republikánov medzi respondentmi sú „veľmi“ alebo „veľmi vysoko“ autoritárski.
Na druhom konci spektra sa prejavuje presne opačný model. Takmer 75 percent ľudí, ktorí najmenej bodovali na autoritárskej stupnici – čiže ľudia, ktorí zakaždým volili neautoritársku odpoveď, týkajúcu sa výchovy detí – boli demokrati.
Problém nie je v tom, že republikáni sú z Marsu a demokrati z Venuše. Je v tom, že polarizácia sa postupne vyostruje.
Kedysi to však bolo inak. Výskum Hetheringtona a Weilera ukazuje, že problém nie je v tom, že republikáni sú z Marsu a demokrati z Venuše. Je v tom, že polarizácia sa postupne vyostruje.
Počiatok tohto trendu siaha do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď republikáni zmenili volebnú stratégiu, v snahe získať si sklamaných demokratov v južných štátov. Využili pri tom aj strach z meniacich sa spoločenských noriem, napríklad to, že novozískané občianske práva narušili rasovú hierarchiu. Republikánska strana si vtedy dala do vývesného štítu aj heslo „rešpektovať zákon“ a apelovala predovšetkým na bielych voličov, ktorí boli vystrašení rasovými nepokojmi. Republikáni sa začali štylizovať na stranu, reprezentujúcu tradičné hodnoty a spoločenské štruktúry, a štylizujú sa tak dodnes. Vysvitlo, že svojím prísľubom, že zabránia spoločenským zmenám a ak bude treba, nastolia poriadok, oslovili predovšetkým voličov s autoritárskymi sklonmi.
Demokrati sa naproti tomu štylizovali na stranu občianskych práv, rovnosti a sociálneho pokroku – inými slovami, na stranu spoločenských zmien. Tento postoj nielenže neoslovuje, ale aktívne odpudzuje autoritárov, ktorí nemajú radi zmeny.
Ako mi vysvetlil Hetherington, v priebehu niekoľkých desaťročí to viedlo k tomu, že autoritárske typy ľudí sa prirodzene prirodzene inklinovali k republikánom.
Je to dôležité preto, že čím viac autoritárov sa k republikánom pridáva, tým väčší vplyv majú na politiku strany a na jej kandidátov. Nie náhodou náš prieskum ukázal, že vyše polovica republikánskych respondentov má vysoké autoritárske skóre.
Ešte dôležitejšie je však to, že republikáni si čoraz menej môžu dovoliť ignorovať ich volebné preferencie, i keď sú v rozpore so straníckym establišmentom.
VI. Trump, autoritári a strach
Adam Petrihos, odborník na spracúvanie dát z firmy Morning Consult povedal, že „vysoké a veľmi vysoké autoritárske skóre je výrazným faktorom, predpovedajúcim podporu Trumpa“. Trumpa podporuje 42 percent republikánov, ale podľa nášho prieskumu až celých 52 percent ľudí, ktorí sú vysoko na autoritárskej stupnici.
Autoritárstvo sa osvedčilo ako najlepší samostatný prognostický ukazovateľ, svedčiaci o podpore Trumpa, no ďaleko za ním nezaostáva ani stredoškolské vzdelanie. Vyhodnotenie výsledkov prieskumu viedlo Hetheringtona ku konštatovaniu, že medzi autoritárstvom a podporou Trumpa je naďalej veľmi úzky vzťah aj keď sa vezme do úvahy úroveň vzdelania a rodová príslušnosť respondentov.
Trumpa podporovalo menej – len 38 percent – republikánov, ktorí sa umiestnili na dolnom konci autoritárskej stupnice.
Ale aj to je údesné množstvo. Ako si teda vysvetliť Trumpovu podporu medzi ľuďmi, ktorí nie sú autoritársky založení?
Predpokladala som, že odpoveď sa, aspoň čiastočne, skrýva vo výskume Hetheringtona a Suhayovej, zameranom na účinok strachu na neautoritárske osobnosti. Obrátila som sa teda s touto otázkou na nich. Keď Hetherington prepočítal údaje, súvisiace s fyzickým ohrozením, jasné boli dve veci.
