Udalosti v Aleppe ovplyvnia budúcnosť Európy.
Foto: Jerome Sessini / Magnum Photos
Pád Aleppa bude znamenať zásadný obrat v krutej vojne v Sýrii a bude mať ďalekosiahle následky nielen pre tento region, ale aj pre Európu. Najnovší útok sýrskych vládnych síl na toto obliehané mesto na severe krajiny, ktorý v posledných dňoch vyhnalo z domovov desiatky tisíc ľudí, je súčasne kľúčovým momentom pre vzťahy medzi Západom a Ruskom, ktorého letectvo tu zohráva ústrednú úlohu. Po porážke protiassadovských povstalcov, ktorí majú mesto čiastočne pod kontrolou od roku 2012, by v hre ostali len jednotky Assadovho režimu a Islamského štátu. A to by znamenalo koniec všetkých nádejí na dohodu s účasťou sýrskej opozície. Presne tento cieľ Rusko dlhodobo sleduje a práve z tohto dôvodu sa Moskva pred štyrmi mesiacmi rozhodla pre vojenskú intervenciu.
Určite nie náhodou sa bombardovanie Aleppa, symbolu revolúcie proti Assadovi z roku 2011, začalo práve vo chvíli, keď sa v Ženeve začínal pokus o mierové rokovanie. Ako sa dalo očakávať, rokovanie nemalo šancu ani sa poriadne rozbehnúť. Cieľom ruskej vojenskej eskalácie na pomoc sýrskej armáde je zabrániť tomu, aby autentická sýrska opozícia dostala slovo v diskusii o budúcnosti krajiny. Má zmariť plány, na ktorých pracoval Západ a OSN. A súčasne absolútne protirečí tvrdeniu Moskvy, že má záujem na politickom riešení konfliktu.
Dozvuky budú ďalekosiahle. Ak rok 2015 Európu niečo naučil, je to poznatok, že sa nemôže ochrániť pred dôsledkami konfliktu na Blízkom Východe. A ak ju niečo naučil ukrajinský konflikt roku 2014, je to to, že Rusko sotva môžeme pokladať za priateľa Európy. Je to revizionistická mocnosť schopná vojenskej agresie.
Zatiaľ čo sa rozhoduje o osude Aleppa, posledné udalosti – hádam viac než všetko iné od začiatku tejto vojny – odhalili súvislosť medzi tragédiou Sýrie a strategickým oslabením Európy a Západu ako takého. Tohto vedľajšieho účinku si je Moskva nielenže plne vedomá, ale priam ho podnecuje. Zníženie stability dokonale vyhovuje ruskej snahe získať nadvládu tým, že využíva váhavosť a protiklady krajín, ktoré pokladá za svojich protivníkov.
Aleppo rozhodujúcim spôsobom ovplyvní budúce udalosti. Porážka sýrskych opozičných síl ešte viac utvrdí vieru Islamskeho štátu v mýtus, že sú jedinými obrancami sunitských Moslimov a že môžu ďalej terorizovať obyvateľstvo v dobytých oblastiach. Jedným z množstva tragických paradoxov je, že základom západnej stratégie boja proti Islamskému štátu bola podpora miestnych sýrskych opozičných síl, aby jedného dňa mohli vytlačiť džihádistických povstalcov z ich bašty v Raqqe. No ak práve tie sily, od ktorých sme si sľubovali, že sa tejto úlohy ujmú, budú obkolesené a rozdrvené v Aleppe, na koho sa Západ obráti? Ruská vláda sa celý čas dušuje, že bojuje proti Islamskému štátu, v Aleppe však pomáha zlikvidovať presne tie sýrske zoskupenia, ktoré v minulosti zaznamenali úspechy v boji proti IS.
Ak dakto ešte mal pochybnosti o tom, aké ciele Rusko sleduje v Sýrii, udalosti v Aleppe ich museli rozptýliť.
