Nemecko je historicky tesne prepojené s Ruskom a v posledných rokoch Nemci zohrali významnú úlohu pri udržiavaní ruského systému personalizovanej moci. Schyľuje sa však k zmenám.
Foto: Ronny Hartmann / Agence France-Presse / Getty Images
Myslíte si, že Rusov netrápi nič iné ako Amerika? Je pravda, že Spojené štáty sú ideálnym nepriateľom na rozdúchavanie kolektívnej nenávisti a ideálnym konkurentom v geopolitických hrách. No keď odhliadneme od údajných krívd, dá sa tvrdiť, že Spojené štáty hrali významnú úlohu v minulosti či prítomnosti Ruska? Veľmi nie, no dá sa to povedať o inej krajine. Je ňou Nemecko, ktoré má po celé stáročia obrovský vplyv na Rusko, hoci ani Rusi ani Nemci si to neradi priznávajú. Nemci Rusku vládli (práve oni tu zaviedli rodinkárstvo: tzv. bironovščinu za vlády cárovnej Anny [1730-1740]); Nemci tvorili najúspešnejšiu zložku armádneho a obchodného zboru; vychovávali cárske deti a kolonizovali ruské celiny. V 19. storočí bola takmer polovica guvernérov a najvyšších dôstojníkov v ruskej armáde nemeckého pôvodu. Keď sa cár Nikolaj I. opýtal dobyvateľa Kaukazu, generála Jermolova, akú odmenu si praje, generál mu mal odpovedať: „Vaše Veličenstvo, spravte zo mňa Nemca!“ V rôznych chvíľach ruských dejín „nemecký faktor“ výrazne ovplyvnil trajektóriu Ruska. Bez neho sa by sa Rusko možno bolo vyvinulo celkom iným smerom.
Ako Nemci ovplyvnili Rusov
Ruský štát bol od svojich prvopočiatkov zúfalo odkázaný na zahraničnú inteligenciu – Rusi sa od nich učili vládnuť a viesť vojny, priemyselnej výrobe, baníctvu, a ďalším disciplínam. Do Ruska prichádzali Holanďania, Švédi, Briti a Francúzi, no najviac tu však bolo Nemcov. Tí sa v Rusku stali privilegovaným národom. Vládnuca dynastia Romanovcov, v ktorej žilách prúdila nemecká krv, vošla do dejín ako odnož oldenburskej dynastie pod názvom Holsteinovci-Gottorpovci-Romanovci. Mnohí príslušníci tejto dynastie sa narodili v Nemecku a po rusky hovorili s prízvukom. Nemci, predovšetkým pobaltskí Nemci, sa rýchlo šplhali po ruskom spoločenskom rebríčku vďaka talentu, disciplíne a lojálnosti k panovníkom (roku 1913 v Rusku žilo približne 2 400 000 Nemcov).
Po revolúcii roku 1917 bolo Nemecko prvou krajinou, ktorá nadviazala diplomatické styky so ZSSR a pomohla Rusku dostať sa z medzinárodnej izolácie. V priebehu desiatich rokov, v rokoch 1926 až 1936, Nemecko dodalo Sovietskemu zväzu priemyselné vybavenie a prístroje v hodnote viac ako štyroch miliónov ríšskych mariek. ZSSR platil za tieto dodávky surovinami, poľnohospodárskymi výrobkami a zlatom – v tomto období Nemecko získalo sovietske zlato v hodnote vyše miliardy ríšskych mariek.
V septembri 1939 Nemecko a Sovietsky zväz spoločne rozpútali Druhú svetovú vojnu, keď prepadli Poľsko: na základe paktu Ribbentrop – Molotov, zmluvy medzi sovietskym a nemeckým vojenským veliteľstvom, Nemecko vtrhlo do Poľska 1. septembra a Sovietsky zväz 17. septembra. Rusko sa dodnes snaží túto epizódu svojich dejín zamiesť pod koberec. Jednoznačne však svedčí o tom, že Stalin sa v tej chvíli postavil na Hitlerovu stranu v konfrontácii z ostatným západným svetom.
