Jeremy Corbyn celú faloš svojej kampane na post šéfa opozície Jej Veličenstva zhrnul v kocke, keď povedal, že “sa chce v prvom rade zasadzovať za chudobných a ľudské práva nás všetkých”. Z hľadiska chudobných a utláčaných jeho slová vyzneli ako šibeničný humor.
Foto: Dan Kitwood / Getty Images
Podobne ako mnohí iní predstavitelia temných zákutí ľavice ani Corbyn neverí na ľudské práva “všetkých nás”. Ide mu len o práva tých, koho utláčanie je politicky užitočné. Ak sa vina za utrpenie utláčaných dá zvaliť na Západ, zastane sa ich. Ak nie, postaví sa na stranu ich nepriateľov.
Krátka a zďaleka nie vyčerpávajúca exkurzia po režimoch, ktorým Corbyn vyslovil svoju podporu, zahŕňa geriatrickú kubánsku diktatúru, skorumpovaných a neuveriteľne nekompetentných chávistov, ktorým sa podarilo doviesť na pokraj krachu Venezuelu, krajinu, čo sa kúpe v nafte, a ruských imperialistov, ktorí vojenskou silou prepisujú mapu Európy.
Keď sa krajná ľavica začína prelínať s krajnou pravicou, mám chuť objímať centristické strany a vidieť v nich tú najlepšiu formu ochrany pred zlomyseľnosťou a nepríčetnosťou.
Ak chcete pochopiť, ako sa choroba ľavice mohla rozrásť z okrajového úkazu na súčasť hlavného prúdu, musíte najprv zastať, zhlboka sa nadýchnuť, naliať si tvrdý drink a na chvíľu sa zamyslieť nad týmto bizarným zoznamom. V 20. storočí mal hádam ešte v sebe čosi racionálne. Kuba vtedy bola a dodnes je komunistickou krajinou. Pre extrémnych ľavičiarov, ale aj mnohých ľudí, nevyznávajúcich marxizmus, bolo dôležitejšie, že v Castrovom režime funguje zdravotná starostlivosť, ako že sa tam potláčajú demokratické, ľudské a odborárske práva. To, že sa títo ľudia neboli ochotní postaviť proti utláčaniu bolo v tom čase možno poburujúce. Ale keďže išlo o socialistov, dalo sa pochopiť, že odsudzujú predovšetkým fašistické či konzervatívne režimy. Náš bohatý svet koncom minulého tisícročia nevenoval veľkú pozornosť Venezuele. Ale keby boli tušili, že ak sa k moci dostane socialistická strana, začne zatvárať opozíciu a obmedzovať slobodu tlače, pochopili by sme, že ľavičiari budú voči nej uplatňovať rovnaký dvojitý meter. A pokiaľ ide o Rusko, naši cestujúci v čase by boli vychádzali z toho, že pod slovom “Rusko” Corbyn myslí Sovietsky zväz a jeho slová podpory by boli vnímali v rámci tradičnej deľby na ľavicu a pravicu.
Problém modernej ľavice sa naplno prejaví, až keď si spomeniete, v ktorom storočí žijeme. Rusko sa dnes nevydáva za socialistickú krajinu. Je to diktátorská kleptokracia s oligarchami, ktorí svoje ukradnuté peniaze zašívajú v londýnskom Mayfair, na Saint-Tropez či Palm Beach, a vodcom, ktorý prikazuje svojej armáde prekročiť hranice a uchmatnúť si kúsok územia susedných krajín. Putin sa kasá, že chce byť vodcom reakčných a neliberálnych síl. Vyznáva avanturizmus a potláčanie práv menšín, predovšetkým homosexuálov. Moderné Rusko je dedičom cárskej ríše, ktorej sa liberáli a socialisti v 19. storočí báli viac než všetkých iných mocností.
