Spočiatku to vyzeralo, že v Nemecku sa pozornosť konečne upriamila na práva žien. Verejnosť rozhorčili hnusné silvestrovské výtržnosti v Kolíne. Pohoršenie, ktoré vyvolali, ukázalo, že verejná mienka sa jednoznačne hlási k týmto právam. A hoci – alebo možno práve preto, že – o tom médiá nepísali hneď, v priebehu niekoľkých dní už z toho bola najhorúcejšia téma: okolo 500 žien sa v okolí kolínskeho dómu stalo obeťami masového sexuálneho obťažovania (vrátane znásilnení) a najrozličnejších foriem sexuálnych útokov.
Foto: Rene Burri / Magnum Photos
Teraz sa zdá, že o týchto útokoch sa pravdivo začalo písať s oneskorením preto, že polícia a médiá dali prednosť politickej korektnosti pred právami žien. Dodnes nie je jasné, koľko vlastne bolo útočníkov – informácie sa rozchádzajú od niekoľko sto po dvetisíc – jasné je však, že išlo o mladých mužov, ktorí podľa polície „vyzerali arabsky či severoafricky“. Následné vyšetrovanie potvrdilo, že medzi nimi boli aj mnohí uchádzači o azyl. Je možné, že v krajine, ktorá otvorila svoje brány utečencom, sa pokladá za neslušné otvorene písať o ich agresívnom správaní? Práva žien sa v každom prípade dostali na druhú koľaj. A starostka Kolína Henriette Reker svojou výzvou, že mladé ženy si majú dávať lepší pozor na to, s kým sa stýkajú, len priliala olej do ohňa. Pobúrenie neutíchlo ani po tom, ako odvolali kolínskeho policajného veliteľa.
Keď sa začalo písať o vzhľade útočníkov, bolo to ako výbuch bomby – ihneď to vyvolalo citeľnú zmenu tónu, atmosféry i jazyka, akým sa píše o utečencoch a prisťahovalcoch. A keď sa diskusia zo sociálnych médií preniesla do hlavných médií, práva žien sa odrazu a celkom nečakane stali politickou záležitosťou, ba priam symbolom a vecou, za ktorú hodno bojovať.
Nemecká feministka Alice Schwarzer začiatkom minulého roku v časopise Emma varovala pred rozdielmi medzi patriarchálnou moslimskou kultúrou v krajinách, odkiaľ títo mladí muži pochádzajú a kultúrou ľudských práv a ženskej rovnoprávnosti, ktorá vládne v Nemecku či Európe. Mali by sa prispôsobiť našim hodnotám, inak tento konflikt môže mať za následok nebezpečnú situáciu, písala Schwarzer a pravdepodobne mala na mysli presne to, čo sa neskôr odohralo v Kolíne. Vytkli jej však nedostatok politickej korektnosti, ba obvinili ju z rasizmu. Naproti tomu dnes, v tejto novej situácii, je Pandorina skrinka, ktorá sa otvorila, plná žien a ich práv.
Čoskoro sa však ukázalo, že hlavnou témou nie sú sexuálne útoky na ženy ako také, ale to, že útočníkmi boli utečenci a prisťahovalci. To, čo Schwarzer nazvala „nulovou toleranciou voči mizogýnnym islamistom“ sa prudko mení na nulovú toleranciu voči „arabsky a severoafricky vyzerajúcim mužom“.
Nemecké úrady boli nútené zareagovať na to, čo sa stalo v Kolíne. Roztrhlo sa vrece s veľmi mierne formulovanými vyhláseniami o tom, že je treba týchto cudzincov školiť, sprísniť policajné kontroly, deportovať páchateľov trestných činov atď. Stáva sa z toho celoeurópska záležitosť. Z iných miest, ako z Hamburgu a Frankfurtu – ale aj z iných krajín ako Švédsko, Fínsko, Rakúsko, Švajčiarsko – prichádzajú správy o podobných prípadoch, o rovnakých útokoch, akoby to doteraz bolo dobre utajované špinavé tajomstvo. Slovenský premiér Robert Fico žiada zvolanie mimoriadnej schôdzky Európskej únie na najvyššej úrovni.
Angela Merkel má dôvod obávať sa, že ženské slzy vyvolajú rovnako veľké zmeny v jej politickej línii, aké vyvolali v atmosfére debaty v médiách a na verejnosti.
