Gary Younge sa po dvanástich rokoch vracia zo Spojených štátov späť do Veľkej Británie. Prečo? Lebo rasové napätia určite vyvolajú ďalší august plný konfliktov.
Foto: Rick Wilking / Reuters
Posledné dve letá mali meno ako uragány. Nebolo to však len krstné meno, ako Katrina či Floyd, ale meno a priezvisko – Travyon Martin či Michael Brown. A tak ako v prípade uragánov, ich príchod bol predvídateľný aj predvídaný. No napriek tomu spôsobil šok. Zatiaľ ešte nepoznáme meno človeka, ktoré sa bude spájať s týmto letom. Zatiaľ je ešte vonku, hrá Call of Duty, snaží sa uživiť rodinu alebo splatiť študentskú pôžičku. Ešte netuší, že jeho (lebo to zrejme bude on) dni sú spočítané. A my ešte netušíme, koľko dní mu ostáva.
Nikto nepozná alchymický vzorec, na základe ktorého sa zo smrti jedného človeka stane politický symbol, kým za ostatnými netrúchli takmer nikto, okrem ich rodín a komunít. Čosi, hoci nie všetko, vysvetľujú videoklipy. Niektoré záznamy, kde policajti niekam dorazili ako eskadróny smrti a začali viac-menej popravovať ľudí, ktorí nikoho neohrozovali, verejnosť takmer nezaznamenala. Keď úrady ignorujú hnev komunít alebo poriadne nevyšetria správanie policajtov (o disciplinárnom konaní ani nehovoriac), vytvára to výbušnú situáciu. V niektorých prípadoch úlohu zohralo dlhodobé skryté napätie medzi políciou a ľuďmi, na ktorých majú dozerať. Nevieme teda, prečo práve smrť určitého človeka, na rozdiel od všetkých ostatných, nadobudne charakter politickej udalosti. Vieme však s desivou istotou, že príde na rad – že ho jedného dňa chladnokrvne zabije policajt (tiež to bude pravdepodobne muž), ktorý by mal chrániť jeho a jeho komunitu. Vieme to, lebo je to štatisticky jasné. Vieme to, lebo poznáme historické precedensy. Vieme to, lebo to neustále zažívame. Vieme to, pretože Amerika takto nielen funguje, ale preto, že je na tom postavená. Vieme tiež, že to príde ako uragán – nevieme len presne, kedy a kde a akú škodu napácha.
Leto je sezóna nepokojov. Násilie vybuchlo v lete v šesťdesiatych rokoch vo Wattse, Newarku a Detroite. Vyvolal ho brutálny policajný zásah. V lete sú prázdniny, ľudia sa chodia baviť na kúpaliská a domáci život, najmä v mestských centrách, sa presúva von: z obývačiek na verandy, z gauča na ulicu. Ľuďom praskajú nervy a zlosť kypí ako roztopený asfalt. Je to čas roka, keď vybuchujú odložené sny, aby som parafrázoval Langstona Hughesa.
Neprajem si to, ale predpovedám, že sa to opäť stane. Z každého nového postu na Facebooku, z každého videa, z každej búrky na Twitteri cítite, že sa to blíži. Počujete to v každom rozhovore s cudzími ľuďmi – na pošte, v obchodoch s alkoholom či v kaviarni. Nerád to predpovedám, pretože tieto nepokoje v konečnom dôsledku len zviditeľňujú problém, ktorý samy o sebe nemôžu vyriešiť; nie je to však ťažké predpovedať pretože, ako povedal očitý divák v Baltimore, keď tam v apríli tohto roku vypukli nepokoje: „Tlakový hrniec znesie len istý stupeň pretlaku kým nevybuchne.“
Toto leto po dvanástich rokoch práce zahraničného korešpondenta odchádzam z Ameriky a vraciam sa do Londýna. K rozhodnutiu vrátiť sa do Británie ma dohnali banálne, osobné dôvody, ktoré nemajú s politickými udalosťami nič spoločné; keby mi išlo o to, uniknúť pred agresívnymi policajnými metódami a rasovým znevýhodňovaním, nemal by som namierené do Hackney.
No hoci udalosti posledných rokov neboli hlavnou pohnútkou, prečo som sa rozhodol vrátiť, pomohli mi sa s týmto rozhodnutím zmieriť. Vďaka nim som ani na chvíľu nezapochyboval, či som sa rozhodol správne. Keby som si mal vybrať vhodné leto na odchod, vybral by som si práve toto. Ďalšie leto, v ktorom budú trúchliť čierni rodičia, šéfovia polície budú podávať vysvetlenia a televízni hlásatelia, ktorí nemajú o ničom potuchy, budú hlásať svoje názory. Ďalšie leto, keď Amerike bude treba pripomenúť, že na čiernych životoch záleží, pretože čierne úmrtia, spôsobené rukou štátu, sa už pridlho pokladajú za čosi normálne. Bude to leto, zrelé na hnev.
Foto: Jeff Roberson / Associated Press
Do New Yorku som pricestoval pár mesiacov pred vojnou v Iraku. Mal som pocit sa mi, že Američania sú nahnevaní buď na zvyšok sveta, na seba navzájom, alebo aj na jedno i druhé. Na prvých piatich miestach rebríčka najpredávanejších kníh New York Times boli v tom čase: Bush at War (Bushova vo vojna, hagiografický portrét Bieleho domu po 11. septembri od Boba Woodwarda); The Right Man (Správny muž, bývalý autor Bushových prejavov spomína na svoj prvý rok v Bielom dome); Portrait of a Killer (Portrét vraha, kniha Patricie Cornwellovej o Jackovi Rozparovačovi); The Savage Nation (Krutý národ, pravicový rozhlasový moderátor zachraňuje Ameriku pred „liberálnym útokom na naše hranice, jazyk a kultúru“); a Leadership (Vodcovstvo – bývalý republikánsky starosta New Yorku Rudolph Giuliani oslavuje svoje úspechy po 11. septembri).