Corbyn, rovnako ako mnohí iní predstavitelia extrémnej ľavice, sa Ruska nebojí. Je mu tiež jedno, že UKIP a francúzsky Front National bránia Putina z obdivu k režimu, ktorý má Európsku úniu v žalúdku ešte viac ako oni sami. Ani extrémna ľavica nikdy nemala dobrý pocit z EÚ. K Putinovi je však zhovievavá preto, ako Corbyn vysvetlil v tradičnom komunistickom denníku The Morning Star, lebo “EÚ a NATO sa stali nástrojmi americkej politiky v Európe”. Z toho vyplýva, že akákoľvek snaha bývalých okupovaných národov v Európe brániť dávnej imperiálnej nadvláde, je len provokácia podporovaná Američanmi, ktorí Rusko podpichujú a vyvolávajú jeho zaslúžený hnev. Alebo, ako sa vyjadril Corbyn: “Expanzia NATO do Poľska a Českej republiky obzvlášť zvýšila napätie s Ruskom.”
Na čele jednej z veľkých európskych strán teraz stojí politik, ktorý hovorí Poliakom, že ich krajina nemá právo brániť sa proti ruskému expanzionizmu. Muž, ktorého odteraz budem musieť nazývať vodcom britskej ľavice, bráni klasickú reakčnú veľmoc. Neprekvapí to nikoho, kto doteraz nemal zatvorené oči. Odpor voči Západu je prvou, poslednou a jedinou prioritou zahraničnej politiky mnohých predstaviteľov ľavice. Vysvetľuje to mätúce spojenectvá s hnutiami, ktoré by v 20. storočí každý socialista označil za extrémne pravicové.
Nielen Corbyn a jeho zástancovia, ale aj značná časť liberálnej ľavice sa hlási k politickej korektnosti a chytá sa každého, aj toho najmenšieho sexistického či rasistického „prešľapu“ svojich protivníkov. Tí istí ľudia potom ani nenaberú dych a hneď začnú obhajovať radikálne islamské hnutia, ktoré hlásajú porobu žien a vraždenie homosexuálov. Odsudzujú antisemitizmus bielych neonacistov, ale ospravedlňujú antisemitských islamistov, ktorí naozaj v Kodani a v Paríži vraždia Židov. Príznačný je prípad, keď sa Corbyn zastával vikára údajne liberálnej a tolerantnej anglikánskej cirkvi. Ten propagoval konšpiračnú teóriu, podľa ktorej boli za útok z 11. septembra v New Yorku zodpovední Židia. Podľa Corbyna tí, čo sa proti tomu ohradili a žiadali, aby cirkev vikára potrestala, nie sú odporcovia rasizmu, bojujúci s ideológiou, ktorá spôsobila smrť miliónov ľudí. Naopak, Corbyn tvrdil, že obeťou je vikár a že na neho “zaútočili” preto, lebo si trúfol “vysloviť sa proti sionizmu”.
Keď sa krajná ľavica začína prelínať s krajnou pravicou, mám chuť objímať centristické strany a vidieť v nich tú najlepšiu formu ochrany pred zlomyseľnosťou a nepríčetnosťou. Uznávaní komentátori k tomu vyzývali aj labouristov. Neuvedomujú si, že v prípade tejto strany je stred znečistený ako opustené stavenisko.
Vždy, keď s labouristami diskutujem o tom, že Corbyn už roky vyslovuje podporu represívnym a reakčným režimom, poväčšine sa utiekajú k argumentu “a čo …?” A čo Západ a jeho podpora Saudskej Arábii? A čo Palestína? Odpovedám im, že by sa mali zasadzovať za všeobecné ľudské práva a podporovať spravodlivé riešenie pre Palestínčanov, no súčasne bojovať proti radikálnemu islamu doma a v zahraničí a jedným dychom odsudzovať Saudskú Arábiu a druhým Rusko. Väčšinu to však nepresvedčí. Možno je to preto, lebo sú natoľko presvedčení o vlastnej počestnosti, že nevnímajú tento do očí bijúci dvojitý meter. Možno predstavujú ľavicovú odrodu zadubených Angličanov, ktorí vstúpili do strany UKIP. Tým je úplne jedno ako sa zaobchádza s Venezuelčanmi, Rusmi, Kubáncami, Ukrajincami či Sýrčanmi.
