Dvadsiatehopiateho augusta 2015 vojenský súd v Rostove nad Donom odsúdil ukrajinského filmového režiséra Olega Sencova na 20 rokov väzenia v procese, ktorý Amnesty International označila za flagrantne nespravodlivý. Sencova sa zastali kolegovia filmári z celého sveta i z Ruska. Prinášame list, ktorý v predvečer vyhlásenia rozsudku ruský režisér Andrej Zvjagincev uverejnil v Novej gazete.
Oleg Sencov. Foto: AP Photo
Toľkí sa už zastali Olega Sencova – kto všetko sa ho len nezastal? Padá na mňa hrôza pri predstave, že mladého muža, dobrého filmára, otca malých detí, sa chystajú odsúdiť na 23 rokov väzenia čisto na základe výpovedí dvoch svedkov, z ktorých jeden už svoju výpoveď odvolal a druhý odmietol ju predniesť na verejnosti. A navyše Oleg Sencov aj jeho advokát vypovedali, že ho počas vyšetrovania mučili a ďalší svedkovia tiež hovoria o rovnakom nátlaku. Aj skutočnosť, že sa Oleg Sencov nepriznal, akokoľvek sa o to prokuratúra snažila, tiež hovorí skôr o sile tohto človeka. No ak sa otvorene hlási k svojmu postoju, otvorene sa priznáva k tomu, že nie je „náš“ a nepokladá sa za šéfa teroristickej skupiny, určite by sa nevykrúcal, keby bol svoj postoj skutočne doviedol do krutej krajnosti. Sám by sa prihlásil k tomu, že je hlavou spolku atentátnikov a zdôvodnil by to.
Výsledkom je, že ľudí, ktorých vina je dokázaná, odsúdia na nižšie tresty ako človeka, ktorého vinu nikto nedokázal, a ukáže sa, že obvinenie je založené na výpovediach tých, ktorí sa činu dopustili. Aké temné myšlienky toto všetko vyvoláva a čím vôbec ešte sme my, ako občania, spoločnosť, ako súd, ako štát?
Žeby človek, ktorý sa človek ocitne na lavici obžalovaných, už nesmel v nič dúfať? Je zvláštne, že máme radi západné autá, oblečenie, architektúru – v tomto prípade všetci chápeme, čo je kvalita. Také čosi ako kvalitný súd nad človekom nám akosi nepríde na rozum. Budúcnosť a zdravý rozum nás však naučia, že spravodlivosť je dôležitejšia ako dizajn či móda a strih.
Mocní, buďte milosrdní – alebo ho prepustite, alebo ho súďte len za to, čo nepopierateľne dokážete.
Nechce sa mi veriť, že niet iného východiska, že sa nedá nájsť. Nie som právnik. No napriek tomu som si pokladal za povinnosť, predtým ako som napísal aj týchto pár riadkov, prečítať si všetky dostupné materiály z tohto procesu, vrátane tých najdôležitejších z 516 strán obvinenia. A ešte aj mne je jasné, že tu chýbajú priame dôkazy. Olega nepoznám, no ešte aj ja chápem, že keby chcel prejaviť svoj postoj, ako filmár má na to k dispozícii iné a oveľa účinnejšie prostriedky ako amatérske hádzanie bômb, ktoré sa nikde v civilizovanom svete nestretne s pochopením.
Je mi absolútne jasné, že keby Oleg Sencov bol Rus a obhajoval by integritu Ruska, označili by ho za hrdinu, za „našinca“. Isteže, Sencov nie je „našinec“, nie je „náš“ a otvorene sa k tomu hlási. A má na to právo. Druhá otázka znie: ako sa správame k „nenašincom“? Sme ako spoločnosť schopní zaručiť „nenašincom“ spravodlivý a transparentný súd? Práve preto obhajujem Olega Sencova.
Mocní, buďte milosrdní – alebo ho prepustite, alebo ho súďte len za to, čo nepopierateľne dokážete.
V pamäti sa mi z detstva vynárajú príbehy krásnych legiend o chrabrých vojakoch, o víťazoch, čo stáli nad porazeným, no ako nezlomní vojaci, verní svojej povinnosti, mu vzdali česť a uznali jeho odvahu a vernosť jeho vlasti. Naozaj tento sen o veľkodušnosti víťazov musí ostať pochovaný kdesi v detských snoch?
Foto: AP Photo