Celosvetový škandál pedofilných kňazov môže spôsobiť najhlbšiu krízu v moderných dejinách katolíckej cirkvi.
Anglosaský svet bude čoskoro fascinovane sledovať televízny prenos z obradu blahorečenia kardinála Newmana, najslávnejšieho anglického katolíckeho konvertitu, nie je však pravdepodobné, že pápež Benedikt XVI. bude hľadať odpovede na naliehavé problémy nefunkčného katolíckeho duchovenstva v rozsiahlom diele tohto kardinála.
Pravda, či nie
John Henry Newman roku 1845 vyvolal obrovský škandál, keď ako štyridsaťpäťročný opustil anglikánsky kňazský úrad a konvertoval ku katolicizmu. Vyhlásili ho za klamára, renegáta, ktorý zradil rodinu a náboženstvo. Až posmrtne začal byť uznávaný ako literárna a teologická veličina. James Joyce ho dokonca pokladal za najväčšieho anglického prozaika. Jeho diela obsiahli nesmierne množstvo tém a žánrov, od teológie, filozofie, poézie, cirkevných dejín, stoviek kázní, troch románov a cirkevných piesní. Svojím intelektuálnym dedičstvom prekročil hranice náboženstva. Nebohý Edward Said bol presvedčený, že Newman našiel kľúč k nezávislosti univerzitného vzdelania, platný aj v islamskom svete. Newmanov najväčší dar dnešnému katolíckemu kňazstvu je však príklad života v celibáte, ktorý dokázal zlúčiť s trvalým a dlhodobým priateľským zväzkom. Jeho intímne priateľstvo s otcom Ambroseom St. Johnom, s ktorým je pochovaný v jednom hrobe, sa často vykladá ako homosexuálny vzťah. Či je to pravda či nie, ich priateľstvo sa vyznačovalo predovšetkým zrelosťou a vzájomnou podporou dvoch priateľov pod tlakom duchovného a literárneho života.
Ako mladý profesor Joseph Ratzinger sa pápež Benedikt XVI., ako mnohí iní povojnoví nemeckí teológovia, hlásil k intelektuálnemu dedičstvu kardinála Newmana. Pod vplyvom jeho diela otec Ratzinger nadšene presadzoval reformy Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol natoľko presiaknutý newmanovským duchom, že ho Pápež Pavol VI. nazval Newmanovým koncilom.
Podľa pápeža Jána XXIII, ktorý Druhý vatikánsky koncil inicioval, sa vtedy odrazu otvorili okná v miestnosti s vydýchaným vzduchom. Z defenzívnej, statickej citadely sa cirkev premenila na „pútnika ľudí Boha“. „Žiť tu dolu,“ napísal kardinál Newman, „a dosiahnuť dokonalosť znamená často sa meniť“.
Potom však Joseph Ratzinger prekonal traumatickú, záhadnú a dodnes nevysvetlenú premenu. Počas nepokojov roku 1968 na univerzite v Tübingene, roku 1977, sa stal arcibiskupom Mníchova a Freisingu, neskôr kardinálom. Naďalej si ctil kardinála Newmana a schvaľoval nariadenia Druhého vatikánskeho koncilu; vyhlasoval však, že liberálni katolíci si jeho učenie a výsledky koncilu vysvetľujú nesprávne. Ján Pavol II. vymenoval kardinála Ratzingera za šéfa Kongregácie pre náuku viery, oddelenia, ktoré dohliada nad teologickou pravovernosťou. Zástancovia tradičného katolicizmu si boli istí, že po zvolení za pápeža v apríli roku 2005 Benedikt XVI. navždy potlačí „progresívne“ krídlo. Stalo sa.
Zvláštna milosť
Medzičasom sa rýchlosťou lavíny šírili správy, že cirkev masovo tutlá prípady zneužívania detí. V Severnej Amerike bolo vznesených 11 000 obvinení zo zločinov, ktorých sa od šesťdesiatych po osemdesiate roky údajne dopustilo 4 400 kňazov; len doteraz boli vyplatené dve miliardy dolárov odškodného. Správy o podobne šokujúcom množstve prípadov neskôr prišli z dvoch írskych diecéz, vyšetrovanie pokračuje dodnes. Takmer denne prichádzajú nové obvinenia z krajín od Rakúska cez Brazíliu, Nemecko, Taliansko, Španielsko a Švajčiarsko.
Pápež Benedikt XVI. dobre vie, že v dôsledku škandálu ľudia odstupujú od viery a že tento trend môže pokračovať. Čo spravil a čo robí, aby obnovil bezúhonnosť duchovného stavu a napravil povesť cirkvi?
V deväťdesiatych rokoch Ján Pavol II. a kardinál Joseph Ratzinger odmietali podobné správy ako zlomyseľnosť médií. V ich predstavách o duchovenstve vysvätenie poskytuje kňazom zvláštnu milosť, vďaka ktorej dokážu odolať pokušeniam, vyplývajúcim z ich úradu. Podľa Jána Pavla II. stáli duchovní vyššie než anjeli. Ani pápež ani kardinál jednoducho nechceli veriť, žeby kňazi mohli kohokoľvek zneužívať, a ak, tak len výnimočne a nepatrne. Benedikt XVI. bol nútený tento názor zmeniť, naďalej pokladá však zneužívanie za spirituálny poklesok a nie psychologický, sociálny a kriminálny problém. Ak sa kňazi dopúšťajú zneužívania, znamená to podľa neho, že zlyhali ako kňazi, že sa previnili voči sviatosti, asketizmu a zbožnosti. Dopustili sa veľkého hriechu, no nie veľkého zločinu. Týmto presvedčením sa riadi aj jeho stratégia riešenia súčasnej krízy. Vatikán od samého počiatku trvá na tom, že samotný pápež neniesol a nikdy neponesie ani štipku zodpovednosti.