Odvtedy som nezažil takmer ani jednu pokojnú chvíľu. Najprv tu bolo hurávlastenectvo vojny v Iraku, potom znovuzvolenie Georgea W. Busha roku 2004, uragán Katrina; rozčarovanie z vojny v Iraku; protiprisťahovaleckí domobranci, zvaní „Minutemen“; obrovské demonštrácie za prisťahovalcov pod heslom “¡Sí se puede!”; Barack Obama; Sarah Palin; ekonomická kríza; Occupy Wall Street; aktivisti Tea Party ; znovuzvolenie Baracka Obamu a súčasný nárast protirasistického hnutia. To všetko ma ako cudzinca fascinovalo. Mal som na to politický i morálny názor. No z reportérskeho hľadiska som bol skôr antropológom. Pokladal som za svoje poslanie snažiť sa pochopiť Spojené štáty: prečo sa chudobní belosi vo voľbách rozhodujú proti vlastným ekonomickým záujmom? Ako sa z potomkov prisťahovalcov stali xenofóbi? Prečo ľudí sklamal Obama, hoci sľúbil tak málo? Hľadanie odpovedí bolo veľmi poučné, aj keď som ich vždy nenašiel alebo sa mi nepáčili. No kultúrny odstup Brita v cudzej krajine mi poskytoval fasádu neporaziteľnosti kombinovanej s neviditeľnosťou. Pokladal som sa skôr za diváka ako za účastníka. Roku 2003 som robil reportáž na vidieku štátu Mississippi a keď som zaklopal som na dvere starším manželom belochom, aby som sa opýtal na cestu, vyhrážali sa mi, že ma zastrelia. Pobavilo ma to. Rýchlo som skočil do auta a odfrčal som – no ani na sekundu mi nenapadlo, že by na mňa skutočne mohli vystreliť. To by predsa bolo úplné šialenstvo. Keď som sa vrátil domov, porozprával som historku manželke a švagrovi. Sú Afroameričania, ich rodičia vyrástli na Juhu v ére segregácie; moja svokra dodnes v Mississippi vystúpi z auta, len keď musí natankovať benzín. Im sa moja historka vôbec nezdala zábavná: ako mi, preboha, mohlo vôbec napadnúť, pýtať sa starších belochov na vidieku Mississippi na cestu?
V istom momente, sám neviem presne kedy a kde, som sa však začal angažovať. Do istej miery to bol dôsledok času: čím viac ľudí som spoznával – nielen s nimi robil rozhovory – tým viac som chápal ich problémy. Ak niekoho z vašich blízkych trápia chronické bolesti, pretože nemá zdravotné poistenie, ak niekomu prestrelia okno alebo sa nemôže vrátiť do svojej vlasti, lebo je ilegálny prisťahovalec, zmení to váš postoj k otázkam ako reforma zdravotníctva, obmedzenie predaja zbraní či imigrácia. Nie preto, žeby ste zmenili názor, ale preto, že vedieť niečo alebo tomu rozumieť jednoducho neprežívate tak intenzívne ako čosi, čo je súčasťou vášho života.
Gary Younge so synom v roku 2008.
Foto: Tara Mack
To, že som sa začal angažovať, spôsobili najmä životné udalosti.
Roku 2007, v ten istý víkend, keď Barack Obama oznámil, že kandiduje na prezidenta, sa nám narodil syn. O šesť rokov neskôr nasledovala dcéra. Dodnes mám prevažne britský prízvuk, ale keď ide o deti, automaticky prechádzam do americkej angličtiny a plienkam hovorím diapers (nie nappies), športovým kočíkom strollers (nie pushchairs; prázdninám recess (nie school holidays); cukríkom candy (nie sweets) a nohaviciam long pants (nie trousers). Rodičovstvo som zažil len tu v Spojených štátoch – je to rola, pre ktorú mi chýbajú britské orientačné body. Raz večer v lete, pár rokov po tom, ako sme sa presťahovali do Chicaga, naša dcéra nemohla zaspať a moja manželka sa s ňou vybrala do miestneho supermarketu, aby ju kočíkovaním uspala. Keď sa vracala domov, na ulici sa strieľalo a ona s dcérou sa museli schovať v najbližšom holičstve. Tento rok na jar, keď konečne nastal odmäk, v uličke za naším miestnym parkom niekto objavil zahodenú pištoľ, ďalšia sa našla v uličke za školou, kam chodí môj syn. Skončili sa časy, keď som bol divákom. Musel som riešiť škôlku, letné tábory, návštevy u lekára, vychádzky do parku a stretnutia s inými rodičmi. V deň, keď som si priniesol syna z pôrodnice, som sa v New York Times dočítal, že v Amerike „černoch, ktorý neskončí strednú školu má 60 krát väčšiu šancu, že sa ocitne vo väzení ako ten, čo skončí bakalárske štúdium“. Kedysi by sa mi to zdalo zaujímavé a znepokojujúce. Teraz to išlo na telo. V hre bola moja vlastná pleť. Čierna pleť v hre, v ktorej nemáte šancu vyhrať.