Po prvé, autoritári majú obvykle strach z veľmi konkrétnych fyzických hrozieb. Náš prieskum ukázal, že sa najviac boja hrozieb, prichádzajúcich zo zahraničia ako Islamský štát, Rusko či Irán. K týmto hrozbám si ľudia vedia priradiť konkrétnu tvár: strašidelného teroristu či iránskeho ayatolláha. Neautoritári sa takýchto hrozieb boja oveľa menej.
Sedemdesiattri percent ľudí, ktorí sa umiestnili celkom hore na autoritárskej stupnici, bolo napríklad presvedčených, že teroristické organizácie ako Islamský štát pre nich predstavujú „veľmi vysoké riziko“. Medzi ľuďmi na dolnom konci stupnice ich bolo len 45 percent. Autoritári mali naproti oveľa menší strach z domácich hrozieb.
Hetherington však zbadal ešte niečo iné. Aj medzi neautoritárskymi osobnosťami sa vyskytla skupina ľudí, ktorí mali obrovský strach z hrozieb ako Irán či Islamský štát. A čím väčší strach im tieto hrozby naháňali, tým väčšia bola pravdepodobnosť, že budú podporovať Trumpa.
To by potvrdzovalo Hetheringtonovu a Suhayovej teóriu, že ak neautoritárov dostatočne vystrašia fyzické hrozby ako terorizmus, vlastný strach ich v podstate doženie k autoritárskemu správaniu.
Tento poznatok je dôležitý z toho dôvodu, že republikánski politici a médiá naklonené republikánom, ako Fox News, už roky hustia do divákov, že žijeme v hrôzostrašnom svete a že prezident Barack Obama nerobí dosť pre to, aby Američania boli v bezpečí. Politici a médiá tento strach rozdúchavajú z rozličných príčin, no v konečnom dôsledku sú republikánski voliči vystavení neustálej lavíne správ, ktoré ich varujú pred fyzickým nebezpečenstvom. A zdá sa, že čím viac stúpa pocit fyzického ohrozenia, tým väčšie množstvo neautoritársky zmýšľajúcich ľudí začína hlasovať autoritárskym spôsobom a hlásiť sa k Trumpovi.
Paradoxom súčasných primáriek je, že republikánsky establišment sa pokúša zastaviť Trumpa okrem iného aj tým, že jeho heslá prijíma za svoje. Hrozí však, že keď sa kandidáti establišmentu ako Marco Rubio snažia hovoriť o Islamskom štáte či o amerických moslimoch rétorikou, primínajúcou Trumpa, a tým len zvyšujú strach, a ten ženie voličov naspäť k Trumpovi.
VII. Uvádzajú súčasné sociálne zmeny v Amerike do chodu autoritárstvo?
Náš výskum autoritárstva však ukazuje, že hnacím motorom nie sú len fyzické hrozby. Do extrémneho autoritárstva ľudí ženie iný – väčší, pomalší, menej viditeľný, no potenciálne oveľa silnejší – druh hrozieb: hrozba spoločenských zmien.
Tá môže mať podobu meniacich sa spoločenských noriem, ako oslabovanie tradičných rodových rolí či nové pravidlá, ktorými sa riadi debata o sexuálnej orientácii. Môže k tomu viesť aj rastúca rôznorodosť, či už demografické zmeny vyvolané prisťahovalectvom alebo proste väčšia viditeľnosť ľudí s inou farbou pleti v televízii. Môžu to spôsobiť akékoľvek iné politické či ekonomické zmeny, narušujúce spoločenské hierarchie.
Všetky tieto zmeny majú spoločné jedno: autoritári ich vnímajú ako hrozbu, že zanikne zabehaný stav vecí, na ktorý sú zvyknutí – to čo, je pre nich známe, usporiadané, bezpečné – že a miesto toho nastane niečo, čo im naháňa strach, lebo je to iné a destabilizujúce, čo ich často môže pripraviť o miesto na spoločenskom rebríčku. Z odbornej literatúry vyplýva, že autoritári na takúto situáciu reagujú tým, že hľadajú silného vodcu, ktorý sľubuje, že tieto hrôzostrašné zmeny potlačí, v prípade potreby pri tom použije aj násilie, len aby zachoval status quo.
