Ešte než vystrelil, zdvihol veliteľ Einsatzgruppe židovské dieťa do vzduchu so slovami: “Musíš zomrieť, aby sme my mohli žiť.” Ako vraždenie postupovalo, ďalší Nemci si racionalizovali vraždenie židovských detí tak isto: buď oni alebo my.
Dnes si predstavujeme nacistické “konečné riešenie” ako akýsi temný vrchol technológie. V skutočnosti šlo o zabíjanie ľudských bytostí zblízka vo vojne, ktorá sa viedla o zdroje. Táto vojna sa viedla preto, že Hitler bol presvedčený, že Nemecko potrebuje viac územia a potravín, aby mohlo prežiť a udržať si svoj životný štandart — a že Židia a ich idey jeho expanzionistický program ohrozujú.
Možno sa nám holokaust zdá ako vzdialená hrôza, z ktorej sa už poučili. Ale úzkosti, ktoré sprevádzajú našu vlastnú dobu, môžu stvoriť nových obetných baránkov a vymyslených nepriateľov, a súčasné environmentálne tlaky môžu povzbudiť nové variácie Hitlerových myšlienok, najmä v krajinách, ktoré majú strach, že nedokážu zásobiť svoje čoraz početnejšie obyvateľstvo či udržať jeho narastajúci životný štandart.
V Bangladéši museli zo svojich domovov odísť pre záplavy a zvyšovanie morskej hladiny.
Foto: Kadir van Lohuzen / The New York Times
Boj za nemeckú nadvládu bol založený na popieraní vedy. Hitlerovou alternatívou k vede bola idea Lebensraumu. Nemecko potrebovalo Východoeurópsku ríšu pretože jedine dobýjanie, a nie poľnohospodárska technológia, ponúkalo nádej, že nemecký ľud zasýti. Vo svojej Druhej knihe, ktorú Hitler napísal roku 1928 a ktorá vyšla až po jeho smrti, hlásal, že hlad predbehne všetky zdokonalenia v pestovaní obilia a že “všetky tie vedecké metódy menedžmentu pôdy” už zlyhali. Tvrdil, že žiadne preukázateľné zlepšenia nemôžu nakŕmiť Nemcov “z ich vlastnej pôdy a územia”. Hitler špeciálne – pričom mylne – popieral, že by zavlažovanie, hybridy a hnojivá mohli zmeniť vzťah medzi ľuďmi a krajinou.
Úsilie o mier a hojnosť prostredníctvom vedy – hlása Mein Kampf, – bolo židovské sprisahanie, ktoré malo odviesť Nemcov od nutnosti bojovať. “Vždy je to Žid,” tvrdil Hitler, “to Žid sa vždy snaží a aj sa mu darí vštepovať takýto smrtonosný spôsob myslenia.”
Čo ako exoticky to znie, koncept Lebensraumu nie je až taký vzdialený nášmu vlastnému mysleniu, ako by sa nám zdalo. Nemecko malo za sebou blokády za Prvej svetovej vojny, bolo závislé na dovozoch poľnohospodárskych komodít a v zásobovaní potravinami zápasilo s reálnou neistotou. Hitler pretransformoval tento strach do vízie absolútneho víťazstva v mene totálnej bezpečnosti. Lebensraum prepojil vyhladzovaciu vojnu so zvyšovaním životnej úrovne. Hlava nacistickej propagandy, Joseph Goebbels, mohol tým pádom definovať účel vyhladzovacej vojny ako “veľké raňajky, veľký obed a veľkú večeru”. Spojil život a životný štýl.
Hitler plánoval vziať Ukrajinu Sovietskemu zväzu, zabrať ju, 30 miliónov Východoeurópanov vyhladovať a presunúť potraviny do Nemecka – tým sa mal rozšíriť Lebensraum. Keď Keď Nemecko roku 1941 zaútočilo na Sovietsky zväz, malo to dva hlavné ciele: mať pod kontrolou úrodnú ukrajinskú zem a vyhladiť Židov, ktorí tam žili. Práve táto invázia vydala napospas bezbranné židovské deti na milosť vražedným Einsatzgruppen.
Dnes hrozí, že klimatické zmeny vyvolajú novú ekologickú paniku. Zatiaľ ich náporom trpia chudobní v Afrike a na Blízkom východe.
V Sudáne sucho vyvolo vojnu a mnoho ľudí z krajiny utieklo.
Foto: Lynsey Addario / The New York Times
Masové vyvraždenie najmenej 500 tisíc Rwanďanov roku 1994 nasledovalo po dlhoročnom poklese poľnohospodárskej produkcie. Hutuovia zabíjali Tutsiov nielen z etnickej nenávisti, ale aj kvôli ich pôde, ako neskôr mnohí páchatelia pripustili.
Roku 2003 v Sudáne viedlo sucho Arabov na územie afrických kresťanov. Sudánska vláda nadŕžala Arabom a robila politiku eliminácie Zaghawov, Masalitov a Furov v Darfure a okolitých regiónoch.