Foto: Whitney Curtis / The New York Times
Počas Obamovej volebnej kampane mi mnohí často hovorili, že s jeho nástupom do funkcie sa všetko zmení. Na otázku „Ako?“ mi nikto nevedel dať jasnú odpoveď. No samotný fakt bude znamenať prelom pre môjho syna a pre všetkých, čo vyzerajú ako on. Nikdy som v to neveril. Po prvé, jeden jediný človek nemôže zvrátiť storočia diskriminácie, nech by mal akúkoľvek moc. Po druhé, v rámci inštitúcií, ktorých súčasťou Obama mal byť – myslím tým demokratickú stranu a prezidentský úrad – mal vždy len veľmi obmedzené možnosti. Túžil zasadnúť na vrchole systému, zaplaveného darmi od korporácií, kde sa otvorene manipulujú hranice volebných obvodov a 41-percentná väčšina v hornej snemovni môže zablokovať takmer všetko. Bol najprogresívnejším zvoliteľným prezidentským kandidátom, čo vypovedá o mnohom v kontexte ostatných kandidátov, no znamená veľmi málo, ak vezmeme do úvahy, čo by bolo potrebné na to, aby nastal podstatný posun v otázkach rasovej diskriminácie či nerovnosti.
Keď som sa na to snažil poukázať v hurhaji jeho prezidentskej kampane, pôsobil som ako oslík I-áčik. Keď vyhral mal som, samozrejme, radosť, no akosi som sa nikdy neradoval až tak, ako odo mňa očakávalo. Keď Obama porazil Hilary Clintonovú v demokratických primárkach v Južnej Karolíne – prvom južanskom štáte, ktorý sa odtrhol od Únie a vyvolal tak občiansku vojnu, kde vlajka Konfederácie naďalej vlaje nad budovou štátneho parlamentu a kde nedávno biely rasista v černošskom kostole zastrelil deväť farníkov – davy kričali „Na rase nezáleží“. (Dosť zvláštny slogan, keďže ho vykrikovali práve preto, že bol čierny kandidát; stúpenci Hillary by asi nevykrikovali opačné heslo, keby vyhrala).
Z Obamovho víťazstva vyplynuli isté symbolické výhody. Dva roky som vozil syna na prechádzku v kočíku a všade okolo nás viseli obrázky černocha so slovami „Nádej“ a „Zmena“. Asi rok po tom, čo Obama nastúpil do funkcie, som zobral syna na návštevu k štvorročnému bielemu kamarátovi. Ten zdvihol pohľad od lokomotívy Tomáša a oznámil môjmu synovi: „Si čierny.“ Bolo to celkom logické pozorovanie pre dieťa tohto veku – všimol si rozdiel vo farbe, nie rasu. No keď sa na mňa môj syn spýtavo pozrel, mal som dobrý argument proti trápnosti tejto chvíle. „Áno,“ povedal som, „tak ako náš prezident.“
No skutočné výhody boli menej polapiteľné. Obama zdedil ekonomickú krízu, ktorá Afroameričanov zasiahla tvrdšie, než všetky ostatné vrstvy obyvateľov. Priepasť medzi belochmi a černochmi v zamestnanosti a bohatstve sa počas prvých rokov jeho vlády len zväčšila a odvtedy sa zmenšila len nebadateľne. V roku 2010 som vo svojom stĺpčeku historku s kamarátom môjho syna použil na objasnenie symbolického významu čierneho prezidenta: „Iste, je to niečo,“ napísal som. „Ale keď Tomáša odložia do vozovne a táto chvíľka prejde, ostane z nej málo. Pretože napriek všetkému, čo vykrikujú aktivisti Tea Party odvtedy, čo Barack Obama nastúpil do úradu, najviac trpia čierni Američania. Za posledných 14 mesiacov sa priepasť medzi životnými šancami môjho syna a jeho kamaráta prehĺbila.“
Toto konštatovanie bolo rovnako nepopierateľne správne, ako aj zjavne sporné. Netvrdil som, že môj syn pravdepodobne neuspeje, len že má podstatne menšie šance uspieť ako chlapček, s ktorým sa hral, a že tie šance sa neustále zmenšujú. Vedecký výskum z roku 2014 ukázal, že černoch s univerzitným vzdelaním má rovnaké šance nájsť si zamestnanie ako beloch, ktorý neskončil strednú školu. „Čím dlhšie trvá recesia,“ dočítal som sa v New York Times pár mesiacov predtým ako môj syn išiel na návštevu k bielemu chlapčekovi, nepomer medzi zamestnanosťou bielych a čiernych „vzrástol výraznejšie v prípade ľudí s univerzitným vzdelaním ako tých bez neho. Zdá sa, že vzdelanie nevyrovnáva šance – práve naopak, zdá sa, že ich robí ešte nerovnejšími.“ Tým, že som trval na tom, že rasizmus bude mať reálny dopad na život môjho syna, som však niektorých čitateľov rozčúlil: „Nezmysel,“ prečítal som si v jednej reakcii „ste príslušníkom strednej triedy a to znamená, že v budúcnosti bude mať váš syn viac spoločné so svojimi bielymi kamarátmi, ako s nejakým chudobným čiernem deckom.“ A ďalší – inak pravidelný komentátor Guardianu – sa pridal: „Je v tom značná dávka pokrytectva, ak práve vy hlásate solidaritu s obeťami rasovej neznášanlivosti. Vášho syna s najväčšou pravdepodobnosťou čaká dobrá budúcnosť. Má všetky výhody sveta.“
Z týchto reakcií je jasné, že ich autori nemajú najmenšiu predstavu o realite rasových vzťahov v krajine, ktorá je tak segregovaná ako Spojené štáty. Triedna príslušnosť je samozrejme dôležitá, tak to v Amerike chodí. Moja rodina má zdravotné poistenie, prácu, univerzitné vzdelanie a auto. Žijeme v štvrti so slušnými školami, supermarketmi a reštauráciami. Skrátka, máme prostriedky a tým pádom aj možnosti.
