O čo sme prišli tým, že sme vymenili cigarety za smartfóny?
Tokyo. Foto: Chris Steele-Perkins
Keď som pred štyrmi rokmi prestal fajčiť, uvedomil som si, akú dôležitú úlohu hralo fajčenie pri cestovaní: odrazu som vôbec nevedel, ako dlho mám stáť a obdivovať krásnu vyhliadku alebo sa tešiť z ukážky miestneho koloritu. Minútu? Hodinu? Desať sekúnd? Meralo sa to v cigaretách. V 21. storočí v anglojazyčnom svete túto medzeru do istej miery zaplnil rozmach kávovej kultúry – v značkovej, Starbucksovej verzii či jej austrálskej hipsterskej podobe. Kofeínová dávka sa podáva trochu dlhšie ako nikotínová, obe nám však ponúkajú zastávku, či už spoločenskú alebo osamote, pri trávení dňa, ktorý sa ináč vymyká bežnej rutine.
Raz som sa cez hustú dymovú clonu opýtal priateľa, čo má na cigaretách najradšej. Odpovedal mi: „Cigareta rámuje daný moment.“ V ére smartfónu sme si vytvorili doslovnejší spôsob rámovania momentu: zaznamenávame ho digitálne, s možnosťou podeliť sa oň. Najneslávnejšie známym prejavom tohto trendu sú selfíčka, ktorými fotografujúci verejne vystavujú na obdiv svoj narcizmus. Selfíčka sú však len bezočivejšou verziou banálnych správ na twitteri či facebookových statusov, informujúcich o tom, kde sme alebo čo robíme.
V tejto post-fajčiarskej epoche sa našim najobľúbenejším nástrojom „rámovania daného momentu“, viac než šálka kávy, stal smartfón. Rovnako ako k cigarete sa k smartfónu uchyľujeme vo chvíľach, ktoré sa vymykajú z bežnej normy, napríklad keď sa nachádzame medzi dvomi rozličnými miestami alebo keď na niekoho čakáme. Zvláštna potreba informovať priateľov a známych, že sme momentálne na letisku (twitterová správy ako „JFK>LHR“) je prejavom latentnej túžby dať rámec čomusi, čo by v minulosti uspokojila cigareta. Pritom lietanie už dávno nie je obzvlášť exotické ani vzrušujúce, ide skôr o to, že vytvára pocit „bytia medzi“, a to zas vyvoláva túžbu po zakotvení.
Na prvý pohľad je smartfón celkom dobrou – a rozhodne menej karcinogénnou – náhradou za cigarety. Vďaka nemu máme čo robiť s rukami a nemusíme sa cítiť nesvoji osamote vo verejných priestoroch ako napríklad kaviarňach. Zmestí sa do vrecka. Pre niekoho je to prvá osobná vec, po ktorej siahne po jedle či po sexe, tak ako cigareta (veľkou výzvou smartfónu je odolať pokušeniu pozrieť sa naň počas týchto úkonov). Dospelí ľudia, rovnako ako deti, potrebujú veci, ktoré môžu prenášať z jedného miesta na druhé ako potvrdenie vlastnej identity. Ak si už nemôžem dať cigu, keď sa kochám západom slnka nad prístavom, aspoň si ten moment odfotím telefónom, či už so selfie tyčou alebo bez nej.
Z hlbšieho psychologického a kultúrneho hľadiska je však medzi týmito dvomi rámovacími nástrojmi nedozierny rozdiel. Súvisí s chorobnou úzkosťou, ktorá sa stala dominantným psychiatrickým ochorením našich čias. Zatiaľ čo fajčenie potvrdzuje naše časopriestorové vymedzenie, smartfóny fungujú práve opačne. Zatiaľ čo cigarety nám umožňujú stráviť vymedzený kus času v danom priestore, na chvíľu zastaviť prúd práce či cestovania, smartfóny nás prepájajú so zložitejším a nestálejším svetom, presahujúcim situáciu, v ktorej sa práve nachádzame.
