Britskí Liberálni Demokrati by sa mali premenovať na Liberálov. Hneď vysvetlím prečo.
Po prvé, názov Liberálni Demokrati je dosť nezmyselný. Akože sú to liberálni demokrati na rozdiel od neliberálnych demokratov? Alebo na rozdiel od liberálnych antidemokratov? Zaužívaná skratka ‚LibDem‘ je ešte prázdnejšia. Znie to ako rozpačitý kompromis, čo je vlastne veľmi výstižné. Keď sa Liberálna Strana, stará strana s veľkolepou tradíciou, r. 1988 zlúčila s novo vytvorenou Sociálno-demokratickou stranou, ktorá sa odtrhla od Labouristov (tí v tom čase neboli zvlášť liberálni), nový subjekt dostal názov ‚Sociálni a liberálni demokrati‘. „Bolo nám jasné, že potrebujeme jednoduchý, krátky názov“, spomína vtedajší predseda strany Paddy Ashdown v poznámke pod čiarou v knižnom vydaní svojho denníka zo septembra 1988. Bol za ‚Demokratov‘. O rok neskôr, teda 16. októbra 1989 sa v denníku vytešuje: ‚dnes vyhlásili výsledky hlasovania o zmene názvu. Drvivá väčšina bola za Liberálnych Demokratov. Tak aspoň tento problém máme za sebou. Ale sa mi uľavilo.“
Keď som nedávno Ashdownovi navrhol, žeby jeho strana teraz mala prijať skutočne krátky a zmysluplný názov, odpovedal, že podľa neho by sa takýto návrh nestretol s výrazným odporom vnútri strany, ale si členovia by si asi kládli otázku ‚načo? Naozaj na tom tak veľmi záleží?‘. Moja odpoveď znie: áno, záleží. Keď sa Konfúcia pýtali, čo by bolo jeho prvé vládne opatrenie, odpovedal ‚rozhodne by som najprv dal do poriadku názvy‘.
Názvy sú dôležité. Sú dôležité najmä pre strany, ktoré majú problém s definovaním a zachovaním svojej identity v rámci nečakaných koalícií. Iste, množstvo strán na celom svete sa celkom dobre zaobíde s názvami, ktoré sú samy o sebe v podstate nezmyselné – napríklad Demokrati a Republikáni v USA. Mnohé časopisy tiež prekvitajú napriek neslaným-nemastným názvom ako: ‘Prospect’, ‘Encounter’ či ‘Commentary’. Nikdy však nie je na škodu, ak máte názov, ktorý čosi znamená, ak môžete vyhlásiť ‚sme Konzervatívci, pretože predstavujeme konzervatívne hodnoty‘, alebo ‚sme Sociálni Demokrati, lebo predstavujeme hodnoty sociálnej demokracie‘ – alebo v tomto prípade, ‚sme Liberáli, pretože predstavujeme liberálne hodnoty‘.
Už samotné slovo ‚liberalizmus‘ sa odvoláva na jednu z najvýznamnejších politických tradícií sveta, ktorá sa zrodila v Anglicku a v iných európskych krajinách, rozvinula v Spojených štátoch a dnes siaha ďaleko za hranice historického Západu. Hoci táto mimoriadne rôznorodá tradícia býva terčom vulgárneho výsmechu zo strany americkej pravice, predsa len obsahuje dosť styčných bodov na to, aby mohla existovať a vydávať relatívne súvislé vyhlásenia takzvaná Liberálna Internacionála, ku ktorej patrí taká Liberálna strana v Kanade či Slobodní demokrati v Nemecku.
Ako vo všetkých širokých medzinárodných politických zoskupeniach sa tu občas stretávajú dosť čudní partneri. Dokonca aj v Británii sa stáva, že ľudia, čo si hovoria Liberáli, prejavujú dosť neliberálne názory. Verejnosť sa však vždy dokáže zorientovať vďaka jednej konštantnej Severke: slobode jednotlivca. Ako možno dosiahnuť navyšší možný stupeň a kvalitu slobody jednotlivca, kompatibilný so slobodou ostatných? Nakoľko nám táto či iná politika pomôže tento cieľ dosiahnuť alebo nám v jeho dosiahnutí bude brániť? To sú otázky, ku ktorým sa praví liberáli vždy vracajú. Hlavný spor, ktorý za posledné roky zástancovia ‚pravicovejšie‘ zameraného, ekonomického, voľnotrhového, deregulovaného liberalizmu s obmedzenou právomocou štátu vedú s predstaviteľmí ‚ľavicovejšie‘ orientovaného, sociálneho, egalitárneho liberalizmu, ktorý podporuje jednotlivca i štát, je vo svojej podstate sporom o tom, akými prostriedkami tento spoločný cieľ dosiahnuť a nie o cieli ako takom.