Nemáme však možnosť nebyť čierni. A v dnešnej dobe a v tejto krajine to nie je zanedbateľný faktor. Nejde o „hlásanie solidarity s obeťami rasovej neznášanlivosti“, ide o každodennú realitu. Triedna príslušnosť poskytuje celý rad privilégií, no neizoluje a neochráni vás pred všetkým. Keby to tak bolo, bohaté ženy by nikdy neboli znásilnené a bohaté homosexuálne páry by sa mohli sobášiť na celom svete.
Keby sme sa chceli čo len pokúsiť žiť ten zlatý život, aký spomínajú títo kritici, museli by sme pre to vykonať oveľa viac, ako si vychutnávať účet v banke a úročiť svoj kultúrny kapitál. Museli by sme žiť v štvrti, kde nežijú takmer žiadni iní černosi, pretože polícia v prevažne černošských štvrtiach neprejavuje dostatočnú úctu k ľudským životom či slobode; museli by sme posielať svoje deti do takej školy, kam nechodia takmer žiadni iní čierni študenti, keďže školy s väčšinou černošských študentov nie sú dostatočne financované; museli by sme im prikázať, aby sa obliekali tak, aby nevytvorili dojem, že holdujú černošskej kultúre, pretože ak nás neposlúchnu, stanú sa skôr terčom rasového profilovania; museli by sme im povedať, že sa nemajú hrať s inými čiernymi deťmi, pretože tie pravdepodobne žijú práve v tých štvrtiach, z ktorých by sme sa snažili utiecť; a nesmeli by sme po zotmení púšťať naše deti z domu, pretože ak ste mladý a čierny po zotmení, polícia vás upodozrieva z toho, že ste sa niečoho dopustili alebo sa niečoho dopustíte.
Rasizmus je presne to, za čo sa vyhlasuje: diskriminácia ľudí na základe rasy.
Mohol by som pokračovať. Ale ani keby sme si osvojili takéto sebanenávistné správanie, nič by to nezaručilo. Rasizmus je presne to, za čo sa vyhlasuje: diskriminácia ľudí na základe rasy. Rasizmus si svoje obete vyberá náhodne, no uplatňuje sa systematicky. Síce sa málokedy vyskytuje osamote (častejšie ho sprevádza trieda, rod či množstvo ďalších podobných ničomníkov), no funguje aj samostatne. Človek, ktorý stretne moje deti, si nepôjde najprv skontrolovať môj účet v banke ani si nebude zisťovať, kde pracujem.
Foto: Lucas Jackson / Reuters
Travyon Martin sa prechádzal po zámožnej uzavretej štvrti, keď ho uvidel George Zimmermann. Tipol si, že je zločinec, a zastrelil ho. Clementa Pinckney, senátor z Južnej Karolíny, bol v jednom z najvýznamnejších kostolov Charlestonu, keď ho Dylann Roof zavraždil spolu s ôsmimi ďalšími ľuďmi.
Nielenže nepoznám jediného Afroameričana, ktorý by veril, že mu peniaze zabezpečia výhody bielych Američanov; nepoznám ani jedného, ktorý by veril, že sa za peniaze môže zbaviť nevýhod, vyplývajúcich z toho, že je černoch. Jediné, čo môžete spraviť, je obmedziť riziká. A tie sú značné, keď si uvedomíte, že jeden z troch čiernych chlapcov, narodených v roku 2001, skončí vo väzení. Nič na tom nezmenila skutočnosť, že v Bielom dome býva černoch.
Foto: Adrees Latif / Reuters
U nás v parku to väčšinou vyzerá ako v Sesame Street. Na preliezkach, šmykľavkách a húpačkách sa to hemží bielymi, čiernymi či vietnamskými americkými deckami. Občas, najmä neskôr popoludní v pracovné dni, sa sem nahrnú tínedžeri. Nudia sa, sú bez peňazí, nadržaní a nevedia čo so sebou, rovnako ako ich rovesníci v celom západnom svete. Nechce sa im trčať doma, ale nemôžu si dovoliť ísť niekam, kde treba platiť, a tak chodia sem, okupujú verejný priestor, ktorý sa najviac približuje ich potrebám. Tu žartujú, flirtujú a prekárajú sa, napchatí v hojdačkách, určených pre menšie deti. Sem-tam aj nadávajú či sa správajú pridivoko – no nikdy nie až tak, že by to dospelý človek nevedel vyriešiť jednoduchým upozornením, aby sa krotili v nadávkach, lebo sú tu aj malé deti. Aha, zabudol som povedať, že tínedžeri v tomto parku sú poväčšine čierni.
