Jarosław Kaczyński je figúrkou v hre, ktorá sa môže skončiť novou železnou oponou, deliacou Európu na Západ a satelity Ruska.
Jarosław Kaczynski. Foto: Janek Skrzynski / AFP / Getty Images
V dnešnom Poľsku sa stretávajú dva politické procesy, ktoré budú určujúce pre najbližiu epochu. Tým prvým je deľba na liberálne a neliberálne demokracie, ktorá prebieha v rámci Európy, tým druhým je vojna o vplyv medzi Ruskom a Európskou úniou. Oba procesy spája to, že Rusko sa prezentuje ako prirodzený patrón “suverénnych demokracií”. A keďže v postkomunistickým krajinách dochádza k čiastočnému návratu politickej kultúry spred roku 1989, môže tu znovu vzniknúť železná opona.
Žeby nastal odliv po vlne, s ktorou sme sa roku 1989 začali plaviť smerom na Západ?
Strany snažiace sa zlikvidovať liberálnu demokraciu už zvíťazili v Maďarsku a najnovšie aj v Poľsku. Ohrozujú ju aj ďalší protiliberálni politici: Fico na Slovensku, ktorý podkopával nezávislosť súdov a médií či prezident Zeman v Česku, kde navyše nastala “berlusconizácia” politiky – popárenej s médiami, značnú časť ktorých vlastní Andrej Babiš, oligarcha a súčasne šéf druhej najväčšej strany ANO 2011. V súčasnosti je podpredsedom vlády a ministrom financií a jeho média majú ďaleko od nestrannosti.
V Rumunsku vláda zaútočila na médiá už v roku 2008 prijatím absurdného zákona o “vyváženom” spravodajstve, ktoré malo obsahovať 50 percent pozitívnych a 50 percent negatívnych informácií. Zákon zrušil Ústavný súd, aby sa vzápätí sám stal obeťou útokov podobných tým, aké sme nedávno zažili v Poľsku: vláda Victora Pontu odmietla zverejniť výrok súdu, ktorý premiérovi nevyhovoval (podľa Ústavného súdu sa má na zasadaniach Rady Európy zúčastňovať prezident, nie premiér).
Protivníci súčasných vládnucich síl nielen v Poľsku a v Maďarsku, ale aj na Slovensku, boli namočení v rôznych odpočúvacích aférach. (O pozoruhodnom množstve analógií v postkomunistickej Európe píše Anton Šechovcov v najnovšej správe londýnskeho Legatum Institute.)
Žeby nastal odliv po vlne, s ktorou sme sa roku 1989 začali plaviť smerom na Západ?
Poľsko je natoľko významným štátom, že práve u nás sa môže rozhodnúť o tom, či v Európe vyrastie nová železná opona, a či sa tu vďaka tomu znovu presadí vplyv Ruska. V Maďarsku, na Slovensku, v Česku, Bulharsku, trochu menej v Rumunsku, jeho vplyv rastie už aj tak. Tieto krajiny sa pokúšali blokovať európske sankcie proti Rusku. V ich médiách funguje silná proruská propaganda a politici takého rangu ako český prezident či rumunský premiér berú peniaze na kampane od ruského biznisu (Lukoil).
Je možné, že Jarosław Kaczyński obhajuje ruské záujmy? Veď jeho stúpenci každý mesiac poriadajú pochody, pripomínajúce ruský atentát na poľskú vládu v Smolensku. Mohlo by sa teda zdať, že je to posledná strana, ktorá by Putinovi chcela pomáhať. Ale odkiaľ sa potom v ruskej tlači berie toľké nadšenie nad tým, že “Poľsko sa vracia na Východ” (titul textu Jurija Preobraženského v denníku Vedomosti)? Skôr, ako odpovieme na túto otázku, pozrime sa na hru, ktorá sa hrá v našom geopolitickom a geohospodárskom okolí.
Pripomína to preteky Ruska s Úniou o to, kto skôr padne. V EÚ sa ešte ani neskončila ekonomická kríza, a už začala kríza geopolitická, čiže konfrontácia s Ruskom na jednej strane a s terorizmom Islamského štátu na strane druhej. K tomu ešte pripočítajme utečeneckú krízu. Rastie aj počet troublemakerov – ku Grécku pribudlo Poľsko a Veľká Británia a jej potenciálny Brexit.