Ak teda dvaja Liberáli – prepytujem, poslanci za Liberálno Demokratickú stranu – hlasujú proti zvýšeniu dane z pridanej hodnoty, ktorú navrhuje britská kozervatívno-liberálna koaličná vláda, keď zranené srdce strany kvíli nad tým, že sa jej predseda Nick Clegg zapredal konzervatívnemu ministrovi financií Georgeovi Osborneovi a jeho radikálnym rozpočtovým škrtom, títo nespokojenci v istom zmysle pokračujú v debate o tom, ako najlepšie dosiahnuť základný liberálny cieľ. Z aktuálnejšieho hľadiska je to však prejav paniky z toho, že ich strana v tejto koalícii stráca svoju vyhranenú tvár. A nie bezdôvodne. Preferencie Liberálnych demokratov už začali klesať.
David Marquand, ostrieľaný pozorovateľ britskej politiky, dospel k drsnému záveru, že nový britský rozpočet, ovplyvnený strachom zo svetových obligačných trhov, nie je kompatibilný s liberálnou politikou, ktorá sa ‚prinajmenšom v chápaní a praxi posledného storočia‘ zameriava na skrotenie kapitalizmu v záujme sociálnej spravodlivosti. ‚Ak nie je možné robiť liberálnu politiku‘, pokračuje, ‚liberálno demokratická strana je zbytočná‘. (Možno z toho vyvodiť aj iný záver: že liberálna politika sa dá robiť ďalej, ale len pomocou intenzívnejšej medzinárodnej regulácie svetového kapitalizmu – t.j. liberálnejšieho internacionalizmu.)
Clegg samozrejme dúfa, že v plánovanom referende sa podarí zmeniť britský volebný zákon a že vďaka týmto zmenám sa do parlamentu dostane viac poslancov za Liberálnych Demokratov. Reforma volebného systému však sama o sebe tento výsledok neprinesie. Musia tiež presvedčiť dostatočné množstvo voličov, že strana predstavuje čosi, čo sa im páči a že v koaličnej vláde dokázala niečo presadiť. David Cameron momentálne veľmi šikovne pracuje práve na tom, aby takýto dojem nevznikol. Cameron rozumie sile slov v politike. Je to skvelý majster slova a odvážny zlodej slov. Už pred voľbami hovoril o ‚liberálno-konzervatívnych’ politických opatreniach. Dnes takmer neprejde deň, aby nepoužil dáku variáciu na slovo liberálny. A celkom nehanebne hovorí aj o tom, že chce ‚dosiahnuť progresívne ciele konzervatívnymi prostriedkami‘ a privlastňuje si tým aj slovo ‚progresívny‘, najvybrúsenejší briliant v korune politického slovníka nových Labouristov. A Osborne najnovšie so šokujúcou drzosťou označil svoj rozpočet za ‚progresívny‘.
Cameronovo posolstvo znie: ‚Všetci sme teraz liberáli! Všetci sme teraz progresívni! Či už zmýšľate liberálne či progresívne (alebo aj tak aj tak) nemusíte voliť ostatné strany. Voľte nás a dostanete všetko v jednom balení. Liberálni, progresívni, konzervatívni, víno a pivo, Coca-Cola a Pepsi-Cola, teplí a hetero – sme všetko, čo len chcete.‘ Ale Konzervatívci samozrejme nie sú ani trochu liberálni, o progresívnosti ani nehovoriac (nech už to slovo dnes znamená čo chce). Diskrétny pôvab Cameronovho ‚liberálno-konzervatívneho‘ novotvaru nespočíva len v jeho šikovnom využití jazyka, ale v tom, že v deviatich z desiatich otázok Cameron a jeho najbližší spolupracovníci skutočne zastávajú dosť liberálne postoje. Pre väčšinu členov jeho strany to však ani zďaleka neplatí. Neplatí to ani pre väčšinu Labouristov.
Britská politika má veľký liberálny stred. Ako v Labouristickej, tak aj Konzervatívnej strane vystupujú aj silné neliberálne tendencie: etatizmus, autoritárstvo, multikulturalizmus a populizmus naľavo; xenofóbia, krvilačnosť, po-nás-potopizmus a populizmus napravo. Liberálni Demokrati sú jediní, kto je dodnes skutočne liberálni. Ich politické prežitie teraz závisí od toho, či občanom dokážu jasne vysvetliť nielen to, že reprezentujú veľkú tradíciu liberalizmu, prispôsobenú podmienkam Británie v 21. storočí. Musia tiež dokázať, že len oni dokážu prinútiť druhé dve strany správať sa, ak už nie čestne (také dačo od politikov sotva možno žiadať), tak aspoň liberálnejšie. Toto je ich úloha v koalícii s Konzervatívcami a bude to tiež ich úloha v budúcej koalícii s Labouristami. Je to ich hlavné raison d’etre. A je to aj hlavný dôvod, prečo by sa na najbližšom sneme mali premenovať na Liberálov.