Ich prítomnosť nesporne zmení atmosféru v parku. Skutočné napätie však nastane len vtedy, keď prídu policajti. Tí lepší si s nimi pokecajú, tí horší ich podrobia vypočúvaniu. V oboch prípadoch však prítomnosť ozbrojených uniformovaných ľudí v tomto priestore pre deti pôsobí rušivo a zbytočne. Menším deťom či ľuďom, čo sú v parku po prvý raz, sa môže zdať, že sa stalo niečo naozaj zlé, keď sem prišli policajti; staršie deti (myslím tým tie od sedem rokov hore) a tí, čo to už zažili, len myknú plecom: zas máme v parku polišov. Neviem, ktorá reakcia je horšia.
Raz, keď sa v parku relatívne potichu zabávala skupinka puberťákov, dal som sa do reči s beloškou, ktorá tam bola so synom približne vo veku môjho syna. Rozprávali sme sa o tom, v akom veku by asi bolo vhodné dovoliť chlapcom, aby išli do parku sami. „Problém je, že človek nikdy nevie, kedy tu bude pokoj a kedy sa tu objavia tí mladí znásilňovači,“ povedala a ukázala na chlapcov na hojdačkách.
Vyrazilo mi to dych. Zakaždým, keď niečo napíšem o policajtoch, ktorí niekoho zastrelili, aspoň jeden čitateľ mi pripomenie, že väčšina zabitých černochov je obeťou iných černochov. Je to síce pravda, ale je to irelevantné. Po prvé preto, lebo väčšinu Američanov s najväčšou pravdepodobnosťou zabije človek s rovnakou farbou pleti ako oni, takže tomu, čo niektorí volajú zločiny černochov, spáchané na černochoch (black-on-black crime), by sa správne malo jednoducho hovoriť zločiny. No po druhé aj preto, lebo pre zvýšené množstva melanínu v pokožke černochom málokedy zveria úlohu brániť verejnosť a slúžiť jej. To majú na starosti policajti. Za posledné desaťročie som písal o mnohých zbedačených štvrtiach, kde žili ľudia všetkých farieb pleti a kde som sa necítil bezpečne. To však neznamená, že som sa začal báť černochov alebo nejakej inej rasovej skupiny; len som znenávidel chudobu a kultúru zbraní ako takú, pretože práve toxická zmes týchto dvoch vecí je smrtonosným motorom zločinnosti.
Žena v parku a ja sme sa pozerali na rovnaké deti, ale videli sme čosi iné. „Prečo si myslíte, že z nich vyrastú znásilňovači?“ opýtal som sa. Pokrčila plecom. Rozhovor sa tým zadrhol.
Časť bielej spoločnosti – je to dosť veľká časť a patria sem vľúdne mamičky, ochotné dať sa v parku do reči s cudzím černochom ako som ja – vníma čierne deti ako jednoznačné nebezpečenstvo. Všade inde ako v segregovaných getách, kam belosi takmer nevstúpia, znamená prítomnosť mladých černochov nielen prísľub niečoho zlého, ale samotné zlo. Keď George Zimmerman zbadal Trayvona Martina, nevidel 17-ročného chlapca, čo sa vracal domov z obchodu. Videl niekoho, kto bol „veľmi nebezpečný“, „mal niečo zlé za lubom“ a okamžite si ho dal do súvislosti s niekoľkými vlámaniami, ktoré sa tam v poslednom čase odohrali.
„Skurvené svine,“ povedal policajtom a myslel tým Trayvona. „Týmto kokotom sa všetko prepečie.“
K čiernym deťom sa často vôbec nepristupuje ako k deťom. V Goose Creek v Južnej Karolíne si policajti vyžiadali vzorky DNA od dvoch chlapcov, ktorí ešte nemali ani pätnásť. Poplietli si ich s tridsaťdvaročným človekom, podozrivým z trestného činu. Po tom, ako polícia v Clevelande zastrelila dvanásťročného Tamira Ricea, lebo im niekto hlásil, že má v ruke pištoľ, ktorá „asi nie je ozajstná“, hovorca polície povedal, že si to zavinil sám. „Na vine je Tamir Rice,“ povedal. „Pôsobí hrozivo. Meria 170 centimetrov a váži 86 kilogramov. Nie je to decko, aké poznáme z obrázkov. Je to dvanásťročný človek v dospelom tele.“ A keď Darren Wilson vypovedal pred súdom, po tom ako vo Fergusone zastrelil Michaela Browna, opísal ho tak, ako by to bolo nejaké zviera a nie osemnásťročný človek. „Pozrel sa na mňa s takým neuveriteľne zúrivým agresívnym výrazom. Neviem, ako inak to opísať, vyzeral ako diabol, taký bol zúrivý.“ Dokonca aj po tom, ako Browna zastrelil, ho Wilson stále opisoval ako niekoho, kto je telesne nadľudský, no citovo podľudský. „Úplne sa začal zväčšovať, skoro akoby chcel preletieť cez výstrely, akoby ho zlostilo, že na neho strieľam. A ten výraz, ako keby sa pozeral cezo mňa, ako keby som tam vôbec nebol, akoby mu nič nestálo v ceste.“
Foto: Scott Olson / Getty Images
Existujú aj vedecké dôkazy. V internetovom časopise Journal of Personality and Social Psychology, ktorý vydáva Americká psychologická asociácia, vyšiel minulý rok článok, kde sa píše, že bieli Američania hádajú čiernym chlapcom starším ako desať rokov v priemere o štyri a pol roka viac, ako majú v skutočnosti. Bieli respondenti okrem toho predpokladali, že černošské deti sa dopúšťajú väčšieho množstva trestných činov, než biele či latinskoamerické, najmä v prípade závažných zločinov.