„Nemôžeme pripustiť, aby Nemecko prehralo,“ túto vetu Stalin vyslovil v rozhovore s Ribbentropom 23. augusta 1939. Moskva pomáhala Hitlerovi vo vojenských operáciách, najmä proti Veľkej Británii. Hitler používal Rusko ako surovinovú základňu (len roku 1940 Moskva dodala Nemecku 600 000 ton bavlny, milión ton pšenice a milión ton nafty). Britská blokáda Nemecka neuspela preto, že jeho ekonomike pomáhal Sovietsky zväz.
Vo svetle týchto skutočností sa vynára otázka, či by si Hitler bol trúfol rozpútať vojnu bez dohody so Stalinom. A keby aj áno, bol by hneď na začiatku zaznamenal také úspechy?
Stalin sa prerátal. Myslel si, že Hitler a protihitlerovská koalícia sa navzájom vyčerpajú a jeho armáda bude môcť prevalcovať pokorenú Európu. Nepočítal s tým, že Nemecko napadne Sovietsky zväz.
Aký osud postihol po vypuknutí vojny Nemcov, žijúcich v Rusku? Roku 1939 v Sovietskom zväze žilo 1 427 300 Nemcov. Napriek spojenectvu s Berlínom dal Stalin v rokoch 1937-38 zatknúť všetkých sovietskych občanov nemeckej národnosti zamestnaných v obrannom priemysle. Napriek tomu, že Stalin paktoval s Hitlerom, bol presvedčený, že Nemcov žijúcich v Sovietskom zväze musí izolovať. Po tom, ako Hitler v júli 1941 zaútočil na Sovietsky zväz, sovietskych občanov nemeckého pôvodu vyhlásili za piatu kolónu a deportovali do vzdialených oblastí krajiny. Zradila ich tak krajina, ktorú považovali za svoju vlasť.
V spätnom pohľade vidíme, že žiaden významný modernizačný pokrok v dejinách Ruskej ríše sa nemohol odohrať bez pomoci Európanov a boli to práve Nemci, ktorí zohrali úlohu „európskeho faktora“. Prečo práve Nemci a čím ich Rusko priťahovalo? Prečo sa hrnuli do tejto chladnej, polodivokej krajiny? Bol to ráz tejto krajiny, interné nemecké problémy, ambície, dobrodružný či romantický duch?
Je nepopierateľné, že Nemci vniesli obrovský vklad do budovania Ruskej imperiálnej ríše. Krusenstern, Barclay de Tolly, Osterman a ďalší Nemci zanechali na ruských dejinách nezmazateľné stopy. Nemci sa stali súčasťou ruskej elity a slúžili svojej novej vlasti. Často neboli obľúbení a ruská šľachta im ich úspechy závidela. Je možné, že dominantné postavenie Nemcov v radoch ruskej vládnucej triedy vyvolalo prvé prejavy ruského šovinizmu. Je paradox, že Nemci sa snažili vylepšiť ruský štát, ktorého tradície siahajú do čias Zlatej hordy. Čo za zvláštnu symbiózu!
Nemcom a ostatným cudzincom, ktorí slúžili Ruskej ríši, sa však nepodarilo vytvoriť z Ruska európsku krajinu. Nemci síce niektoré stránky ruského života poeurópštili, no nezmenili jej despotické jadro – ruský despotizmus len zefektívnili. Potomkovia národa, ktorý splodil Maxa Webera a jeho právno-racionálny model štátneho aparátu, úspešne prebrali protiprávny spôsob fungovania ruského absolutizmu.
Ruská cárovná Katarína Veľká, za slobodna Sophie Friederike Auguste von Anhalt-Zerbst-Dornburg, si prisvojila ruskú mentalitu a správala sa k roľníkom ako k otrokom, zatiaľ čo veselo korešpondovala s Voltairom. Ruskému autokratickému systému, ktorý odjakživa odmietal Európu ako civilizáciu, sa tak podarilo primať Európanov, aby slúžili tyranii.
