Ako si vysvetliť neuveriteľný úspech „socialistického“ kandidáta Bernieho Sandersa v amerických demokratických primárkach? Senátor zo štátu Vermont momentálne vedie nad Hillary Clintonovou medzi voličmi vo veku pod päťdesiat, inklinujúcimi k demokratom a Hillary sa darí udržať si celkový náskok len vďaka staršej generácii.
Bernie Sanders. Foto: Evan Vucci / AP
Keďže Sanders čelí Clintonovskej mašinérii a konzervatívnym mainstreamovým médiam, je možné, že nakoniec neuspeje. Ukazuje sa však, že jedného dňa, ktorý nie je tak veľmi vzdialený, by ďalší Sanders – možno mladší a menej biely – mohol vyhrať americké prezidentské voľby a zmeniť charakter krajiny. V mnohých ohľadoch sme svedkami konca politicko-ideologického cyklu, ktorý sa začal roku 1980 volebným víťazstvom Ronalda Reagana.
Pozrime sa trochu späť.
Od tridsiatych po sedemdesiate roky minulého storočia boli Spojené štáty priekopníkom odvážnych politík, sledujúcich cieľ znižovania sociálnej nerovnosti. Čiastočne v snahe vyhnúť sa akejkoľvek podobnosti so Starou Európou, ktorú v tom čase v USA vnímali ako baštu nerovnosti, odporujúcu americkému demokratickému duchu, v medzivojnovom období zaviedli mimoriadne vysoké progresívne sadzby dane z príjmu a dedičskej dane, čím sa progresívna fiškálna politika dostala na úroveň, nevídanú na našej strane Atlantiku. V rokoch 1930 až 1980 – pol storočia – platila pre najvyššie príjmové skupiny (ľudí, zarábajúcich vyše 1 milión dolárov ročne) priemerná daňová sadzba vo výške 82 percent, v rokoch 1940 až 1960 (od Roosevelta po Kennedyho) sa vyšplhala až na 91 percent a v čase, keď zvolili Reagana, ešte stále dosahovala 70 percent.
Táto politika nemala žiadny vplyv na výrazný rast povojnovej americkej ekonomiky, bezpochyby aj z toho dôvodu, že je nezmyselné platiť vysokopostaveným manažerom 10 miliónov, keď stačí milión. Dedičská daň, ktorá bola rovnako progresívna a v prípade najväčších majetkov sa po celé desaťročia pohybovala medzi 70 až 80 percentami (v Nemecku či Francúzsku nikdy nepresiahla 30 až 40 percent) prudko znížila koncentráciu amerického kapitálu aj bez vojen a iného ničenia, akému bola vystavená Európa.
Mýtický kapitalizmus
Spojené štáty zaviedli minimálnu federálnu mzdu ešte v tridsiatych rokoch, dávno pred európskymi krajinami. Koncom šesťdesiatych rokov predstavovala 10 dolárov za hodinu (merané hodnotou dolára z 2016), čiže bola v tom čase ďaleko najvyššia na svete.
Všetky tieto opatrenia fungovali takmer bez nezamestnanosti vďaka vysokej produktivite a úrovni školstva. V tomto období v USA konečne skoncovali aj s nedemokratickou rasovou diskrimináciou, ktorá sa ešte zachovala v štátoch na juhu USA a nastolili novú sociálnu politiku.
Všetky tieto zmeny vyvolali vehementný odpor, najmä medzi finančnými elitami a reakčným krajným krídlom bielych voličov. V sedemdesiatych rokoch, po ponížení, ktoré Američania zažili vo Vietname, im najviac vadilo, že USA nezadržateľne dobiehajú krajiny, ktoré prehrali Druhú svetovú vojnu (na čele s Nemeckom a Japonskom). Spojené štáty okrem toho postihla ropná kríza, inflácia a prinízka indexácia daňových sadzieb. Reagan sa zviezol na vlne tejto frustrácie a roku 1980 vyhral prezidentské voľby, na základe prísľubu, že znovu nastolí údajný dávny mýtický kapitalizmus.
Jeho nový politický program vyvrcholil daňovou reformou roku 1986. Tá spravila bodku za polstoročím progresívneho daňového systému a sadzby pre najvyššie príjmové skupiny znížila na 28 percent.
Hillary mieni pokračovať v reaganovsko-clintonovsko-obamovskom politickom režime.
Demokrati sa proti týmto opatreniam priamo nepostavili v rokoch Clintonovej (1992 – 2002) ani Obamovej vlády (2008 – 2016), počas ktorej sa daňová sadzba ustálila na úrovni okolo 40 percent (dvojnásobne nižšej než priemerné sadzby v období 1930 až 1980). To malo za následok explozívny nárast nerovnosti, spojený s neuveriteľne vysokými platmi pre tých, čo si ich vedeli vydupať, a súčasne stagnáciu príjmov väčšiny Američanov. Súčasne došlo k spomaleniu rastu, hoci menej výraznému ako v Európe, keďže Starý svet v tom čase kvárili iné problémy.
Progresívna agenda
Reagan sa navyše rozhodol zmraziť federálnu minimálnu mzdu, ktorej hodnotu od roku 1980 pomaly ale iste tlačí nadol inflácia (roku 2016 predstavuje len o čosi viac ako 7 dolárov, v porovnaní s 11 dolármi roku 1969). Ani tento politicko-ideologický režim takmer vôbec nenahlodali roky Clintonovej a Obamovej vlády.
Úspechy, ktoré v súčasnosti zaznamenáva Sanders svedčia o tom, že značná časť Američanov má dosť rastúcej nerovnosti a týchto takzvaných politických zmien, a že chce znovu oživiť progresívnu agendu i americkú rovnostársku tradíciu. Rok 2008 Hillary Clinton išla do prezidentskej kampane s programom, ktorý bol naľavo od Baracka Obamu (v otázkach ako zdravotné poistenie), teraz však podľa všetkého obhajuje status quo a mieni pokračovať v reaganovsko-clintonovsko-obamovskom politickom režime.
Bernie Sanders hovorí na rovinu, že chce znovu zaviesť systém progresívneho zdaňovania a zvýšiť minimálnu mzdu (na 15 dolárov za hodinu). Navyše je za nespoplatnenú zdravotnú starostlivosť a vysokoškolské vzdelanie v krajine, kde nerovný prístup k vzdelaniu dosiahol nehoráznu výšku, čo ďalej zvýraznilo priepasť medzi životmi väčšiny Američanov a upokojujúcimi meritokratickými rečičkami tých, čo na tomto systéme získali.
Republikánska strana sa zatiaľ prepadá do extrémne nacionalistického, protiprisťahovaleckého a protimoslimského diskurzu (napriek tomu, že islam v USA nepredstavuje významnú náboženskú silu) a nekonečnej oslavy majetku, ktorý si nahrabali bohatí belosi. Sudcovia, ktorých vymenoval Reagan a Bush zrušili všetky právne ustanovenia, obmedzujúce vplyv súkromných peňazí na politiku, čím značne skomplikovali situáciu kandidátov ako Bernie Sanders.
Je tu však šanca, že zvíťazia nové formy politickej mobilizácie a crowdfundingu a spustia v Spojených štátoch nový politický cyklus. A to je veľmi vzdialené od pochmúrnych predpovedí konca dejín.