„Väčšina spoločností vníma deti ako samostatnú skupinu s atribútmi ako nevinnosť alebo potreba ochrany,“ napísal Phillip Atiba Goff PhD, z University of California, Los Angeles. „Náš výskum ukázal, že čiernych chlapcov ľudia často pokladajú za zodpovedných za svoje činy vo veku, keď pre bielych chlapcov ešte platí, že deti sú v zásade nevinné.“ Môj syn je vysoký na svoj vek; takéto veci človeku robia starosti. So ženou sme prirýchlo zistili, že mnohí dospelí belosi si myslia, že majú právo nakričať čiernym deťom, či už na ulici alebo na školských výletoch – za priestupky, ktoré sú buď drobné alebo vymyslené.
Vlani v lete som sa vrátil z Fergusonu v štáte Missouri, kde som písal o nepokojoch po zastrelení Michaela Browna. V ten deň popoludní sa v našom parku grilovalo a hrala tam hudba. Vybrali sme sa tam s deťmi. V parku je fontána, zo zeme vystrekuje voda a ovlažuje deti, ktoré sa tam čľapkajú. Tie mladšie sa vyzlečú do spodnej bielizne a tie väčšie tam vlezú oblečené. Bol horúci deň a môj syn sa s ďalšími deťmi pustili do vodnej bitky – čo je nevinná hra, v ktorej zúčastneným nehrozilo nič viac, ako že ich trochu postriekajú. Môj syn naháňal svojho hlavného súpera a postriekal pri tom nohu žene, ktorá stála nablízku. Zvrieskla na neho tak, ako keby do nej hodil tehlou.
Incident som videl a hneď som pribehol.
„V čom je problém?“ opýtal som sa.
„Pozrite sa. Celú ma zastriekal,“ skríkla.
Pozrel som sa. Bola len trochu postriekaná. Ale aj keby…
„Je horúčava a stojíte v parku pre deti a hneď pri fontáne,“ povedal som. „Nič strašné sa vám nestalo. Tak už nekričte.“
„Vy mi nebudete hovoriť, čo mám robiť,“ vyskočila na mňa.
„Teraz už kričíte aj na mňa,“ povedal som. „Prestaňte s tým.“
„A vy ste kto, že si tu dovoľujete?“ zvrieskla.
„Som jeho otec, aby ste vedeli.“
„Vy ste nikto, aby ste vedeli,“ zahulákala. „Nikto.“
Foto: Michael B. Thomas / AFP / Getty Images
Jedna z prvých reportáží, ktorú som napísal po príchode do Ameriky, bola z pohrebu Mamie Till Mobleyovej, osemdesiatjedenročnej matky nebohého Emmetta Tilla. V lete roku 1955 Mamie poslala svojho štrnásťročného syna Emmetta z Chicaga na prázdniny k príbuzným na vidieku štátu Mississippi Na cestu mu pribalila poučenie: „Ak bude treba, aby si si kľakol na kolená alebo sa poklonil nejakému belochovi,“ povedala mu, „poslúchni bez odvrávania“.
Emmett mamu neposlúchol. V mestečku Money v oblasti Delty nejakej beloške v obchode s potravinami povedal: „Bye, baby“ a možno na ňu zahvízdal. O tri dni neskôr jeho telo vylovili z rieky Tallahatchie s guľkou v hlave, jedným vylúpnutým okom o roztrieskaným čelom.
Keď chcete vychovávať čierne dieťa v rasistickej spoločnosti, človeka čakajú rôzne špecifické výzvy. Na jednej strane chcete, aby z nich vyrástli sebavedomí ľudia, ktorí sa nehanbia byť tým, kým sú. Na druhej strane im musíte vysvetliť, že sú zraniteľní práve preto, že sú tým, kým sú, lebo viete, že vedomie ich vlastnej zraniteľnosti im raz môže zachrániť život. Snažíte sa vychovať sebavedomé deti, ktoré prežijú dlhý život, nie obetné baránky.
Vysvetľovať komplikované historické a sociálne sily, ktoré si vyžadujú takúto taktiku, nie je ľahké. Ešte ťažšie je však vysvetliť ich zrozumiteľne dieťaťu bez toho, aby ste zjednodušovali a skresľovali. Jedného dňa, keď som syna viedol do škôlky (cesta trvala desať minút), spýtal sa ma, či by sme mohli ísť inou cestou.
„Prečo?“ opýtal som sa.
„Lebo tu zastavujú všetkých čiernych chlapcov,“ odpovedal.
Syn mal pravdu. Asi tak dvakrát do týždňa, väčšinou po ceste domov, sme boli svedkami toho, ako mladých černochov prehľadávali alebo zatýkali. Syn mal len štyri roky a dovtedy som netušil, že si to vôbec všimol. Chcel som mu dodať pocit bezpečia.
„Ale ty sa nemusíš báť. Si so mnou a nás nezastavia,“ povedal som mu.
„Prečo?“ opýtal sa.
„Lebo sme nič nespravili,“ povedal som.
„A oni čo spravili?“ opýtal sa.
Dostal ma. Odvtedy sme chodili inou cestou.
Roku 2002 som robil rozhovor s Mayou Angelou. Povedala mi, že Afroameričania vnímali atentát z 11. septembra predchádzajúceho roku celkom inak. „Život s pocitom ohrozenia bol pre mnohých belochov v Amerike čímsi novým,“ povedala. „No černosi žijú v tejto krajine s pocitom ohrozenia už vyše 400 rokov.“ A práve tento stav ohrozenia sa v posledných rokoch objavil v plnej nahote.