Angela Merkel zohrala v ekonomickej kríze negatívnu úlohu: tlačila na Grécko zo zásadných príčin (aj pod tlakom nemeckej verejnej mienky), a nechala ho v stave krajiny, topiacej sa v nesplatiteľných dlhoch, ktorá bude vyvolávať jednu krízu za druhou, pokiaľ z eurozóny neodíde. Tá istá Angela Merkel zohrala veľmi pozitívnu úlohu, keď tvrdo presadzovala nutnosť potrestať Rusko sankciami, asi tiež zo zásadných príčin (nemecká verejnosť bola v tomto prípade rozdelená). Súčasne sa rozhodla pozvať do Nemecka milión utečencov. Na tom teraz, žiaľ, môže padnúť, pretože začína strácať na popularite ako v Nemecku tak aj v Európe. No iného vodcu dnešná Európa nemá. Pád Merkelovej bude znamenať bezvládie so všetkými jeho dramatickými dôsledkami.
Slabne aj samotné Rusko. Drastické zníženie cien ropy, klesajúci rubeľ, cena, ktorú Kremeľ platí za pokračovanie sankcií a vydržiavanie Krymu a Donbasu zasadili ťažký úder štátnemu rozpočtu a hospodárstvu. Preto z iniciatívy Ruska od konca decembra prebieha rokovanie o odchode Rusov z Donbasu. Putin chce po odchode z Ukrajiny po sebe zanechať mínové pole vo forme konfliktu, ktorý sa neskončil, ale bol zmrazený. Chce si tiež vynútiť legalizáciu súčasného vedenia oboch povstaleckých republík a decentralizačný zákon, nevýhodný pre Ukrajinu (ak je dnes na Ukrajine vôbec možné odhlasovať akýkoľvek decentralizačný zákon, čo sa podľa Minskej dohody malo stať do konca roku 2015). Tento plán Putinovi môže vyjsť, pretože aj Západ je zo sankcií unavený, Angela Merkel slabne, a tým sa stupňuje tlak na Ukrajinu, aby sa dohodla s Kremľom.
A v tejto situácii v Poľsku prichádza vláda, ktorá vedie konfrontačnú politiku voči Nemecku a Európskej únii, a začína bojovať s našimi doteraz najbližšími spojencami v Európe, čiže s Angelou Merkelovou (v jej súčasnej situácii je to neodpustiteľný úder pod pás) a s Európskou komisiou. Komisia bola naším hlavným spojencom v spore o ropovod Nord Stream a Angela Merkel zas v otázke sankcií proti Rusku.
Takáto politika bude mať dva následky. Po prvé, keď sa Únia rozhodne pre užšiu integráciu, Poľsko do nej určite neprizve. Euro sme neprijali, o utečencoch nechceme ani počuť, nechceme sa rozlúčiť s uhlím, nie sme ochotní sa nadnárodne integrovať a najnovšie odmietame aj model liberálnej demokracie, zakotvený v Kodaňských kritériách z roku 1993. Akoby sme sa snažili celú Európu presvedčiť, že sme ešte stále krajinou, ktorá sa – rovnako ako Rusko – nedokáže vymaniť z nacionalizmu 19. storočia, a preto sa nevie vzdať časti svojej suverenity v mene nadnárodného organizmu, ktorý by nám zabezpečil bezpečnosť a rozvoj. V konečnom dôsledku sa tým pripravujeme o šancu na bezpečnosť a rozvoj.
A ako to už v našich dejinách býva zvykom, práve tí, čo majú najviac rečí o vlastenectve, robia politiku, ktorá nášmu štátu škodí. Neradi si to priznávame, ale napriek tomu, že nám prischla nálepka rusofóbov, jednou z najstarších poľských tradícií je, že v Poľsku je vždy prítomná nejaká ruská strana. Odkedy Rusko nadobudlo v tomto regióne prevahu, existovali tu vždy politické zoskupenia, ktoré boli buď priamo inšpirované Moskvou, alebo jej fakticky napomáhali. Či dáka politická sila rozbíja vlastnú krajinu v dohode s Ruskom alebo či to robí zadarmo z hlúposti a odpadlíctva, v konečnom dôsledku nehrá veľkú úlohu. No keď Jarosław Kaczyński podrýva vzťahy s Bruselom a oslabuje štát tým, že sa vzďaľuje od liberálnej demokracie, najviac tým získava Putin.