Nemci v kľúčových okamihoch ruských dejín
V priebehu ruských dejín vývoj Ruska niekoľkokrát ovplyvnil „nemecký faktor“. Nemecký vplyv bol možno náhodný, no takzvané dejinné náhody občas ovplyvnia vývoj dejín.
Posadnutosť Marxom. Ruskí revolucionári boli zaslepení láskou k nemeckým filozofom. Od Feuerbacha prešli k Marxovi, ktorého učenie sa stalo nástrojom legitimizácie bolševizmu. Kým by bol býval Lenin bez Marxa? Podarilo by sa boľševikom vystúpiť na javisku dejín bez marxizmu? Odpovede na tieto otázky síce nepoznáme, je však pravdepodobné, že ich učenie by bolo vyzeralo inak. Myslím, že Marx by bol šokovaný, keby videl, ako sa jeho doktrína uplatnila v praxi.
Zapečatený vagón. Revolúcia roku 1917 bola pre Berlín šancou neutralizovať Rusko na východnom fronte po tom, ako Nemci začali prehrávať Prvú svetovú vojnu. V Berlíne sa zrodil geniálny nápad umožniť Leninovi a jeho súdruhom návrat z Nemecka do Ruska (so švédskou pomocou). Churchill poznamenal, že Lenina prepašovali do Ruska ako „morový bacil“. Bezprostredne po návrate Lenin vydal Aprílové tézy, v ktorých žiadal zvrhnutie vtedajšej vlády a odchod Ruska z vojny. Nemecko poskytlo boľševikom značné sumy na „revolučné účely“: do októbra 1917 im Nemci zaplatili 11 miliónov nemeckých zlatých mariek; v októbri 1917 od nich boľševici dostali ďalších 15 miliónov mariek. Lenin a boľševici nesklamali nemecké nádeje a podpísali Brest-litovský mier, ponižujúci pre Rusko. Čo keby sa Lenin nebol na jar 1917 vrátil do Ruska a premeškal by príležitosť získať moc? Možno by bola zvíťazila buržoázna revolúcia a Rusko by dnes bolo inou krajinou.
„Zemný plyn za rúry“. Tento „obchod storočia“, uzavretý roku 1970 na dlhé desaťročia, spečatil osud Ruska. Sovietsky zväz prisľúbil dodať do Západného Nemecka tri miliardy kubíkov zemného plynu ročne. Nemecká korporácia Mannesmann sa zaviazala zaplatiť za palivo 1,2 miliónmi ton veľkoobjemných rúr. Z rúr sa mal postaviť plynovod na Západ. Zemný plyn mala kupovať firma Ruhrgas a dodávať ho nemeckým zákazníkom cez svoju vlastnú distribučnú sieť. Financovanie obchodu zaručila nízkoúroková pôžička z Deutsche Bank vo výške 1,2 miliardy mariek.
Táto obchodná dohoda položila základy pre ďalší, ešte významnejší obchod pod heslom „infraštruktúra a peniaze za plyn“, ktorý ZSSR údajne pomohol stať sa energetickou mocnosťou a spôsobil, že Európa sa stala závislou na dodávkach ruskej energie. V skutočnosti však dohoda spravila z Ruska surovinový prívesok Nemecka a následne aj Európy. Predĺžila tým životnosť nefunkčného modelu, ktorého sa Rusku dodnes nepodarilo zbaviť. Otto Wolff von Amerongen, ktorý v rokoch 1955 – 2000 viedol Nemecký výbor pre východoeurópske hospodárske vzťahy a aktívne sa za túto dohodu zasadzoval, povedal: „V západonemeckej spolkovej vláde boli ľudia, ktorí neboli nadšení perspektívou zväčšenia obchodu so zemným plynom so ZSSR. Ludwig Erhard, ktorý plne chápal význam východného trhu, mi tvrdil: ‚Plynovod je výborný nápad, ale máme predsa Studenú vojnu.‘ Presvedčil ho jednoduchý argument. Povedal som mu, že ak budeme prepojení plynovodom, politické pomery v Sovietskom zväze sa zlepšia. A to prinesie oveľa väčší zisk ako predaj rúr či kúpa zemného plynu.“
Toto presvedčenie sa stalo základnou súčasťou nemeckej politiky voči ZSSR (a neskôr Rusku). Amerongen sa nemýlil, keď odhadol ekonomické dividendy, ktoré pre Nemecko z tejto dohody vyplývali, mýlil sa však pokiaľ išlo o zmenu politického kurzu.
