My, čo nežijeme v Európe, sledujeme neuveriteľné výjavy na Keleti v Budapešti, vidíme mŕtve telo dieťaťa, vyplavené na tureckú pláž, zúfalé sýrske rodiny, ako riskujú životy počas nočnej plavby na grécke ostrovy – a počúvame, že je to európsky problém.
Železničná stanica Keleti. Foto: Leonhard Foeger / Reuters
Občianska vojna v Sýrii splodila vyše štyri milióny utečencov. Spojené štáty z nich prijali asi 1 500. Spojené štáty a ich spojenci v Sýrii vedú vojnu s Islamským štátom – v poriadku, všetci sa zhodneme na tom, že je nebezpečný – nenesieme však aj my istú zodpovednosť za utečencov, ktorí utekajú pred jeho útokmi? Keď sme mohli sýrskym povstalcom dodávať zbrane, nemali by sme teraz pomáhať ľuďom, ktorí sa snažia pred nimi utiecť? Ak sme nedokázali vyjednať mier v Sýrii, nemôžeme aspoň pomôcť ľuďom, ktorí sa nevedia dočkať mieru?
No nielen Spojené štáty sa tvária, že utečenecká katastrofa je problém Európy. Len sa pozrite na krajiny, ktoré sa pýšia tým, že poskytujú útočisko ľuďom bez domova. Čo Kanada, odkiaľ pochádzam? Od augusta prijala len 1 074 Sýrčanov. Austrália? Iba 2 200. A Brazília? Do mája menej ako 2 000.
Najhoršie sa správajú ropné krajiny. Koľko utečencov zo Sýrie prijali krajiny Perzského zálivu a Saudská Arábia podľa posledných údajov Amnesty International? Ani jedného. Mnohé z týchto krajín už roky predávajú Sýrii zbrane, a čo robia teraz, aby poskytli útočisko štyrom miliónom ľudí, ktorí sa odtiaľ snažia utiecť?
Hlavnú ťarchu krízy nesú Turci, Egypťania, Jordánci, Iračania a Libanončania. Finančné príspevky, ktoré žiadal Vysoký komisár OSN pre utečencov, nedosiahli požadovanú výšku. Príšerné podmienky v utečeneckých táboroch sú čoraz neznesiteľnejšie. Utečenci sa teraz masovo rozhodli, že ak im medzinárodné spoločenstvo nepomôže, ak ani Rusko ani Spojené štáty nespravia nič, aby skoncovali s touto vojnou, nebudú už viac čakať. Prichádzajú k nám. A my sa čudujeme?
Obviňovať Európanov je alibizmus a všetky naše ďalšie výhovorky – napríklad, že utečenci nemajú správne doklady – sú nechutné.
Politické vedenie mimoeurópskych krajín by mohlo zvrátiť nemohúcnosť a vzájomné obviňovanie v rámci Európy. Systém OSN na registráciu utečencov je ochromený. Krajiny ako Maďarsko tvrdia, že túto úlohu samy nezvládnu. Riešenie sa núka samo: Kanada, Austrália, Spojené štáty, Brazília a ďalšie krajiny by mali vyhlásiť, že sú ochotné do Budapešti, Atén a ďalších miest, kam prichádzajú utečenci, vyslať tímy, ktoré ich budú registrovať a spracovávať ich žiadosti o azyl.
Každá krajina by si mala určiť vlastnú kvótu, no v prípade USA či Kanady by to pre začiatok malo byť minimálne 25 000 Sýrčanov. (Spojené štáty nedávno prisľúbili, že v nasledujúcich rokoch prijmú 5 000 až 8 000 utečencov zo Sýrie, ale to je stále primálo.) Farnosti, mešity, obce a rodiny by sa mohli ponúknuť sponzorovať jednotlivé rodiny utečencov. Väčšina krajín, ktoré momentálne nesú hlavnú záťaž – Maďarsko, Grécko, Turecko, Taliansko – by takúto pomoc prijali bez zaváhania. A ak USA a Kanada pôjdu príkladom, ďalšie krajiny – vrátane tých mizerných autokratov v Perzskom zálive – sa možno zahanbia a tiež sa k nim pridajú.