Soľ zeme
Pred niekoľkými týždňami v pastierskom liste írskej cirkvi pápež ostro odsúdil prípady zneužívania. Povedal, že krízu zapríčinil sekularizmus a pokušenia, ktoré z neho vyplývajú pre kňazskú sviatosť. Mnoho írskych kňazov to pobúrilo – veď oni nikoho nezneužívali.
V boji s pliagou pedofilných kňazov sa tak Benedikt XVI. zatiaľ spolieha na nadprirodzené prostriedky namiesto svetských. Vyhlásil, že v stovkách kostolov po celom Írsku majú uctievať sviatosť oltárnu. Prisľúbil, že do Írska vyšle skupiny kňazov, aby vyšetrili situáciu v tamojších seminároch, kláštoroch, farnostiach a diecézach. Tieto duchovné komandá prinavrátia slovo Božie zahanbeným írskym klerikom a mníškam. Budú prednášať modlitby, kázať v kostoloch a spovedať. V tom istom liste pápež tvrdí, že na vine je nesprávna interpretácia reforiem 2. Vatikánskeho koncilu. Inými slovami, hlavnú zodpovednosť nesú katolícki liberáli, ktorí zviedli írske duchovenstvo z cesty kňazskej poslušnosti.
Pred dvadsiatimi rokmi Benedikt XVI. vyhlásil, že verný, lojálny a pravoverný zvyšok katolíckej cirkvi má na rastúcu záplavu sekularizmu reagovať tým, že sa stiahne do metaforických katakomb. Katolicizmus prežije, ak sa zbaví disidentov a ustúpi do defenzívnej pozície duchovnej a doktrinárskej bezúhonnosti: týchto budúcich katolíckych bojovníkov nazval „soľou zeme“.
Na konci oného listu írskej cirkvi vysvetlil, čo myslí „soľou zeme“, keď vyzval kňazov a seminaristov, aby nasledovali príklad francúzskeho kňaza menom Jean-Baptiste-Marie Vianney. Tento takmer negramotný pustovnícky kňaz, známy ako Curé d’Ars, trávil väčšinu nocí ležiac v kostole na bruchu, a spával len útržkovite na kamennej dlážke svojho domu s polenom namiesto vankúša. Denne sa bičoval kovovým korbáčom, kým neboli steny postriekané jeho krvou. Raz za týždeň si uvaril hrniec zemiakov a živil sa nimi, až kým posledné nahnité nesčerneli. Vo svojej farnosti zakázal tanec ako predohru telesného pokušenia a vyťal stromy v záhrade, aby nezvádzali deti k hriechu krádeže.
Prijímal spovedníkov štrnásť hodín denne. Je možné, že by Benedikt XVI. veril, že problém kňazov zneužívajúcich deti možno vyriešiť pomocou krajnej asketickej prísnosti, až po hranicu sebapoškodzovania?
Prikrášlené dedičstvo
Katolícky duchovný stav a život v celibáte priťahuje veľa mužov, ktorí ho chápu ako skutočné poslanie. Keďže však každého ordinára obdarúva nezaslúženým rešpektom, ba až obdivom (ako postavenie vyššie než majú anjeli), priťahuje tiež mužov s nevyriešenými sexuálnymi, sociálnymi a psychologickými problémami.
Preverovania uchádzačov sa zriedkakedy zúčastňujú odborne vzdelaní laici – medzi nimi aj ženy. Usporiadaný a príjemný a rytmus života v seminároch, zameraný na liturgické cvičenia a pod neustálym dozorom, neposkytuje dostatočnú prípravu na osamelý život bez dozoru a bez podpory silného vzťahu s iným človekom, aký čaká mnohých miestnych farárov. Výučba v seminároch aktívne odrádza od vytvárania zrelých a dlhodobých, takzvaných „špeciálnych“ vzťahov.
Dedičstvo kardinála Newmana sa zjavne prieči konzervativizmu pápeža Benedikta XVI. Je dokonca možné, že jeho blahorečenie je skôr pokusom prikrášliť jeho dedičstvo než prijať jeho prvky, kritické voči Rímu, mestu, ktoré kedysi prirovnal k močiaru.
Čoskoro sa zrejme dočkáme upravených verzií Newmanových kritických a liberalizačných názorov na katolícku cirkev. Na rozdiel od opozičných teológov, ktorých hlasy cirkev potlačila, sú však jeho necenzurované diela naďalej prístupné. A hoci možno neposkytnú útechu obetiam zneužívania, je nádej, že prispejú k ozdravnému procesu, ktorého počiatkom musí byť priznanie spoločnej cirkevnej zodpovednosti za nefunkčný kňazský stav.