Klimatické zmeny vracajú potravinovú neistotu aj do stredu politiky veľkých mocností. Dnešná Čína je tak ako predvojnové Nemecko priemyselná mocnosť, ktorá nie je schopná nasýtiť svoje obyvateľstvo z jej vlastnej pôdy, a tým pádom závisí od nevypočítateľných medzinárodných trhov. Čínske obyvateľstvo by teda mohlo byť náchylné na revival myšlienok Lebensraumu. Čínska vláda musí balansovať medzi svojou nie tak dávnou históriou hladomoru vlastnej populácie a dnešným prísľubom permanentného nárastu prosperity — pričom za čoraz nepriaznivejších environmentálnych podmienok. Nebezpečenstvo nie je v tom, že by Číňania naozaj mohli začať umierať od hladu, to im nehrozí o nič viac ako Nemcom v tridsiatych rokoch. Riziko je v tom, že rozvinutá krajina schopná vyvinúť vojenskú moc, by tak ako Hitlerovo Nemecko, mohla upadnúť do ekologickej paniky a začať robiť drastické kroky na ochranu svojej životnej úrovne.
Akoby takýto scenár vyzeral? Čína si už dnes prenajíma desatinu ukrajinskej ornej pôdy a skupuje potraviny, kedykoľvek sa globálne zásoby tenčia.
Počas suchých období roku 2010 čínska nákupná panika prispela k roznecovaniu vzbúr a revolúcií na Blízkom východe. Čínske vedenie už považuje Afriku za dlhodobý zdroj potravín. Hoci mnohí Afričania stále sami hladujú, na ich kontinente leží asi polovica neobrábanej ornej pôdy sveta. Podobne ako Čína, aj Spojené arabské emiráty či Južná Kórea majú záujem o úrodné sudánske regióny. Skupovať aj prenajímať pôdu po celej Afrike začalo aj Japonsko, Quatar a Saudská Arábia. Národy, ktoré nemajú dosť pôdy, by pravdepodobne začínali najskôr o skupovaní a prenajímaní pôdy taktne vyjednávať; no v situácii stresu či akútnej núdze by sa takéto zóny poľnohospodárskeho exportu mohli stať opevnenými kolóniami, ktoré si budú žiadať násilie, respektíve priťahovať ho.
Európski populisti už vyzvali posilňovať národné hranice a skoncovať s úniou. Mnohé z týchto populistických strán sú podporované z Ruska, ktoré otvorene robí politiku rozdeľ-a-panuj s cieľom privolať dezintegráciu Európy.
Hitler šíril ekologickú paniku tým, že tvrdil, že jedine pôda dá Nemecku bezpečnosť, a popieraním vedy, ktorá sľubovala alternatívy voči vojne. Spojené štáty znečisťovaním atmosféry skleníkovými plynmi prispeli k ekologickej panike viac ako ktorákoľvek iná krajina, pričom je to jediná krajina, v ktorej sú politické a ekonomické elity, ktoré klimatológiu ešte spochybňujú. Títo popierači majú sklon prezentovať empirické zistenia vedcov ako sprisahanie a spochybňujú platnosť vedeckých zistení –intelektuálny postoj nepríjemne blízky Hitlerovmu.
Úplné následky klimatických zmien môžu zasiahnuť Ameriku aj desaťročia po tom, čo oteplenie začne pustošiť iné regióny. A vtedy už bude neskoro na to, aby klimatológia a energetické technológie mohli niečo zmeniť. V čase, keď sa demagógom ekologickej zmeny v Spojených štátoch otvoria dvere, budú mať Američania za sebou už roky šírenia klimatickej katastrofy po svete.
Európska únia, naopak, berie globálne otepľovanie veľmi vážne, ibaže jej existencia je ohrozená. Čím viac budú v Afrike a na Blízkom východe zúriť vojny a čím ďalej tam bude postupovať otepľovanie, tým viac ekonomických migrantov a vojnových utečencov bude za hrozivých okolností utekať do Európy. Dôsledok je, že európski populisti už vyzvali posilňovať národné hranice a skoncovať s úniou. Mnohé z týchto populistických strán sú podporované z Ruska, ktoré otvorene robí politiku rozdeľ-a-panuj s cieľom privolať dezintegráciu Európy.
Ruská intervencia na Ukrajine roku 2014 už rozprášila mierové usporiadanie, ktoré Európania považovali za samozrejmosť. Kremeľ, ekonomicky závislý od vývozu uhľovodíkov do Európy, sa teraz usiluje obchodovať s plynom s jednotlivými európskymi krajinami zvlášť, a tak oslabovať európsku jednotu a rozširovať svoj vplyv. A zatiaľ čo prezident Vladimir Putin čoraz väčšmi túži vrátiť tridsiate roky, ruskí nacionalisti ukazujú prstom na gejov, kozmopolitov a Židov, že šíria protivojnové nálady. Toto všetko neveští Európe nič dobré, a ani Rusku.
Keď sa bude blížiť ďalšie masové vraždenie, nebude ho ohlasovať jazyk, aký poznáme. Nacistický scenár z roku 1941 sa nezopakuje v tej istej podobe, ale už sa začali hromadiť viaceré jeho kauzálne prvky.
Nie je nič ťažké predstaviť si masové vraždenie v Afrike, kde už k nemu došlo; či triumf násilníckej totalitnej odrody islamizmu na vyprahnutom Blízkom východe; či čínsku hru o africké zdroje alebo to, že Rusko vo východnej Európe začne vyháňať národy, ktoré tam žijú; alebo narastajúcu globálnu ekologickú paniku, pokiaľ Amerika rezignuje na vedu o klimatickej zmene alebo ak sa rozpadne Európska únia.
Dnes stojíme pred rovnakou zásadnou voľbou medzi vedou a ideológiou, pred akou kedysi stáli Nemci. Uznáme empirické dôkazy a podporíme nové energetické technológie, alebo dovolíme, aby svet zaplavila vlna ekologickej paniky? Popieranie vedy ohrozuje budúcnosť, pretože privoláva duchov minulosti.