Už aj Švédsko, posledný spojenec Nemecka, začalo obmedzovať príliv utečencov na hraniciach s Dánskom po tom, ako v priebehu minulého roku prijalo 160 000 žiadateľov o azyl. Jedno je isté – Angela Merkel nemôže so svojou politikou uspieť, pokiaľ Nemecko bude obkolesené krajinmi, ktoré odmietajú utečencov prijímať. Nálada vo zvyšku Európy, predovšetkým v jej východnej časti, sa od začiatku utečeneckej krízy prudko zmenila. Ak sa občania Nemecka otvorene postavia proti Merkelovej, jej šance na úspech budú ešte menšie. Samotná Angela Merkel sa o kolínskych udalostiach vyjadruje dosť opatrne, ale ako inak sa môže vyjadrovať, keď práve ona otvorila bránu do Nemecka a Európy? Musí predovšetkým brániť seba a svoju politiku a preto jej vyhlásenie o tom, že politických utečecencov, ktorí spáchajú trestné činy treba deportovať, celkom nezodpovedá vážnosti situácie.
Angela Merkel má dôvod obávať sa, že ženské slzy vyvolajú rovnako veľké zmeny v jej politickej línii, aké vyvolali v atmosfére debaty v médiách a na verejnosti. Odkedy sa prestali cenzurovať informácie o tom, že útočníci sú pôvodom utečenci, slzy kolínskych žien naozaj môžu zmeniť atmosféru nielen v Kolíne, ale aj v celom Nemecku. V prieskume verejnej mienky po Silvestri tretina Kolínčanov odpovedala, že sa boja v noci vychádzať von. A žiaden politik sa nepostaví proti verejnej mienke.
Zdá sa, že sa teraz spojili tie najrozličnejšie hlasy v obrane ženských práv a európskych hodnôt, ktoré tieto práva symbolizujú. Akoby sa smutnou zhodou okolností našlo perfektné zdôvodnenie na zastavenie imigrácie – zdôvodnenie, proti ktorému nikto nemôže mať námietky. Akoby bieli Európania sami neútočili na ženy, neobťažovali a neznásilňovali ich. Táto argumentácia je zjavne pokrytecká. Stačí, keď tým, čo sa vydali na križiacku výpravu, pripomenieme štatistické údaje: 25 percent žien v Nemecku sa za svojho života stane obeťou násilia v rodine. Navyše väčšinu žien zbije a znásilní niekto, koho poznajú, muž z ich najbližšieho okolia.
Bolo toto obrovské pobúrenie nečakané? Alebo by sme možno otázku mali sformulovať inak: je prekvapujúce, že francúzski občania tak ticho a dôstojne trúchlili za obeťmi parížskych teroristických útokov, že prinášali kvety do divadla Bataclan a vzdorovito sa prechádzali po uliciach – ale že mnohí z nich potom hlasovali za Marine Le Pen? Je prekvapujúce, že v Nemecku sa takto škaredo vypomstil strach z politickej nekorektnosti a následný nedostatok skutočnej diskusie o utečeneckej politike?
Nie, nie je nič prekvapujúce na frustrácii a strachu, ktorý sa nahromadil od chvíle, keď obrovské množstvá utečencov začali prúdiť do Európy a začal sa novodobý exodus, po ktorom nasledovali bombové a iné útoky (i keď ich mali na svedomí domáci islamisti) a smrť 130 ľudí v Paríži. A neprekvapuje ani to, že sa táto frustrácia a strach konečne dostali do verejného priestoru. Bohužiaľ, kolínske útoky neboli tak nafúknuté kvôli ženám, ale preto, že páchatelia mali cudzí pôvod a inú farbu pleti.
A čo ženy? Je jasné, že ženy sú tu len nástrojom. A z tohto dôvodu sa ocitli v prvej línii novej bitky. Uvedomili si, že ich práva sú len pláštikom pre politické a rasové protesty a požiadavky a preto sa teraz sa snažia presadiť, aby sa rodová otázka dostala do popredia prebiehajúcich diskusií. No v zápale boja sa začína strácať skutočnosť, že v Európe majú ženy práva, ktoré by mali rešpektovať muží všetkých farieb a kultúr.
Extrémistické pravicové skupiny sa už chystajú „vyčistiť“ Kolín, Nemecko a Európu. Začali už útočiť na prisťahovalcov. Je možné, že slzy týchto mladých dievčat, ktoré boli použité ako zbraň proti prisťahovalcom, vyvolajú v Európe a v Nemecku väčšie zmeny ako ktokoľvek očakával, najmenej samotné ženy.