Vladimír Putin v Sýrii zopakoval stratégiu z Čečenska: celoplošný vojenský nápor na obývané oblasti, ktorý má povstalcov zlikvidovať alebo vyhnať. Prepojenie medzi sýrskymi mocenskými štruktúrami a ruskými tajnými službami má dlhú históriu, siahajúcu až do sovietskej éry. Rovnako ako Putinov režim v Čečensku fyzicky zlikvidoval každého, kto mohol byť partnerom v mierových rokovaniach, Assad hádže celú politickú opozíciu do jedného vreca ako „teroristov“. A keďže v Čečensku nikdy nedošlo k dohode (len k totálnej vojne a ničeniu, až kým Kremeľ nedosadil vlastného čečenského vodcu), Putin je presvedčený, že dohoda s opozíciou neprichádza do úvahy ani v Sýrii.
Tým sa však ruské strategické ciele nevyčerpávajú. Putin chce znovu presadiť ruský vplyv na Blízkom Východe, v prvom rade mu však ide o Európu. Kľúčový moment nastal roku 2013, keď Barack Obama nevydal príkaz na letecké nálety proti Assadovým vojenským základniam po tom, ako sýrsky prezident nasadil chemické zbrane. To dodalo Putinovi odvahu spraviť ďalší krok a overiť si odhodlanie Západu na európskom kontinente. Ukrajinské povstanie na Majdane síce Putina zaskočilo, zareagoval však okamžite a neváhal pritom použiť násilie ani anexiu územia. Počítal s tým – a nemýlil sa – že Západ nedokáže zabrániť jeho hybridnej vojne na Ukrajine. V dôsledku toho ruská politika na Ukrajine otriasla piliermi európskeho bezpečnostného poriadku obdobia po studenej vojne, ktorý Putin túži zmeniť v svoj prospech.
Ruská účasť na vojenských operáciách v Sýrii dostala NATO do dilemy, keďže jeden z príslušníkov aliancie sa nachádza priamo na frontovej línii. Vzťahy medzi Tureckom a Ruskom sú už niekoľko mesiacov výsostne napäté. Moskva nedávno otvorene varovala Turecko, aby sa neopovážilo vyslať vojenské jednotky do Sýrie na obranu Aleppa. Otázka, ako zareaguje turecký prezident, spôsobuje Západu ďalšie bolenie hlavy.
Toto všetko sa odohráva v čase, keď sa európske vlády zúfalo pokúšajú získať Ankaru pre spoluprácu pri riešení utečeneckej otázky. Ak Turecko spôsobí problémy na blízkovýchodnom krídle NATO, bude to v ruskom záujme. A Rusko bude ťažiť aj z toho, ak do Európy začne prúdiť ďalšia vlna utečencov. Utečenecká kríza vrazila klin medzi európske krajiny a pričinila sa o vzostup populistických pravicových strán, z ktorých mnohé sú politickými spojencami Moskvy proti Európskej únii ako projektu. Utečenecká kríza je obrovskou záťažou pre najdôležitejšie inštitúcie Európskej únie, zvyšuje nebezpečenstvo Brexitu (ktorý by Moskva privítala) a vážne oslabila Angelu Merkelovú, architektku európskych sankcií proti Rusku.
Prirodzene, bolo by prehnané tvrdiť, že Putin si to všetko naplánoval dopredu. Necháva sa viesť udalosťami do rovnakej miery ako ich chce ovládať. Rusko nenesie zodpovednosť za to, že v Sýrii vypukla občianska vojna a nemá ani prsty vo všetkom, čo sa deje na Ukrajine. Ale cynický spôsob, akým Rusko používa svoje figúrky v hre, by mal vyvolať väčší poplach na Západe a v OSN ako doteraz.
Foto: Foto: Jerome Sessini / Magnum Photos
Putin si pestuje imidž muža poriadku, svojou politikou však vyvoláva chaos a Európa zaň platí čoraz väčšiu cenu. Ak chceme, aby sa ruský režim správal inak, nesmieme len dúfať, že sa to stane. V Aleppe sa odohráva obrovská ľudská tragédia. Musíme si uvedomiť súvislosti medzi utrpením tohto mesta, budúcnosťou Európy a Ruskom, ktoré sa nad tým všetkým vznáša.