Prečo teda naši najvyšší predstavitelia – prezident Barack Obama, predseda vlády Stephen Harper, predseda vlády Tony Abbott a prezidentka Dilma Rousseff – robia tak málo? Obávajú sa, že ak utečencom poskytnú azyl, vyvolá to ďalší exodus, a nie sú si istí, či by ich inštitúcie následný chaos zvládli. Tieto problémy by vyriešilo rozhodné a vynachádzavé riadenie – jasne definované kvóty sýrskych utečencov (najmä rodiny s malými deťmi), zjednodušenie procedúr a ochota vytvoriť vzdušný most pre odvoz ľudí.
Nech nám Boh pomáha, ak nám títo Sýrčania neodpustia našu ľahostajnosť.
Vodcovia našich krajín však nerobia nič predovšetkým preto, lebo sa na nich doma nevyvíja nátlak. Dúfajme, že vďaka srdcervúcim fotografiám sa to teraz stane.
Je to skutočne biblický okamih pre utečencov, ktorý si vyžaduje celosvetovú reakciu. Ak vlády nepomôžu utečencom dostať sa zo Sýrie, spravia to pašeráci a prevádzači, a počet obetí narastie ešte viac.
Keď Európania uvidia, že ich demokratickí priatelia sú ochotní vziať na seba svoju časť ťarchy, ťažšie sa im bude odmietať niesť svoj podiel a na obrátkach naberie aj snaha upraviť Ženevský dohovor z roku 1951 tak, aby každý, kto uteká pred občianskou vojnou, rozpadom štátu a vraždiacimi komandami, mal právo na rovnakú ochranu ako tí, čo utekajú z oprávnenej obavy pred prenasledovaním.
Nezabúdajme, že sme kedysi podobné krízové situácie zvládli. Moja vlasť, Kanada, vyslala koncom roku 1956 jedného zo svojich ministrov do Viedne, aby tam pomohol úradníkom, ktorí spracúvali žiadosti stoviek Maďarov a zariadil im odlet do Kanady po tom, ako Sovieti krvavo potlačili maďarskú revolúciu. Zdá sa, že Maďari teraz zabudli, že boli kedysi sami utečencami. Kanada, Austrália, Nový Zéland a Spojené štáty poskytli koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia útočisko tisíckam vietnamských utečencoch na člnoch. V oboch prípadoch sa ozývali hlasy, varujúce, že to vyvolá záplavu. Aj ju to vyvolalo – a čo za skvelí občania sú z týchto Vietnamcov a Maďarov!
Vietnamci a Maďari utekali pred komunizmom. Prečo nepociťujeme súcit so Sýrčanmi? V Aleppe ich bombardoval vlastný režim, najrozličnejší džihádisti a opozičné jednotky ich mučili, unášali a masakrovali. Už roky čakajú v utečeneckých táboroch na to, že sa naplní kruto falošná nádej, že im „medzinárodné spoločenstvo“ príde na pomoc. A teraz, keď sa vydali na cestu, nasadli na lode a vlaky, naši politickí vodcovia nemyslia na nič iné ako na múry, ostnaté ploty a zvýšené policajné nasadenie.
Čo si asi tí Sýrčania, ktorí táboria pred železničnou stanicou v Budapešti, myslia o našich krásnych rečičkách o ľudských právach a ochrane práv utečencov? Ak sa nám ani tento raz nepodarí dokázať, že ich myslíme vážne, vytvoríme novú generáciu ľudí s trvalou nenávisťou v srdci.
Ak súcit nefunguje, možno zapôsobí aspoň prezieravosť a strach. Nech nám Boh pomáha, ak nám títo Sýrčania neodpustia našu ľahostajnosť.