Preto sme sa v rámci nášho prieskumu snažili porovnať, nakoľko sa strach zo spoločenských zmien prejavuje u autoritárov i u tých, čo nie sú autoritársky založení a zistiť, či v nich strach skutočne vyvoláva túžbu po drsnom zásahu.
Zdá sa, že výsledky prieskumu našu hypotézu potvrdzujú: autoritári hodnotili takmer všetky skutočné a hypotetické sociálne otázky, na ktoré sme sa ich pýtali, pre Ameriku ako „zlé“ alebo „veľmi zlé“.
Ukázalo sa napríklad, že až 44 percent autoritárov je presvedčených, že homosexuálne manželstvá Amerike škodia. Z toho 28 percent respondentov tieto manželstvá pokladá pre Spojené štáty za „veľmi zlé“ a ďalších 16 percent za „zlé“. Iba asi 35 percent ľudí, ktorí sa umiestnili vysoko na autoritárskej stupnici považuje homosexuálne manželstvá pre Ameriku za „dobré“ či „veľmi dobré“. Príznačné je, že neautoritársky založení repondenti inklinovali opačným smerom a homosexuálne manželstvá hodnotili pre Ameriku skôr ako „dobré“ či „veľmi dobré“.
Tieto veľké rozdiely medzi ľuďmi s rozličným autoritárskym nastavením pri hodnotení otázok – ktoré sú zdanlivo také osobné a neohrozujúce ako homosexuálne manželstvá – sú podstatné pre pochopenie toho, ako aj relatívne málo významné zmeny, napríklad rozšírenie práv sexuálnych menšín, môžu uviesť do chodu autoritárske tendencie.
Respondentov sme sa ďalej opýtali, či by podľa nich bolo dobré, keby si moslimovia postavili viac mešít v amerických mestách. Chceli sme tým otestovať, nakoľko ľuďom vadí alebo nevadí spolunažívanie s moslimskou komunitou, keďže je to otázka, o ktorej sa v týchto primárkach prudko diskutuje.
Celých 56,6 percent respondentov na najvyšších priečkach autoritárskej stupnice povedalo, že keby si moslimovia postavili mešity, bolo by to „zlé“ alebo „veľmi zlé“ . Len 14 percent v tejto skupine povedalo, že by bolo „dobré“ či „veľmi dobré“, keby bolo mešít viac.
Vzostup frakcie Tea Party pred niekoľkými rokmi a teraz vzostup Donalda Trumpa sa všeobecne pripisuje tomu, že bieli americkí robotníci sú rozhnevaní.
Z literatúry o problematike autoritárstva vyplýva, že tu nejde o obyčajnú islamofóbiu, ale je to skôr prejav ďalekosiahlejšieho úkazu, keď sa autoritári cítia byť ohrození ľuďmi, ktorých pokladajú za „outsiderov“ a obavou, že to môže vyvolať zmeny v súčasnom zložení ich komunít.
To možno vysvetľuje, prečo autoritári majú sklon odmietať nielen určitý konkrétny typ outsiderov či spoločenských zmien – ako moslimov či homosexuálne páry alebo hispánskych prisťahovalcov – ale odmietať ich všetky. Tieto zdanlivo rôznorodé skupiny spája to, že pre týchto ľudí predstavujú ohrozenie súčasného stavu vecí, čo autoritári vnímajú ako ohrozenie vlastnej osoby.
Amerika je momentálne v situácii prudko sa meniaceho spoločenského poriadku, keď sa paralelne odohráva niekoľko spoločenských zmien. A všetky z nich majú dopad predovšetkým na bielu robotnícku vrstvu.
Vzostup frakcie Tea Party pred niekoľkými rokmi a teraz vzostup Donalda Trumpa sa všeobecne pripisuje tomu, že bieli americkí robotníci sú rozhnevaní. To je síce pravda, no treba si popri tom ešte uvedomiť, že títo ľudia pociťujú aj určitý demografický a ekonomický tlak toho typu, ktorý, ako dokazuje náš výskum, s najväčšou pravdepodobnosťou uvádza do chodu autoritárske tendencie. Z toho vyplýva, že nemáme do činenia len s obyčajným „hnevom“, ale že v hre sú iné, zložitejšie faktory, ktoré týchto ľudí ženú k extrémnym politickým reakciám.