No nie je vylúčené, že sú aj závažnejšie, nie len takéto úbohé príčiny, pre ktoré sa Corbynovi zástancovia nedali odradiť jeho minulosťou. Pokrytecký spôsob myslenia, ktorý Corbyn predstavuje a ktorý je podľa mňa hodný opovrhnutia, už dlhší čas dominuje na britských univerzitách, v umeleckých kruhoch, v politickej satire a značnej časti, hoci nie vo všetkých ľavicových médiach. V takzvaných liberálnych kultúrnych kruhoch je bežné, že sa odsudzujú zločiny Západu a súčasne sa ignorujú či ospravedlňujú zločiny protizápadných režimov a hnutí. Názory umelcov a univerzitných profesorov však doteraz politicky veľmi nezavážili. Postoju britskej vlády, ktorá vo svojich stykoch s takou Saudskou Arábiou uprednostňovala zmluvy na dodávky zbraní pred ľudskými právami, sa doteraz prikladal oveľa väčší význam z nad slnko jasného dôvodu, a to, že táto vláda bola pri moci a ľavica nie.
Priatelia a súdruhovia ignorovali všetkých nás, čo už roky trúbime na poplach, že zmýšľanie prevažnej časti ľavice sa začalo uberať škodlivým smerom. Hovoria si: prečo by sme mali márniť čas a politickú energiu na boj s nevýznamnými poslancami labouristickej strany či liberálnych demokratov, ktorí koketujú s antisemitizmom alebo oslavujú islamistov a súčasne prenasledujú moslimských liberálov? Skutočná moc, moc, ktorá zaváži a proti ktorej sa treba stavať, je inde.
Ideológia je dôležitá a ak sa dnes nepostavíš proti ideám svojho protivníka, zajtra ťa prevalcuje.
Nechápali však, že z kultúrnej moci sa časom stane politická moc, ak si nikto nedá námahu spochybniť ju. Milióny hlasovali za UKIP, pretože civilizovaní konzervatívci sa už celé roky boja alebo sú prileniví na to, aby sa postavili proti zverským argumentom pravicovej tlače. Corbynov vzostup je tiež dôsledkom toho, že celá generácia umiernených stredoľavých politikov a aktivistov si nebola schopná uvedomiť, že ideológia je dôležitá a že ak sa dnes nepostavíš proti ideám svojho protivníka, zajtra ťa prevalcuje.
Je tu ešte druhý dôvod, prečo ľavičiari nepočúvali tieto varovania. Tento dôvod sa dnes takmer vôbec neuvádza. Centristickí politici, ktorých dávajú labouristom za príklad, sa neraz zaplietli so svetovými diktatúrami rovnako ako krajná ľavica. Nielen preto, že sa k tomu dostali v rámci vykonávania svojej funkcie, ale aj aby si po skončení funkčného obdobia mohli nahrabať majetok.
Nemyslite si, že Putina podporujú len predstavitelia politickej krajnosti. Peter Mandelson odišiel z vlády a založil lobistickú firmu zvanú Global Counsel. Medzi jej zákazníkmi sú Putinovi skrotení oligarchovia, predovšetkým Oleg Deripaska. Sám Lord Mandelson chodieva do Petrohradu a zbytkom svojej vieryhodnosti zdobí Putinove propagandistické konferencie.
Jeremy Corbyn nikdy neprijal tridsať strieborných. Hlása to, čo hlása, pretože je o tom naozaj hlboko presvedčený, nie preto, lebo mu niekto zaplatil za to, aby to povedal. To mu však podľa môjho názoru nedodáva morálnu nadradenosť. Presvedčenému fanatikovi dôverujem oveľa menej ako priemerne skompromitovanému človeku. Môj pohľad však nie je pohľadom väčšiny členov labouristickej strany. Mandelson vstúpil do sveta, ktorý oni z celej duše odsudzujú. Do tohto sveta vstúpil aj David Blunkett, keď prijal miesto v správnej rade Oracle Capital, finančnej skupine, ktorá “špecializuje na poskytovanie personalizovaných služieb vysoko majetným jednotlivcom a ich rodinám”, s dôrazom na poradenské služby pre ruských a čínskych multimilionárov. A vstúpili sem aj desiatky ďalších politikov a funkcionárov Blairových Nových labouristov. A samozrejme, aj Blair sám.