Ostpolitik. Je dosť možné, že nemeckí politici rovnako ako podnikateľské prostredie, ktoré bolo skutočným motorom tejto politiky, úprimne verili, že čím viac sa upevnia ruské vzťahy s Nemeckom, tým viac sa Rusko zmení. Čo sa však stalo naozaj? Ostpolitik sem, Ostpolitik tam, Sovietsky zväz sa jednoducho odmietal zmeniť. Miesto toho sa proste zosypal pod tlakom inej veľmoci: Spojených štátov. Ani obnovenie Ostpolitiky pod nálepkou Partnerstva pre modernizáciu neviedlo k modernizácii Ruska. Ba malo priam opačný účinok. Trieda ruských rentierov sa integrovala so Západom a Rusko sa vydalo opačným smerom v presvedčení, že Nemecko bude vždy jeho lojálnym partnerom.
Nemecko sa stalo hlavným štábom zložitého systému lobistických štruktúr, ktoré podporujú prístup ku Kremľu pod heslom „Vychádzajme im v ústrety!“ (podobný systém neexistuje v žiadnej inej krajine). Okrem staršej generácie politikov vrátane niektorých bývalých spolkových kancelárov k prívržencom Ostpolitiky tradične patria sociálni demokrati (zdá sa, že tí sa z nej konečne začali vymaňovať). Dohodu s Kremľom naďalej presadzuje Nemecký výbor pre východoeurópske ekonomické vzťahy, najvýznamnejšia nemecká lobby založená roku 1952. Ďalej je tu Nemecko-ruské fórum (založené roku 1993) a Petrohradský dialóg (ktorý vznikol roku 2001 z iniciatívy Putina a bývalého spolkového kancelára Gerharda Schrödera). Obe tieto organizácie sú plné „chápačov Putina“.
„Žiadnej inej európskej krajine sa nepodarilo vybudovať čosi, čo by sa približovalo spolupráci s Moskvou, akú Bonn a Berlín vybudovali za posledných štyridsať rokov,“ povedal Egon Bahr roku 2011. V tom má pravdu. No aké sú výsledky tejto spolupráce, pán Bahr? Ako dlho by sa udržal ruský antimoderný systém, postavený na surovinách, keby nie nemeckých stykov s Kremľom?
Schröderizácia. Bývalý kancelár spolkovej republiky sa zamestnal v Gazprome, kľúčovej inštitúcii ruského režimu. V súčasnosti je predsedom správnej rady Nord Stream AG. Vďaka jeho aktivitám sa práca v službách civilizácie, ktorá je Západu cudzia, stala čímsi legitímnym pre politické elity Západu; jeho dopad na atmosféru západného, predovšetkým európskeho establišmentu, sa dodnes podceňuje. Dalo by sa tvrdiť, že tým, že bývalý vodca najmocnejšieho štátu v Európe zaujal takýto postoj, sa pojem „dobrej povesti“ stal pre západné politické spoločenstvo irelevantným. Hocikto, komu by teraz dáky autoritársky režim ponúkol prácu, sa už môže odvolať na kancelára Schrödera: „Keď môže on, prečo nie ja?“ Nie náhodou mala Schröderizácia obrovský vplyv aj na zmýšľanie ruskej elity a celého ruského obyvateľstva, ktorí uverili, že všetko sa dá kúpiť za správnu cenu.