Americká verejnosť a médiá túto každodennú realitu občas „objaví“, asi ako keď tínedžeri objavia sex – nedočkavo, vážne, dychtivo a bezstarostne, vyžívajúc sa v nej bez toho, aby si ju plne uvedomili. Vždy o nej vlastne vedeli, ale keď sú s tým odrazu konfrontovaní, predsa ich to prekvapí.
V decembri 2002, môj prvý týždeň v Amerike, republikán z Mississippi Trent Lott odstúpil z funkcie šéfa menšinovej frakcie v Senáte, po tom ako sa vyjadril, že Amerika by bola lepšou krajinou, keby prezidentské voľby roku 1948 bol vyhral zástanca segregácie Strom Thurmond. Mainstreamové médiá to zvlášť nepobúrilo, akoby bolo bežné, že konzervatívni senátori z Juhu hovoria takéto veci. Verejnosť na to upozornil až istý bloger. A vo chvíli, keď píšem tento text, v niektorých južanských štátoch prebieha diskusia o tom, či si majú nechať vlajku Konfederácie, ktorá sa v rôznych formách vyskytuje na štátnych budovách – akoby až teraz, keď zahynulo deväť ľudí, pochopili rasistické konotácie zástavy. Akoby bolo príliš namáhavé vnímať stáročný príbeh rasovej nerovnosti inak, ako poznámku pod čiarou, pokiaľ sa nevyjaví v takej dramatickej podobe ako po uragáne Katrina či demonštráciách vo Fergusone. Ľudia, ktorí doteraz reagovali znudene, sú odrazu pobúrení. V krajine, ktorá je hrdá na to, že neustále kráča vpred, je predstava, že je to problém, ktorý „ešte nie je doriešený“ urážkou národnej povahy. Preto kandidatúra Baracka Obamu mnohých Američanov tak povzbudila. Ako mi roku 2007 vysvetlila radikálna profesorka a ikona sedemdesiatych rokov Angela Davisová, jeho kandidatúra predstavovala „model rôznorodosti v podobe rozdielu, ktorý nie je rozdielom, zmeny, ktorá nevyvolá žiadne zmeny“.
Keby sme niektorú formu rasizmu vyhlásili za lepšiu ako niektoré iné, uznali by sme, že existujú dobré rasizmy.
Táto posledná epizóda rasového prebudenia trvá dlhšie než mnohé predchádzajúce. V posledných rokoch sa brutálna banalita, akú niektorí ľudia v tejto krajine dennodenne zažívajú, stala viditeľnou a nepopierateľnou aj pre tých, koho sa bezprostredne netýka. A pritom sa nestalo nič nové. Žiaden nový prudký nárast policajnej brutality. Nové je len to, že sa teraz ľudia na to pozerajú. A vďaka novej technológii (konkrétne mám na mysli demokratizáciu nakrúcania a šírenia filmov) sa majú na čo pozerať. V dôsledku toho je značná časť bielej Ameriky pobúrená pohľadom na niečo, čo predtým úmyselne ignorovala, zatiaľ čo stále menšia, no naďalej dosť významná menšina naďalej odmieta veriť vlastným očiam.
Foto: Adrees Latif / Reuters
Vždy som pokladal za nezmysel porovnávať rasizmy – akoby jeden prejav mohol byť horší ako iný. V každej spoločnosti, bez ohľadu na rasové zloženie, existujú hierarchie, ktoré sa navzájom prekrývajú a prelínajú. Keby sme niektorú formu rasizmu vyhlásili za lepšiu ako niektoré iné, uznali by sme, že existujú dobré rasizmy. Bola by to súťaž smerom na dno, zbavená morálneho jadra.
V júni 1998, keď verejné vyšetrovanie vraždy londýnskeho tínedžera Stephena Lawrencea odhalilo jeden z najzákernejších príkladov britského rasizmu, prišla správa o vražde Jamesa Byrda v meste Jasper v Texase. Byrda, ktorý bol Afroameričan, zobrali do auta traja muži, z ktorých jedného poznal. Namiesto toho, aby ho zaviezli domov, odviezli ho na odľahlú poľnú cestu a tam ho zbili, vymočili sa na neho, reťazami ho za členky pripútali k svojej dodávke a vliekli ho po ceste viac ako míľu – až kým mu neodpadla hlava. Potom išli na grilovačku.
Na druhý deň sme na redakčnej porade v Guardiane diskutovali o vyšetrovaní Lawrenceovej vraždy a potom o Byrdovi. Jeden kolega na konto Byrdovej vraždy povedal: „Aspoň že takéto veci tu nerobíme.“
„To teda nie je veľká útecha pre Doreen a Nevillea Lawrencea,“ [rodičov zavraždeného chlapca] pomyslel som si.
V Spojených štátoch mám viac príbuzných než v Británii. Darí sa im dobre. Boli časy, keď som vážne uvažoval o tom, že sa tam usadím. Tohto plánu som sa už vzdal, ale dodnes mi nepripadá šialený.
Za tie roky, čo som strávil v Amerike, na mňa nestrieľali, nezatkli ma, neuväznili a štát ma nijako inak vážne neobťažoval. Nežijem vo vyprázdnených zónach nezamestnanosti a mestského ekonomického zúfalstva, v ktorých sú odsúdení žiť mnohí Afroameričania. Stalo sa mi, že na mňa nakričali v parku, musel som zvoliť inú cestu do škôlky a občas mám do činenia s fanatickými úradníkmi. (Keď som počas reportáže o Katrine v Mississippi prišiel k zátarase na ceste, cez ktorú ostatných novinárov bez problémov púšťali, policajt si potľapkal na pištoľ v púzdre a kázal mi ísť okolo). Takéto skúsenosti sú nepríjemné. No nie sú životu nebezpečné.