Peter Mandelsohn si zarobil len dosť na to, aby si mohol kúpiť dom za osem miliónov libier pri Regent’s Park. Blair zarobil desiatky miliónov libier poradenskými službami pre korupčné a represívne režimy ako Azerbajdžan a Kazachstan. Čosi podobného sme nezažili od čias Lloyda Georgea, ba možno aj od čias georgiánskej oligarchie. Nielen členov labouristickej strany ruší nepekný pohľad na bývalého premiéra, ktorý využíva svoje kontakty na to, aby sa zaradil medzi svetovú elitu superbohatých. Ale labouristov to šokuje viac ako ostatných. Od svojich politikov očakávajú, že po odchode z politiky zakotvia na miestach vedúcich univerzitných katedier, ako funkcionári OSN alebo dákych iných medzinárodných či mimovládnych organizácií. Nepripustia, aby ďalšia generácia centristických politikov využívala labouristickú stranu ako schodík ku kariére, počas ktorej si bohatí zveľadia svoje bohatstvo. Inými slovami, Blair zdiskreditoval blairizmus a vzostup Corbyna je reakciou na jeho úpadok.
Tento úpadok v sebe skrýva rovnako groteskný paradox ako ľavicová podpora reakčných hnutí. Ak ste aj odsudzovali Blairove vojny v Sierra Leone, Kosove, Afganistane a Iraku, jeho zástancovia mohli dosť presvedčivo namietnuť, že posiela vojská do boja proti režimom, kde vládli tyrani alebo ktoré sa dopúšťali genocídy – v prípade bývalej Juhoslávie či Iraku. No tým, že sa dal do služieb Egyptu, Kazachstanu a Azerbajdžanu, zničil Tony Blair svoje “demokratické” dedičstvo dôkladnejšie, ako všetci jeho nepriatelia.
Ak cúvnete o krok späť a zadívate sa k obzoru, pred očami sa vám vynorí neutešená perspektíva. Jedno krídlo labouristickej strany odišlo z úradu a dalo sa dokopy so zlými silami tohto sveta: štátmi, bohatými na prírodné zdroje s rozsiahlymi finančnými fondami a minimálnym záujmom o ľudské práva. Po finančnej kríze Západu sa z nich stali najveľkorysejší rozhadzovači peňazí na svete a Blair, Mandelson a desiatky im podobných dlho a nadšene cicali ich materinské mlieko. Druhé krídlo labouristov sa zatiaľ zviazalo s rovnako mocnými a rovnako zlými protizápadnými hnutiami, ktoré nenávidia nielen to, čo je v našej spoločnosti najhoršie, ale aj to, čo je na nej najlepšie: demokraciu, ľudské práva a sexuálnu rovnosť.
Pri písaní tohto článku som veľmi váhal pri výrazoch ako “ľavica” či “krajná ľavica” a snažil som sa pridať zopár námietok. V Británii nefunguje jedna či dve ľavice, ale niekoľko ľavíc. Poznám veľa poctivých labouristických poslancov a priatelím sa s mnohými ľuďmi zastávajúcimi krajne ľavicové názory. Nič to však nemení na tom, že dominantné prúdy labouristickej politiky v posledných dvoch desaťročiach zastávajú ľahostajný (v tom lepšom prípade) či priam nepriateľský (v tom horšom prípade) postoj k boju utláčaných skupín ľudí. Ak sa labouristická strana veľmi rýchlo a veľmi skoro nezmení, prestane byť silou, ktorá na tomto svete pomáha zvíťaziť dobru. Dúfam, že sa mýlim, ale neverím, že sa tejto zmeny dožijem.