Nemecký faktor donedávna tradičnému Rusku prospieval, no zdá sa, že láska umiera, hoci Rusi si to ešte neuvedomujú.
Možnože úlohu niektorého z týchto faktorov preháňam, všetky sa však do istej miery pričinili o historický vývoj Ruska. Ba niektoré z týchto faktorov – napríklad plynový obchod storočia – v ňom zohrali rozhodujúcu rolu.
Nová úloha Nemecka
Nemecký faktor donedávna tradičnému Rusku prospieval, no zdá sa, že láska umiera, hoci Rusi si to ešte neuvedomujú. V Kremli sa mylne nazdávali, že Nemecko ostane politickým trpaslíkom, že bude ignorovať ruský revizionizmus, ba priam revanšizmus, a naďalej bude presadzovať vzájomnú dohodu. Je možné, že domáce problémy Ruska by vládcu Kremľa boli aj tak prinútili vybudovať v medzinárodnej politike „ruskú pevnosť“, možno by však nebol inicioval pripojenie Krymu a nerozpútal vojnu na Ukrajine, keby bol vedel, že zo spolkovej kancelárky Angely Merkelovej sa v otázke sankcií vykľuje oddaná architektka európskej jednoty. V Kremli sa priveľmi spoliehali na svoju lobby v Nemecku a na svojich „priateľov“, ktorí im rozprávali len to, čo chceli počuť. [Tu mám na mysli Vás, páni Platzek, Teltschik a de Meiziere a Vás, poslanci strany Die Linke v nemeckom spolkovom parlamente, Vás, pán Rahr a ostatných propagandistov!). V Kremli dúfali, že berlínsky antiamerikanizmus a vernosť myšlienke Ostpolitiky Nemcom nedovolí odchýliť sa od tradičného kurzu – tento partnerský vzťah predsa fungoval toľké desaťročia! V Kremli každopádne počítali s tým, že Nemci budú pokračovať v ústretovej politike, ktorá im prinášala veľké výhody. Berlín sa však miesto toho rozhodol urobiť červenú čiaru. Nazdávam sa, že v Kremli tým vyvolal nielen sklamanie; bol to šok, predovšetkým pre ruského prezidenta Vladimira Putina. Rusko, ktoré bolo na jednej strane príliš sebavedomé a na druhej strane mu medvediu službu preukázali odborníci, nepočítalo s tým, že atmosféra v Nemecku sa zmení. Viem si predstaviť, akou studenou sprchou boli v Kremli výsledky nedávneho prieskumu verejnej mienky: podľa prieskumu Pew Research Center z roku 2015 Rusov nemá v obľube 70 percent Nemcov (oproti 27 percentám, Nemcov ktorí ich majú radi) a 76 percent má negatívny názor na Putina (oproti 23 percentám, ktoré ho vnímajú pozitívne).
Aj vonkajšiemu pozorovateľovi je jasné, aké ťažké bude pre Angelu Merkelovú vytrvať v novej Ostpolitike. Jasné je aj to, že dohoda Minsk-2, ktorú vyjednala Angela Merkelová s Francoisom Hollandom, ponecháva Ukrajinu v ruskej sfére vplyvu a nezaručuje krajine ani nezávislosť, ani územnú integritu. Pre Berlín by bolo bezpochyby bolestné priznať si zlyhanie. Napriek tomu však všetko nasvedčuje tomu, že Nemecko začalo uvažovať o novom prístupe k Putinovmu Rusku.
Nechám Nemcov, aby si svoj vzťah k Rusku vyriešili sami. Kremeľ a Putin urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby Nemcov vyliečili z idealizmu a romantického prístupu k svojej krajine. Ľúbostný pomer sa skončil – i keď sa obe strany tvária, že sa to nestalo. Snaha znovu ho roznietiť je odsúdená na neúspech na jednej i druhej strane. Je načase, aby Rusi pochopili, že Nemecko nebude navždy podporovať ruský systém personalizovanej moci. A Nemci by si mali konečne uvedomiť, aké následky mala ich politika pre Rusko.