PiS je dnes ruskou stranou v Poľsku. Nie je vylúčené, že PiSu sa podarí dostať z Ruska vrak tupoleva a bude to prezentovať ako svoje veľké víťazstvo, ale v podstate to bude znamenať, že v Poľsku sa posilní politická sila, ktorá nahráva Rusku. Akoby na potvrdenie sa už v Rusku začali ozývať hlasy o “ideologickej jednote” Varšavy a Kremľa. Dva príklady z článku Waclawa Radziwonowicza z Gazety Wyborczej. Jurij Solozobov z Ústavu pre národnú stratégiu hovorí: “Ak je Poľsko naozaj baštou kresťanskej Európy, jeho skutočný civilizačný protiklad nie je v Moskve, ale v Bruseli.” Rusko už roky investuje obrovské prostriedky do rozbíjania Európy, pretože vie, že je v neporovnateľne lepšej pozícii s každým jej členom jednotlivo. Dnes mu na pomoc prichádza Kaczyńského Poľsko. Preto politológ Stanislav Smagin vyslovil Poliakom “skromné poďakovanie” za to, že staré heslo Poľsko stojí na rozkole obnovili ako Európa stojí na rozkole. A došiel k uzáveru: “zo strategického, ba priam historicko-fyzického hľadiska, je pre nás dnešný varšavský kabinet prijateľnejší.” Nič podobné sme sa v ruskej tlači nedočítali o vláde Tuska, ktorého obviňovali, že sa objíma s Putinom, ani o prezidentovi “Komoruskom”.
Ako sa to mohlo stať? Bolo od začiatku jasné, že sa liberálny transplantát zo Západu neujme? Fakt je, že postkomunistická politická kultúra Stredovýchodnej Európy musela skôr či neskôr vyvolať krízu liberálnej demokracie. Na príčine je chybné zloženie politickej scény. Na rozdiel od Západu, kde dodnes dominuje deľba na ľavicu a pravicu, sa tu vytvorila skôr deľba na “otvorenú a zatvorenú spoločnosť”; miesto politického konfliktu máme kultúrny konflikt.
Najdôležitejšie je, že takto polarizovaný konflikt ničí liberálny rámec pre politické súperenie, ktorého súčasťou je právny štáty, trojrozdelenie moci či sloboda slova. A práve táto tendencia sa prejavuje vo všetkých krajinách postkomunistickej Európy.
Keď po ľavici nastúpi pravica, nevyvolá to také zemetrasenie ako keď otvorenú spoločnosť nahradí zatvorená.
V krajinách so slabou alebo dávno prerušenou tradíciou politického liberalizmu sa budovanie demokracie obvykle končí výbuchom nacionalizmu. Keď po ľavici nastúpi pravica, nevyvolá to také zemetrasenie ako keď otvorenú spoločnosť nahradí zatvorená, pretože antiliberáli sa obyčajne snažia udržať pri moci a zmeniť demokratické machanizmy takým spôsobom, aby liberálov ešte dlho nemuseli pripustiť k vláde. Toto sa podarilo Orbánovi a o to isté sa teraz pokúša Kaczyński. A ak po Tuskovi mohol prísť Kaczyński, a rozpútať takúto bleskovú vojnu, rovnako dobre sa to môže stať aj v každej inej krajine nášho regiónu. A nie je vôbec vylúčené, že aj Kaczyński prejde podobnou evolúciou ako Orbán, ktorý v osemdesiatom deviatom začal svoju kariéru slávnym prejavom “Rusi preč!” a nedávno kládol vence na hroboch sovietskych katov z Budapešti z roku 1956.
Štáty Strednej a Východnej Európy sú príliš rôznorodé na to, aby vytvorili jednotný blok, a Poľsko tu nikdy nehralo úlohu regionálneho vodcu. Hralo však opačnú úlohu: blokovalo ruský vplyv v regióne tým, že má množstvo obyvateľov a veľké hospodárstvo (pre Nemecko je napríklad väčším hospodárskym partnerom ako Rusko) a súčasne najväčšie percento stúpencov Európy v spoločnosti (štatistiky málokedy klesajú pod 70 percent). To je však možné len v spojenectve so Západom. A toto spojenectvo sa rozpadne, ak v našej časti Európy miesto postkomunizmu zavládne antiliberalizmus.
Ak sa Únia rozhodne spraviť ďalší krok smerom k integrácii, Poľsko sa ocitne mimo a rovnako ako celý región sa môže rozpadnúť hospodársky i politicky. Dokáže tomu Únia zabrániť alebo dovolí, aby sa Európa znovu rozdelila a spustí za nami oponu? Únia teraz testuje poľskú vládu a poľská vláda testuje Úniu. Poľsko vyhrá len v tom prípade, ak Únia vyhrá proti Kaczyńskému. Ak prehrá, Vladimír Putin povie: “Nu, Kaczyński, molodec!”