Neodmysliteľnou súčasťou smartfónu ako rámovacieho nástroja je však to, že je deravý. Neustále nás spája s inými dobami a miestami, s ľuďmi a miestami, ktoré sú neprítomné, niektoré v budúcnosti, iné v minulosti. Selfíčko môže pôsobiť narcisticky, no robí sa preto, aby si ho mohli pozrieť aj tí, čo nie sú prítomní (prinajmenšom aspoň zatiaľ). Ak je pre čosi príznačný, je to paranoja: paranoja z toho, že ľudská pamäť už nestačí zachytiť naše zážitky, že nás môžu uvidieť iní alebo nás práveže nevidieť.
Je to stav nepokoja. Kým cigareta nám (v duchu nesmrteľných slov neuveriteľne bombastického albumu skupiny Oasis z roku 1997) umožňuje byť tu a teraz, smartfón nám umožňuje pravý opak. V tomto psychologickom zmysle je absolútnou antitézou cigarety. Prechod od prvého predmetu vo vrecku k tomu druhému je príznakom širších zmien, ktoré zasiahli samotné jadro kapitalizmu.
Vzostup a pád fajčenia ide ruka v ruke so vzostupom a pádom ďalšieho neslávne známeho zdroja znečisťovania: priemyselnej výroby. Počet fajčiarov aj počet pracovných miest v priemysle v Spojených štátoch a Veľkej Británii vyvrcholil tesne po Druhej svetovej vojne, keď fajčilo vyše 80 percent dospelých mužov a vyše 40 percent ich pracovalo vo výrobnom priemysle. V súčasnosti sa tieto údaje pohybujú asi vo výške 18 percent a 10 percent a majú klesajúcu tendenciu.
Okrem toho, že jedny i druhé vyfukovali dym, továrne a cigarety boli zakotvené v spoločnej ekonomickej kultúre, založenej na stabilných, bežných mechanických činnostiach. Platí to rovnako o tradičnej práci úradníkov i inteligencie pred nástupom digitálnej éry. Fajčenie, pokiaľ je dnes vôbec tolerované, odráža niektoré hodnoty, rozšírené na pracoviskách v polovici 20. storočia. Fajčiarske prestávky sa robili s istou pravidelnosťou a trvali tri či štyri minúty, ktoré stačili na jednu cigaretu. Vo fajčiarskych kútikoch na pracoviskách sa tradične kolegovia mohli porozprávať bez ohľadu na hierarchiu a mohli si byť istí, že rozhovor potrvá len pár minút a že sa naň viac-menej zabudne.
Pripomínať psychologickú istotu, ktorú fajčenie poskytuje, je teraz veľké tabu. Jedinou výnimkou sú psychiatrickí pacienti. Roku 2013 NICE, britský zdravotnícky kontrolný orgán, nariadil nemocniciam zakázať pacientom chodiť von fajčiť. Keďže vyše 80 percent ľudí s diagnózou schizofrénie tvoria fajčiari, nariadenie vyvolalo obavy niektorých odborníkov na duševné zdravie a charitatívnych organizácií. Namietli, že život niektorých pacientov by sa bez cigariet zjavne zhoršil. A čo ak existujú aj iné, menej vážne prípady, napríklad ľudia, ktorí trpia úzkostnými stavmi a ktorým by tiež prospel zhovievavejší prístup k tomutu zlozvyku?
Úpadok fajčenia sprevádzal aj úpadok predvídateľných a bežných foriem práce a trávenia voľného času. Cigarety pomáhali vyznačovať kedysi prevládajúci rytmus práce – prestávka, práca, prestávka – zatiaľ čo teraz žijeme v spoločnosti bez prerušovania. Francúzsky filozof Gilles Deleuze upozornil na tento zlom v krátkej eseji ďalekosiahleho významu, Postskriptum k riadenej spoločnosti, kde porovnáva dva typy spoločností: spoločnosti neskorého 20. storočia, ktoré nazval „riadené“ a „disciplinárne spoločnosti“ 19. storočia. Deleuze píše: „V disciplinárnych spoločnostiach ľudia stále začínali odznova (po škole v kasárňach, po kasárňach v továrni), zatiaľ čo v riadených spoločnostiach sa nikdy nič nekončí.“
Súčasná spoločnosť, jasnozrivo poznamenal Deleuze, nemá dostatočne vymedzené hranice medzi jednotlivými časovými obdobiami. Chýbajú jej spôsoby „rámovania daného momentu“. Vedení neutúchajúcim nadšením z úpadku fajčenia súčasne urýchľujeme zánik zabehaných „disciplinárnych“ či „priemyselných“ praktík, ktoré boli síce neflexibilné a nezdravé, no kedysi nám poskytovali istý pocit psychologickej bezpečnosti. Pre flexibilných, podnikavých, vyšportovaných a úspešných ľudí našej permanentne pripojenej éry je to situácia výhra-výhra. Pre ľudí na špičke súčasného pracovného trhu sa telesné zdravie a ekonomická produktivita stali jedinou cnosťou, o ktorú sa treba usilovať za každú cenu. Ukazuje sa však, že je veľa ľudí, ktorí tento nepretržitý prúd zážitkov, dát a pohybu nezvládajú. Stav, keď „nikdy nič nie je dokončené“ je hlavnou príčinou všadeprítomného znepokojenia.
