Prečo toľko Európanov podľahlo propagande Kremľa? Pretože ich nezaujímame my, Ukrajinci. Ale nielen preto.
Foto: Stefan Wermuth / Reuters
Lámu sa vzťahy, rozpadávajú priateľstvá, už nedokážeme rozumieť svetu. Putinove sirény, vtáky Putinovej propagandy, štiepia Európu. Veľké časti európskych spoločností prepadli tomuto spevu, iní tú kakofóniu odmietajú a odolávajú jej zvodom. Naozaj to pritom nie je krásny spev. Keď ho počujete, skôr by ste ho označili za škaredý, každopádne, naplnený nenávisťou. Prečo sa teda toľkí dajú zviesť, keď je navyše tak nepokryte zameraný proti Západu? Odkiaľ sa berie tá masochistická radosť z flagelantstva? Radosť z ponižovania? Z lží?
Nemýľme sa, tento fenomén nie je krátkodobým zmätením nevýznamnej menšiny. A nepomôže nám ani, nad narastajúcim nadšením pre Putina a jeho vojnu na Ukrajine v komentároch v západných sociálnych sieťach mávnuť rukou ako nad produktom Kremľom platených trollov. Nie, skutočne pochopiť “chápačov Putina” nie je až také jednoduché. Iste, neexistuje jeden jediný dôvod, ktorý by túto náklonnosť bezo zvyšku vysvetlil, v Európe máme napokon spoločnosti s výraznými kultúrnymi a historickými rozdielmi. No aj tak: sotva budeme schopní porozumieť onej stiesňujúcej príťažlivosti kremeľskej propagandy, ak sa nepokúsime nájsť hlbšie uloženého spoločného menovateľa.
Zo všetkého najskôr udrie do očí, že Putinove posolstvá sa skladajú zo samých rozporov. To by sme normálne považovali za ich rozhodujúcu slabinu, no v praxi sa ukazuje, že ide v skutočnosti o ich najvýznamnejšiu cnosť. Podstatné je udržať tri nosné tematické bloky, ktoré sú účinné len, keď sú navzájom prepojené. Jednak, absolútne bezvýhradné velebenie Veľkoruska, jeho minulosti, súčasnosti a slávnej budúcnosti. Po druhé, drvivá kritika západných hodnôt a štátnych systémov (kontrast s vlastnou civilizačnou bezchybnosťou snáď ani nemôže byť ostrejší). A nakoniec programové ohováranie Ukrajiny, respektíve ohováranie všetkého ukrajinského, všetkého, čo sa samo vníma ako ukrajinské a nie iba ako maloruské. Toto zbožnenie, kritika a ohováranie prebieha zakaždým z nainscenovanej perspektívy inakosti, vydelenia z tohto skazeného, lživého sveta dneška. Táto perspektíva umožňuje Vladimírovi Putinovi vzbudzovať dojem dôslednej, nestrannej systémovej kritiky.
Vraví: všetky vaše systémy stroskotali, vaše modely doslúžili, na Západe vládne už len prázdno, veľká kríza zmyslu. A tí, čo majú záujem na udržaní týchto chorých systémov, sa podľa Putina sprisahali proti zvyšku sveta. Títo vaši súčasníci vám, milí Európania, systematicky klamú, manipulujú a využívajú vás, a my Rusi sme ich prehliadli – isto tu už dlho nepotrvá, kým tento na zánik odsúdený svet pochopí, že je tu len jediná spásonosná alternatíva. Leží v Moskve, treťom Ríme (pričom nikto v celkom Kremli nehovorí, v čom by vlastne tá alternatíva mala spočívať). A z toho plynie: ak vám vaši politici systematicky klamú, ak sa z nich vždy znovu vykľujú nekomepetentní impotenti, prečo by vám práve o Ukrajine mali hovoriť pravdu?
Nie je jednoduché pochopiť “chápačov”
Áno, čo sa to vlastne na Ukrajine deje? Len veľmi, veľmi málo Európanov žijúcich na západ od Ukrajiny – s výnimkou Poliakov – dokáže na túto otázku odpovedať. A ešte menej z nich vie, akú veľkú túžbu po demokracii a vlastnej štátnosti má väčšina Ukrajincov, aj napriek východo-západnému rozštiepeniu. Len veľmi málo z nich sa zaoberalo ukrajinským nacionalizmom. Túto neschopnosť povedať niečo o Ukrajine si ľudia kompenzujú potrebou hovoriť o nej – či jednoducho sa chytať toho, čo o krajine tvrdí kremeľská propaganda. To neplatí len o súčasnom dianí, ktoré mnohí vnímajú ako neprehľadné, a teda nepochopiteľné, ale o Ukrajine ako takej vrátane jej dejín.