Robotníci sú od začiatku krízy vystavení obrovskému ekonomickému tlaku. Belochom navyše hrozí strata privilegovaného postavenia, ktoré v minulosti pokladali za samozrejmé. Demografické prognózy svedčia o tom, že v dôsledku migrácie a ďalších faktorov sa belosi v priebehu najbližších desaťročí stanú menšinou. Prezident je černoch a ľudia s tmavšou farbou pleti sú čoraz bežnejšou súčasťou populárnej kultúry. Predstavitelia skupín s inou farbou pleti sa čoraz hlasnejšie dožadujú politických práv, a ich požiadavky často súvisia s úlohou polície, čo tiež rezonuje s autoritárskymi obavami.
Niektoré z týchto faktorov možno pokladať za legitímnejšie ohrozenie – napríklad rastúci nedostatok robotníckych pracovných miest v Amerike je reálny a vážny problém, bez ohľadu na to, aký postoj máte k strate belošských privilégií – ale o to v tomto kontexte nejde. Ide o to, že čoraz významnejší politický úkaz, ktorému hovoríme pravicový populizmus či biely robotnícky populizmus, sa takmer navlas zhoduje s výsledkami výskumu, týkajúceho sa príčin a prejavov autoritárstva. Neuvádzam to však preto, aby sme nad obavami bielych robotníkov mávli rukou, len z toho dôvodu, že sa prejavujú formou autoritárstva či autoritárskej politiky, ale naopak preto, lebo chcem prísť na koreň tomu, čo sa deje a prečo to má taký hlboký a extrémny dopad na americkú politiku.
Podobný trend vykazovali odpovede na otázky, týkajúce sa ďalších foriem sociálneho ohrozenia. Na prvý pohľad to vypovedá o tom, že autoritárstvo je len náhrada za mimoriadne tvrdé sociálne konzervatívne prejavy. No keď sa na to pozrieme zblízka, zistíme čosi oveľa zaujímavejšie o charaktere sociálneho konzervativizmu ako takého.
Liberáli sa asi budú nazdávať, že odpor voči homosexuálnym manželstvám, prisťahovalectvu a rôznorodosti má korene v predsudkoch voči týmto skupinám, že je to len prejav istého druhu homofóbie, xenofóbie a islamofóbie. Výsledky nášho prieskumu v spojitosti s predchádzajúcim výskumom autoritárstva však skôr svedčia o tom, že máme do činenia s niečím iným. Neexistuje predsa žiaden dôvod, prečo by sa výchovné ciele rodičov mali zhodovať s nevraživosťou voči určitým skupinám. Respondentov sme sa nepýtali, či je dôležité, aby si deti ctili ľudí rozličných rás, ale či je podľa nich dôležité, aby si ctili autoritu a pravidlá všeobecne.
Podľa Hetheringtona je veľmi pravdepodobné, že autoritárske typy ľudí sa oveľa ľahšie nechajú ovplyvniť názormi, ktoré im hovoria, že sa majú báť nejakej konkrétnej „inakosti“ bez ohľadu na to, či k tejto skupine predtým cítili odpor alebo nie. Príčiny ich strachu sa tak s priebehom času menia podľa toho, ktoré skupiny sa v súvislosti s danými udalosťami javia ako viac alebo menej hrozivé. A tiež hovorí, že všetko závisí od toho, či určitá skupina ľudí dostala nálepku cudzej skupiny – či sú označní ako nebezpeční iní.
Médiá a politici od septembra 2001 predstavujú moslimov ako iných, nebezpečných pre Ameriku. Autoritári sa takýmito heslami nechajú prirodzene ovplyvniť, a preto je pravdepodobnejšie, že budú proti tomu, aby sa v ich komunitách stavali mešity.
Keď ľuďom povedia, že sa majú báť určitej skupiny cudzích, podľa Hetheringtona „ľudia s nízkym autoritárskym skóre väčšinou povedia ‚Z toho si nič nerobím‘, zatiaľ čo ľudia, ktorí sa umiestnili vysoko na stupnici autoritárstva, povedia ‚Ježišmária! To ma veľmi ruší, keďže žijeme v nebezpečnom svete.‘“ Inými slovami: to, čo na prvý pohľad vyzerá ako predsudky v skutočnosti veľmi pripomína Stennerovej teóriu „uvádzania do chodu“: autoritári sa ľahšie nechajú ovplyvniť rečami o tom, že outsideri a spoločenské zmeny ohrozujú Ameriku, a vybíjajú si zlosť na skupinách, ktoré sú v danej chvíli označované za príčinu obáv.