Demonštrácia proti vražde Michaela Browna v St Louis.
Foto: Bryan Sutter / Demotix / Corbis
Nie som Michael Brown. Ale Michael Brown tiež nebol Michael Brown, kým ho nezastrelili a jeho telo nenechali štyri hodiny ležať na ceste. Aj Eric Garner bol len človek, čo predával cigarety na ulici, predtým ako ho na Staten Island udusili policajti. Aj Tamir Rice bol len hlučný chalan, ktorý vystrájal v parku, predtým ako z policajného auta vyskočil policajt a zastrelil ho. Ale ani pre väčšinu čiernych obyvateľov Ameriky nie je každodenným zážitkom, že ich zastrelí policajt či dakto iný.
Po uverejnení správy Ministerstva spravodlivosti o fungovaní polície vo Fergusone je však jedna vec jasná: nakoľko extrémna a bežná môže byť takáto buzerácia.
Uvediem len pár príkladov: v rokoch 2007 až 2014 istú ženu vo Fergusone dvakrát zatkli, väznili ju šesť dní a musela zaplatiť 550 dolárov – všetko pre jednu pokutu za parkovanie, za ktorú jej pôvodne naúčtovali 151 dolárov. Pokúsila sa platiť v menších splátkach – po 25 alebo 50 dolárov – ale súd odmietol prijať čokoľvek iné ako plnú sumu, na ktorú nemala. Sedem rokov po tom, ako sa priestupku dopustila, ešte stále dĺžila 541 dolárov. Mesto si týmto spôsobom plnilo pokladnicu. To nebol zádrheľ v systéme, ale systém samotný.
Potom je tu štrnásťročný chlapec, ktorého polícia vo Fergusone našla v opustenej budove. Poštvali na neho psa a ten ho uhryzol do členka a do ľavej ruky, keď si chránil tvár. Vypovedal, že policajti ho kopali do hlavy a potom sa na tom smiali. Policajti tvrdia, že si mysleli, že je ozbrojený. Samozrejme, že nebol. Vyšetrovatelia Ministerstva spravodlivosti zistili, že vo všetkých prípadoch, keď policajný pes vo Fergusone niekoho pohrýzol, bol obeťou černoch.
Terorizmus nespočíva len v samotnom fakte, že existuje, ale že človek je neustále pripravený na to, že k nemu kedykoľvek môže dôjsť.
A je tu aj človek, ktorého polícia vytiahla z domu po tom, ako dostali hlásenie, že tam došlo k šarvátke. Keď ho ťahali von, hovorí policajtom: „Nemáte dôvod zatvoriť ma.“
„Ty neger, nejaký dôvod zavrieť ťa, si vždy nájdeme,“ odpovedal jeden z nich.
„Na to som teda zvedavý,“ povedal muž. Policajt mu vrazil hlavu tvárou do steny, čo ho zhodilo na zem.
„Len neodpadni, ty kokot, nebudem ťa do auta nosiť,“ kričal na neho údajne policajt.
Toto sa stalo v ten týždeň, keď zabili Browna. Keby nie nepokojov, čo vypukli po jeho smrti, vyšetrovanie by sa nekonalo – nielenže by sme sa o týchto veciach nikdy nedozvedeli, fergusonská polícia by naďalej konala beztrestne. Reč je o malom predmestí v stredozápadnej Amerike, ktoré dovtedy nikto nepoznal, ničím sa nevyznačuje, no práve preto sú veci, čo sa tam dejú, hodné pozornosti. Ak sa takéto veci dejú tam, môžu sa diať aj všade inde.
Je to vyčerpávajúce. Keď sa videá s policajnou brutalitou množia ako vírusy, dokážem sa už na ne dívať, len ak o nich musím písať. A nemusí ma to ani šokovať – našťastie, lebo podobné videá sa vynárajú tak často, že už prestávajú šokovať. Keby nie radosti, ktorú mám z toho, že nová, necynická generácia obnovuje najlepšie americké tradície protirasistického odboja, prepadol by som zúfalstvu. Roztržky v parku, zmenená cesta do škôlky, otravné každodennosti sú na dolnom konci nepretržitého sledu – je to tlmené bubnovanie, ktoré občas prejde crescenda, keď sa odohrá ďalšia násilná konfrontácia či výbuch sociálneho hnevu. Jar prechádza do leta a hlasitosť sa stupňuje.
„Hrôza,“ píše antropológ Arjun Appadurai vo svojej knihe Fear of Small Numbers (Strach z malých množstiev), „je predovšetkým hrôza z ďalšieho útoku“. Terorizmus nespočíva len v samotnom fakte, že existuje, ale že človek je neustále pripravený na to, že k nemu kedykoľvek môže dôjsť. Práve som dopísal knihu, v ktorej som si vybral náhodný deň a urobil rozhovory s ľuďmi, ktorým v ten deň zomrel nejaký príbuzný či priateľ. V deň, ktorý som si zvolil, zomrelo desať mladých ľudí. Ôsmi z nich boli čierni. Všetci čierni rodičia povedali, že počítali s tým, že ich synovi sa to môže stať.
Jeden z trúchliacich otcov mi povedal: „Každý poriadny otec s tým musí počítať.“