Foto: TASR / AP
Predstavme si budúci svet bez lietadiel, v ktorom by deti usalašené pri nohách starcov počúvali neuveriteľné príbehy o bájnych časoch, keď obrovské a zložité mašiny veľkosti niekoľkých domov krúžili po oblohe a lietali vysoko nad Himalájami a Tasmánskym morom.
Mudrci by im vysvetľovali, ako si cestujúci kupovali letenky v cene kôpky kníh a potom na palube lietadiel nevďačne a netrpezlivo zaťahovali rolety a zakrývali výhľad z okna, mĺkvo sedeli vedľa spolucestujúcich, sledovali filmy o láske a priateľstve a sťažovali sa, že jedlo servírované v miniatúrnych plastikových nádobkách nie je také chutné ako to, čo si mohli pripraviť doma v kuchyni.
Ťavie tempo
Spomenuli by tiež, že obloha, ktorú by teraz nečerilo nič okrem poletujúcich včiel a vrabcov, sa kedysi otriasala hukotom lietajúcich kolosov, ktoré rušili pokoj v celých pásoch britských miest.
A že v starodávnom predmestí Londýna, kedysi známom pod menom Fulham, citlivejší ľudia takmer nikdy nespali viac ako do šiestej ráno, pretože sa im nad hlavami začal na letisko spúšťať nekonečný prúd hliníkových rúr z Kanady a z východného pobrežia Spojených štátov.
V múzeu zvanom Heathrow by sa ľudia pomaly prechádzali po dvoch hlavných pristávacích plochách a kto by chcel, mohol by si so skríženými nohami sadnúť na asfalt a vychutnávať toto gesto s podobným pocitom dokonalého vzrušenia, ako keď sa človek dotkne odpojeného elektrického kábla s vysokým napätím, prejde prstami po zuboch umŕtveného žraloka alebo sa kúpe v mramorovej kúpeľni zvrhnutého diktátora.
Všetko by sa, samozrejme, značne spomalilo. Do Ríma by sa cestovalo dva dni a prešiel by mesiac, než by človek slávnostne vplával do prístavu v Sydney. Táto malátnosť by však mala aj svoje dobré stránky.
Pamätníci éry aeroplánov by si spomenuli na zmätok, aký sa ich zmocnil zakaždým, keď prileteli do Bombaja, Ria, Aucklandu či Montego Bay len pár hodín potom, ako odcestovali z domu, keď mierna nevoľnosť a úžas, aké pri tom pociťovali, potvrdzovali pravdivosť starého arabského príslovia, že duša cestuje rýchlosťou ťavy.
Toto nové a všeobecne rozšírené ťavie tempo by cestujúcim pripomenulo múdrosť ich stredovekých pútnických predkov. Stredovekí pútnici sa všemožne snažili cestovanie spomaliť a dokonca aj pred loďami a koňmi dávali prednosť vlastným nohám.
Nerobili to zo zvrhlosti, ale preto, že vedeli, že ak jedným z hlavných motívov cestovania je snaha vzdialiť sa od minulosti, často potrebujeme veľký a časovo náročný zážitok, čosi ako niekoľkotýždňovú plavbu cez oceán či výpravu na druhú stranu veľhôr, aby sme pocítili dostatočný odstup.
Malí chlapci
Napriek všetkým výhodám má obľúbená a pohodlná forma cestovania lietadlom jednu nevýhodu: je príliš jednoduchá a takmer neviditeľná, čo podkopáva našu úprimnú snahu cestou sa zmeniť. Keby nás lietadlá prestali strašiť či nudiť, mohli by sme ich konečne začať obdivovať. V múzeách by sme mohli hladiť ich oceľové delfínovité telá a uctievať ich ako symboly úžasnej technickej inteligencie a nesmierneho bohatstva.
Mohli by sme ich obdivovať, ako to dokážu len malí chlapci a ako si to dospelí už netrúfajú, lebo sa boja, aby si ostatní nepomysleli, že nie sú dosť cynickí a že nevnímajú zločiny, ktorých sa na našom svete dopúšťajú.
Napriek chaosu a problémom, ktoré zrušené lety spôsobili, by sme mali byť rozbúrenej islandskej sopke vďační, že nám dovolila na chvíľočku si predstaviť, s akou závisťou a ľútosťou by na nás pozerali naši potomkovia z budúcnosti bez leteckej dopravy.