Neznamená to, že takýto postoj je lepší ako obyčajný rasizmus alebo xenofóbia. Je tak isto nebezpečný a škodlivý, najmä ak pomáha vzostupu hrôzostrašných demagógov typu Donalda Trumpa.
Ešte dôležitejšie však je, že to vysvetľuje ako je možné, že Trumpovi prívrženci sa tak ochotne stotožňujú s extrémnymi politickými opatreniami, namierenými proti týmto skupinám – masovými deportáciami miliónov ľudí či zákazu vstupu do USA pre zahraničných moslimov. Ak o týchto politických preferenciách uvažujeme ako o autoritárskych prejavoch ľudí, ktorí pociťujú spoločenské hrozby ako čosi mimoriadne nebezpečné, čo vyžaduje extrémnu reakciu a nie ako náhle prepuknutie určitých predsudkov, všetko to začína dávať oveľa väčší zmysel.
VIII. Čo chcú autoritári
Pomocou otázok o výchove detí sme objavili autoritárov v republikánskej strane. Z otázok o hrozbách a spoločenských zmenách sme sa dozvedeli, čo ich motivuje. No ako najdôležitejší sa môže ukázať posledný súbor otázok, týkajúci sa politických preferencií. Čo autoritári vlastne chcú?
Z odpovedí respondentov na náš súbor politických otázok vyplýva, že autoritári majú vlastný komplex politických preferencií, ktorý sa líši od zaužívaného myslenia v republikánskej strane. Znamená to, že autoritári tvoria samostatnú voličskú skupinu – je to v podstate nová politická strana v rámci republikánskej strany.
Feldman z výsledkov prieskumu vyvodil záver, že autoritári „sú najnáchylnejší dožadovať sa použitia násilia, ostrých zákrokov proti prisťahovalectvu a obmedzovania občianskych slobôd“.
Tento „akčný aspekt“ autoritárstva je podľa neho zásadnou otázkou, v ktorej sa Trumpovi prívrženci líšia od stúpencov ostatných republikánskych kandidátov: „Trumpovi stúpenci dávajú najvýraznejšie najavo, že schvaľujú mocenské zákroky štátu, ktoré majú za cieľ eliminovanie týchto hrozieb.“
Prieskum ukázal, že autoritárske osobnosti všeobecne, a Trumpovi voliči konkrétne, majú oveľa väčšiu tendenciu schvaľovať päť politických opatrení:
- Nasadiť vojenskú silu miesto diplomacie proti krajinám, ktoré ohrozujú Spojené štáty.
- Zmeniť ústavu tak, aby deti nelegálnych prisťahovalcov nemohli získať občianstvo.
- Zabrániť terorizmu tým, že cestujúci, ktorí by podľa svojho výzoru mohli pochádzať z Blízkeho východu, budú podrobení prísnejším prehliadkam na letisku.
- Vyžadovať, aby všetci občania stále nosili pri sebe občiansky preukaz a na požiadanie ho predložili policajtom, aby sa zabránilo terorizmu.
- Dať federálnej vláde prístup ku všetkým telefonátom na čísla ľudí, upodozrievaných z kontaktov s teroristami.
Všetky tieto opatrenia majú spoločný prehnaný strach z hrozieb, fyzických i spoločenských a navyše aj túžbu, aby štát na tieto hrozby reagoval drastickými zákrokmi, čiže opatreniami, ktoré sú autoritárske nielen formou, ale aj podstatou. Intenzita, s akou sa respondenti takýchto opatrení dožadovali je do istej miery hlavnou črtou, ktorá odlišuje autoritárov od ostatných republikánov.