Podľa mňa toto rutinné nechápanie Ukrajiny súvisí s Putinovými sirénami. Berlínsky historik a publicista Karl Schlögel má pravdu, keď hovorí, že chápači Putina môžu existovať len na pozadí nechápačov Ukrajiny. Počas revolúcie na Majdane vznikol krátky, citový, povrchný záujem o Ukrajinu, no ten vyprchal, len čo sa situácia trochu skomplikovala. To, že Európania sa posledných 25 rokov nezaujímali o nijaké informácie o Ukrajine, pripúšťa bohužiaľ len jediný trpký záver: ako dôležité sa na Západe vníma len to, čo je mohutné. Len to je príťažlivé, čo má okolo seba postimperiálnu auru. Len to je sexi, čo je dostatočne exotické. A Ukrajina jednoducho nič z toho nie je. Preto sa pochybuje, či je to vôbec krajina, alebo len okraj iných impérií, teda predovšetkým ruského. Ruská kultúra – s veľkým R – je všetkým známa. Preto s Rusmi možno hovoriť ako so seberovnými a aj im veriť.
Tento postoj v neposlednej miere súvisí s vlastným vytesnesňovaným imperializmom, ktorý vyzeral byť prekonaný. A mám dojem, že tu nejde len o pasívny nezáujem o Ukrajinu, ale aj o aktívne vytesňovanie toho, čo rozjatril Majdan.
Na Majdane predsa nešlo len o existenciálne otázky Ukrajiny, ale aj niektoré dôležité otázky súčasnosti: o participatívnu demokraciu, občiansku zodpovednosť a solidaritu, legitimitu moci, o budúcnosť postetnických národov, a aj o budúcnosť neoliberalizmu. Nechápanie Ukrajiny je však len pozadie, nie jediné vysvetlenie toho, prečo je Putinova propaganda účinná. Ona totiž apeluje na to, čo je v človeku primitívne, predstiera krištáľovo čistý svet. Skrytý extrémizmus tohto svetonázoru nachádza odozvu tak v ľavicovom, ako v pravicovom tábore. Radikality sa priťahujú.
Rovnako aj Putinov antiamerikanizmus je jedným z dôvodov jeho celosvetovej popularity. Antiamerikanizmus môže byť výrazom antikapitalizmu, antiglobalizmu či antineoliberalizmu, ale môže to byť jednoducho aj závisť voči hegemoniálnej mocnosti, ktorou by sme chceli byť radšej my, alebo ktorá sa kedysi podieľala na demontáži vlastného imperializmu. A neraz je antiamerikanizmus figovým listom antisemitizmu.
Melódia Putinových sirén je skomponovaná v kontrapunktoch. Zasahuje dve inak nekompatilné skupiny recipientov. Nazvem ich “skupina strachu” a “skupina resentimentov”. Tá prvá trpí Štokholmským syndrómom a identifikuje sa s agresorom. Hlavne aby neprišla nová, ešte väčšia vojna, nech radšej ostane pri tejto menšej obeti, či už je to Gruzínsko alebo Ukrajina, hlavne, aby sme si my udržali náš blahobyt. Sme ochotní uznať nároky páchateľa ako pochopiteľné, chápať “historické dôvody” a v obeti vidieť provokatéra, dokonca objekt zaslúženého trestu. Druhá skupina, “skupina resentimentu” zasa počúva Putina v ublíženeckej zúrivosti voči vlastným vládam alebo preto, že ju to utvrdzuje vo vlastnom extrémizme a populizme. K verným Putinovým poslucháčom patria prívrženci Front National vo Francúzsku, Jobbiku v Maďarsku, gréckeho Zlatého úsvitu. To sú občania, ktorí nespracovali modernu a požadujú koniec otvoreného sveta. Prvá skupina teda chce za každú cenu zachovať status quo (a tá cena sa ukazuje byť naozaj dosť vysoká), druhá ho chce za každú cenu zničiť.
V Putinovom poslednom prejave pred Valným zhromaždením OSN sme znovu raz mohli obdivovať tento rečnícky repertoár. Chvíľami Putin hovoril ako múdry uvážlivý štátnik, ktorému leží na srdci svetový mier. Chvíľami sa vyhrážal a soptil.
Foto: Jerome Sessini / Magnum Photos
Rusko kritizuje hegemóniu Ameriky – lebo chce samo byť svetovou mocnosťou
Jeho prejav bol jednoznačne postavený predpoklade, že svet Ukrajinu nepozná a ani nechce poznať, takže vyberanému publiku môže porozprávať čokoľvek: že Američania na Ukrajine podporujú štátnu ríšu, že tá krajina je všetko, len nie civilizovaná, ale to všetko že je druhoradé. Podstatné je, že teraz spoločne bojujeme s celosvetovým terorizmom. A k tomu ešte nespútané želanie – maskované za kritiku americkej hegemónie – za každú cenu sa stať svetovou veľmocou. Veľkosť je v tomto hodnotovom systéme všetkým, zvyšok je irelevantný. Moc prostredníctvom sily.
Tomuto spevu musíme nielen odolať, ale musíme mu mať čím vzdorovať. V gréckej mytológie nájdeme obidva spôsoby – Odyseov aj Orpheov. Zapchávať si uši, to si otvorené spoločnosti nemôžu dovoliť. Zostáva teda: jednoducho lepšie spievať. A lepšie spievať vôbec neznamená snažiť sa o antipropagandu, ktorá by propagandu prehlušila. Ale to, čo odporúča Sigmund Freud: pripomínať, opakovať, spracúvať.