V tomto kontexte sa dá ľahko pochopiť vzostup „mindfulness“ [v slovenčine čosi ako všímavosť alebo vnímavosť] ako techniky, ktorú manažéri začali presadzovať aj v pracovnom procese. Skupina britských poslancov nedávno prišla s návrhom, že by sa túto techniku mali naučiť vládni zamestnanci, pretože by im pomohla zvládať stres a úzkostné stavy, ktoré spôsobujú výpadky v práci, na čo potom doplácajú daňoví poplatníci. Rôzne metódy zlepšovania koncentrácie, ako meditácia či „digitálny detox“, už v niektorých firmách patria k základnému vybaveniu v oblasti manažmentu a koučingu.
Foto: Martin Parr / Magnum Photos
Hoci „mindfulness“ má vyše dvetisícročnú buddhistickú tradíciu, jeho dnešnú popularitu vysvetľuje predovšetkým súčasná ekonomická kultúra a technológia. „Mindfulness“ si kladie za cieľ pretrvávať výlučne v danom momente, jednoducho si všímať vlastné myšlienky, telo a okolie. Je to spôsob, ako na chvíľu zastaviť neustále plynutie, dať si krátky, obmedzený čas na pozorovanie vlastných myšlienok a pocitov bez posudzovania. Zarámovať istý moment v čase. Keď sa nad tým zamyslíme, je to vlastne veľmi podobné ako vyjsť si von na cigaretu.
Jean-Jacques Rousseau napísal, že „ civilizácia je beznádejný zápas o nájdenie lieku proti zlu, ktoré sama vytvára“. Toto zlo postindustriálneho kapitalizmu sa naplno prejavuje v dnešných časoch, keď nás guruovia duševnej pohody nabádajú monitorovať chvíle oddychu a relaxácie a tráviť optimálne množstvo času bez pracovného nasadenia a obrazoviek. Pri hľadaní pružnejšieho, zdravšieho, jednoliatejšieho kapitalizmu sme stratili schopnosť byť v jednej chvíli na jednom mieste či viesť len jeden rozhovor súčasne. A to nevyhnutne vyvoláva pocit úzkosti.
Navrhovaný liek je však len rubom samotného problému. Ako odpoveď na paranoidný stav hyperkonektivity nám ponúka absolútnu, tichú izolovanosť. Digitálna éra požiera družný kompromis medzi prepojením a odpojením – kompromis, ktorý predstavovali fajčiarske kútiky. Prečo sa musíme učiť sedieť nehybne, sami so svojimi myšlienkami? Prečo sa nemôžeme desať minút nezáväzne porozprávať s kolegami alebo sa ísť prejsť? Jeden z dôvodov je, že čosi si také sa už medzi nefajčiarmi jednoducho nepestuje.
Foto: Bruno Barbey / Magnum Photos
Priať si návrat do spoločnosti zo štyridsiatych rokov minulého storočia s továrenskými komínmi a cigaretami by bolo zvrhlé. Je však tiež hlúpe namýšľať si, že sa môžeme proste naučiť dosiahnuť stav pokoja, napriek všetkým protikladným silám biznisu, politiky či technológie. Pred ideálmi bezhraničného zdravia a bezhraničnej konektivity musíme brániť svoje právo deliť si život na rozličné chvíle a miesta, niektoré aktívne, iné pasívne, niektoré vyplnené rozhovormi, iné strávené v samote. Mali by sme to vedieť sformulovať aj bez buddhizmu. A nič sa nestane, ak v tom občas bude figurovať nejaká tá cigareta.