„Zdá sa, že mnohí republikáni vnímajú terorizmus, násilie a kultúrnu rôznorodosť ako hrozby, no nie je to čosi, čím sa vyznačujú len Trumpovi stúpenci,“ hovorí Feldman. „Jedinečná je u nich zrejme akčná stránka autoritárstva – chcú, aby vláda nasadila všetky prostriedky na odstránenie týchto hrozieb.“
Tým sa vysvetľuje, prečo republikánom padlo zaťažko prijať medzi seba Trumpových stúpencov, hoci politické otázky ako obmedzovanie prisťahovalectva či ochrana národnej bezpečnosti, ktoré týmto stúpencom ležia na srdci, rezonujú so základnými myšlienkami republikánskej strany. Skutočný rozkol sa týka otázky ako ďaleko pritom možno zájsť. Stranícky establišment jednoducho nie je ochotný presadzovať vyslovene autoritárske politické opatrenia.
Pozoruhodné je tiež, čo autoritárov netrápi. Nenašli sme napríklad nijakú koreláciu medzi autoritárstvom a podporou znižovania daní pre ľudí, zarábajúcich vyše 250 000 dolárov za rok. To isté platí aj pre podporu medzinárodných obchodných dohôd.
Pritom ide o dve otázky, ktoré sú súčasťou mainstreamovej republikánskej ekonomickej politiky. Všetky skupiny boli proti znižovaniu daní a obchodné dohody mali rovnako vlažnú podporu medzi ľuďmi z celého autoritárskeho spektra. V týchto otázkach sa teda ich názory nerozchádzajú.
Je tu však ešte ďalší faktor, ktorý náš prieskum nezachytil, no ktorý je napriek tomu veľmi dôležitý: Trumpov štýl.
Trumpove konkrétne politické názory nie sú tým jediným, čo ho odlišuje od ostatných republikánskych kandidátov. Hlavný rozdiel spočíva v jeho rétorike a štýle. V tom, ako všetko redukuje na čierno-biele extrémy: silný proti slabému, najlepší proti najhoršiemu. Jeho jednoduchý, priamočiary prísľub, že si poradí s problémami, na ktoré iní politici nestačia.
A predovšetkým asi to, že je ochotný zahodiť všetky konvencie kultivovaného diskurzu, keď je reč o menšinových skupinách, ktorými sa autoritári cítia byť tak veľmi ohrození. Preto Trumpovi neškodí, ale naopak prospieva, keď hovorí, že všetci Mexičania znásilňujú ženy alebo keď nadšene rozpráva o tom, že moslimov treba strieľať guľkami, namočenými v prasačej krvi: dáva tým signál svojim autoritárskym stúpencom, že mu „politická korektnosť“ nezabráni útočiť na skupiny cudzích, ktorých sa boja.
Donald Trump je možno len prvý z mnohých Trumpov v americkej politike.
Feldman mi vysvetlil, že toto je „klasicky autoritársky štýl vedenia: jednoduchý, pôsobivý a represívny.“
IX. Ako autoritári zmenia republikánsku stranu a americkú politiku
Najzávažnejší záver, ktorý vyplýva z nášho prieskumu sa na moje veľké prekvapenie vôbec netýka Donalda Trumpa. Spočíva v tom, že autoritári a ich rastúci vplyv v republikánskej strane sú reálnou voličskou skupinou, ktorá existuje nezávisle od Trumpa a ktorá bude predstavovať významnú silu v americkej politike, bez ohľadu na to ako dopadne jeho kandidatúra. Ak Trump prehrá voľby, nezmiznú tým hrozby a sociálne zmeny, ktoré uvádzajú do chodu „akčnú stránku“ autoritárstva. Autoritári tu ostanú. Naďalej budú hľadať kandidátov, ktorí im ponúknu silný, represívny štýl vedenia, taký, po akom túžia.
Foto: Peter van Agtmael / Magnum Photos
Znamená to, že Donald Trump je možno len prvý z mnohých Trumpov v americkej politike. To môže mať ďalekosiahle následky pre Spojené štáty. A to môže republikánskej strane priniesť ďalšie problémy. Súčasná volebná kampaň ukázala, že stranícky establišment nenávidí Trumpa a všetko, čo predstavuje – jeho krikľavú demagógiu, pohŕdanie základnými konzervatívnymi ekonomickými hodnotami, jeho kontroverznosť.
