Stredoeurópske krajiny višegradskej skupiny – Česká Republika, Maďarsko, Poľsko a Slovensko – minulý týždeň na summite Európskej únie vystupovali ako blok, ktorý nemožno ignorovať. Formácia konečne predviedla, že vie ťahať za jeden povraz. Neroztrhne však teraz Európu?
Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
Na mape Európy som našiel sedem višegrádov, čo je pochopiteľné, keďže tento názov v slovanských jazykoch označuje vysoký hrad. No len jeden z nich je v Maďarsku. Dunaj sa tu otáča o 90 stupňov. Prostriedkom rieky sa tiahne špička ostrova Szentendre, keď hladina vody klesne je to samý štrk, keď stúpne, vo vode víria kopy naplaveného dreva a zachytávajú sa v konároch vŕb. A na kopci sa z hmly vynára zámok a upiera pohľad dolu na rieku ako kapitán z mostíka.
Je to miesto ako stvorené pre veľkolepé plány. Roku 1335 sa tu stretol maďarský kráľ Karol Robert s českým kráľom Jánom Luxemburským, Kazimírom III. z Poľska a rozličnými predstaviteľmi Bavorska, Saska a Moravy, aby podpísali obchodnú zmluvu proti rakúskym Habsburgom. V tom čase na summitoch nemali naponáhlo: tento prebiehal komótne tri až štyri týždne. Na jedálnom lístku bolo okolo 180 sudov vína a 2 500 pecňov chleba.
Vo februári 1991, tesne po páde komunizmu, som tu bol svedkom zrodu Višegradskej skupiny krajín – Československa, Maďarska a Poľska. Mali si vzájomne pomáhať dostať sa do Európskej únie.
Keď som na tlačovej konferencii najvyšším predstaviteľom položil nevinnú otázku, zakladateľ Solidarity Lech Wałęsa miesto odpovede odvrkol: „Keď ste taký múdry,“ opýtal sa, „nechceli by ste byť poľským prezidentom?“ Moju zranenú hrdosť nezahojil ani pokus Václava Havla odpovedať na moju otázku.
Višegradská skupina sa vtedy nijako zvlášť nevyznamenala. Jej príslušníci súťažili, koho skôr prijmú do klubu, hoci nakoniec doň vstúpili všetci naraz, 1. mája 2004.
Nedávno v Prahe oslavovali dvadsiate piate narodeniny. Višegradská štvorka – Maďarsko, Poľsko, Česká republika a Slovensko – konečne našli spoločný cieľ. Paradoxne je to cieľ negatívny: nepustiť do Európy prisťahovalcov.
Začali rinčať zbrane.
„Plán kancelárky Angely Merkelovej presvedčiť Turecko a Grécko, aby spomalili prúd migrantov je neuskutočniteľný!“
„Plán priviezť do Európy ročne 30 000 dôkladne preverených utečencov, aby nemuseli riskovať životy na mori, rozriedi kresťanskú Európu!“
Vyhlásili aj ultimátum: ak sa do marca ukáže, že Merkelovej plán nefunguje, pridajú sa k Bulharsku a Macedónsku a sami posilnia európske hranice a podľa maďarského príkladu nasadia ostnatý drôt, políciu a vojsko na obranu múru, ktorý bude rovnako pevný ako ten, čo Izraelčania postavili na okupovanom Západnom pobreží.
Višegradské krajiny dúfajú, že Európa, predovšetkým schengenské krajiny, za týmto múrom zas bude fungovať po starom, zas to bude zóna bez hraníc, kde sa všetci budeme slobodne pohybovať a pekne si spolu obchodovať ako predtým. V Európe však mnohí obviňujú višegradskú skupinu, že sabotuje úsilie o riešenie, o ktoré sa snaží Európa pod vedením Nemecka a ktoré má za cieľ udržať prílev skutočných utečencov na prijateľnej úrovni a spravodlivo ich rozdeliť. Tento spor, spolu so snahou Davida Camerona presadiť reformu Európskej únie, vyvoláva pochybnosti o budúcnosti tohto rôznorodého zoskupenia 28 krajín. Tým, že višegradské krajiny sa konečne začali ozývať, možno paradoxne dosiahnu opačný účinok: Európa sa rozpadne na hlúčiky krajín, sledujúcich vlastný kurz. A to všetko práve vo chvíli, keď sa britská vláda nazdávala, že našla riešenie problému svojho členstva v Únii.
„Európsky model je mŕtvy,“ vyhlásil Jean Michel de Waele zo Slobodnej univerzity v Bruseli na webe Euractiv. „Náš budúci model by mal byť postavený na jadre šiestich alebo siedmich krajín, ktoré sú schopné skutočného politického zjednotenia.“ Stredoeurópske krajiny sa podľa neho nehlásia k ideálu solidarity, ktorý de Waele pokladá za základ Únie. Namiesto toho „z nich srší drsná xenofóbia“.
Vlani v auguste, ešte než Maďarsko postavilo svoj prvý, archetypálny plot, som sa pri ceste v Asotthalom v južnom Maďarsku stretol so skupinkou vyčerpaných utečencov z Konžskej demokratickej republiky. S niekoľkými z nich som dodnes v kontakte. Eric je v Paríži, no v najbližších dňoch mu hrozí deportácia späť do Maďarska. Aj Aristote po mesiacoch, ktoré strávil ako bezdomovec v Belgicku, spolu so svojou tehotnou ženou zakotvil vo Francúzsku, v meste, kde vládne protiprisťahovalecký Front National. Minulý týždeň sa im narodilo bábätko. Dali jej meno Taslimah – odvodené zo slova „salam“, ktoré v arabčine znamená „mier“. Ako sa vám všetkým vedie? Opýtal som sa. “On s’accroche,” odpovedal. „Držíme sa zubami-nechtami“. Ako vtáky na višegradských skalách.