Republikánska strana sa síce snaží prispôsobiť Trumpovej autoritárskej rétorike a jej kandidáti so sebazaprením preberajú niektoré jeho drastickejšie heslá o prisťahovalcoch či moslimoch, no mainstreamová politická strana si na rozdiel od Trumpa nemôže dovoliť otvorene sa prihlásiť k autoritárskemu konaniu. A to je pre stranu veľký problém. Stačí si spomenúť, čo s republikánskym establišmentom spravila frakcia Tea Party. Roku 2010 pomohla strane získať väčšinu v dolnej snemovni parlamentu, vnútri strany však vyvolala občiansku vojnu, ktorá trvá dodnes. V dôsledku ustavičných útokov kandidátov Tea Party na umiernených a centristických republikánov je parlamentný klub rozdelený a chaotický.
Podobný rozkol teraz vidíme na úrovni prezidentských primáriek. Výsledok môže byť pre republikánsku stranu ešte ničivejší. Autoritári síce majú v strane tesnú väčšinu a môžu jej tak vnútiť svoju vôľu, no je ich primálo a ich názory sú príliš neobľúbené na to, aby zvíťazili v celoštátnych voľbách.
Vzostup autoritárstva, ako významnej sily v americkej politike, teda znamená, že v podstate vznikol systém troch strán: demokrati, republikánsky establišment a autoritárski republikáni.
Republikánsky establišment a autoritárske krídlo strany boli síce nútení uzavrieť rozpačitú koalíciu, stranícky establišment však ukázal, že je absolútne neschopný ovládať autoritárskych odpadlíkov a tí sa zas aktívne stavajú proti centristickým cieľom establišmentu a nemajú záujem o jeho ekonomický program. S postupom času to bude mať zásadné politické dôsledky pre republikánsku stranu. Pre jej kandidátov bude čoraz ťažšie zvíťaziť v prezidentských voľbách, pretože tí, čo získajú nomináciu apelovaním na autoritárskych voličov v primárkach zas neoslovia mainstreamových voličov v prezidentských voľbách. Lepšie sa im bude dariť v miestnych a parlamentných voľbách, ale to môže viesť k legislatívnym patom – keď republikánsky parlamentný klub bude zúfalo hľadať rovnováhu medzi autoritárskymi a mainstreamovými poslancami. Autoritárska základňa bude stranu ťahať čoraz viac doprava v sociálnych otázkach a súčasne podkopávať tradičnú konzervatívnu ekonomickú politiku strany.
Dá sa tiež očakávať, že prúdy, ktoré uvádzajú do chodu americké autoritárstvo, budú čoraz silnejšie. Spoločenské normy v otázkach rodu, rasy či sexuálnej orientácie sa budú ďalej meniť. Hnutia ako Black Lives Matter (Čierne životy sú dôležité – militantné hnutie za práva černochov, pozn. red.) budú ďalej nahlodávať americké dedičstvo inštitucionálnej diskriminácie a zasadzovať za ten typ sociálnych zmien a nového usporiadania spoločnosti, ktoré autoritári vnímajú ako hrozbu.
Zatiaľ nie je na obzore šanca, že sa podarí ovládnuť chaos na Blízkom východe, vďaka ktorému prosperujú skupiny ako Islamský štát a milióny utečencov hľadajú útočisko v iných krajinách. A ak bude dlhodobo pokračovať súčasný demografický trend, bieli Američania v najbližších desaťročiach prestanú byť väčšinou. Perspektívne to môže znamenať, že republikáni ešte viac pritvrdia svoj postoj k prisťahovalectvu a zaisteniu domácej bezpečnosti, že budú ešte hlasnejšie hovoriť o strachu z moslimov a ďalších menšinových skupín, no súčasne zmiernia postoj k tradičným ekonomickým otázkam ako znižovanie daní. Takáto nová republikánska strana môže zaznamenať úspechy v miestnych voľbách a voľbách do kongresu, jej parlamentný klub však bude natoľko rozpoltený, že bude takmer nefunkčný a možno nedokáže získať Biely dom. Republikánska strana si už niekoľko desaťročí získava autoritárov prísľubom, že bude tvrdo odolávať vlnám spoločenských zmien a že bude stranou moci a sily, a nie stranou vyjednávania a kompromisu. Teraz však môže zistiť, že táto stratégia bola až príliš úspešná a že jedného dňa možno vyvolá definitívny rozkol v strane.