Zomrel Ingmar Bergman (14. júla 1918 – 30. júla 2007).
Foto: AP
Pre tých, čo žili v jeho blízkosti, nebol odchod Ingmara Bergmana veľkým prekvapením. Mal osemdesiatdeväť rokov. Bol to veľmi starý muž. Jeho unavené srdce prestalo biť skoro ráno, v tomto daždivom letnom čase, v jeho dome na ostrove Faro. Zajace, ktoré si zvykli potichu sedávať na pláži a počúvať, ako hrá Mahlera, sa zrejme teraz čudujú, kam sa ten starý muž podel. Je navždy preč.
Ingmar nachádzal zmysel života v kreativite. Ak aj mal Boha, tak presne to znamenal: kreatívnu silu, ktorá dávala význam inak veľmi ťažkému životu. Keď pred rokom zistil, že jeho tvorivé schopnosti začínajú upadať, videl som, že nás vlastne už opúšťa. Keď prišiel o svoju tvorivú silu, nič iné mu už neostalo. Ku koncu sa veľmi snažil, sediac za svojím stolom nad žltými linajkovými papiermi – ale nič neprichádzalo.
Zhoršoval sa mu zrak. Ku koncu už nemohol pozerať filmy, televíziu, ani si čítať. Jediné, čo mu ostalo, bola hudba. Hoci Ingmar bol celý profesionálny život divadelným režisérom, dramaturgom a filmovým režisérom, stále si myslím, že hudba preňho znamenala najviac. Nikdy netúžil byť hudobníkom. Ale pravdepodobne sa pohrával s myšlienkou, že v inom živote mohol byť dirigentom.
Hudba bola preňho základom. Používal hudobné pojmy na opis svojich filmov a divadelných hier. Tým, čo sa na nich podieľali, hovoril o svojich prácach ako o sonátach, a vždy hľadal tie čisto hudobné prvky vo filmoch a produkciách. Hudba bolo začiatkom aj koncom. V hudbe videl akúsi bránu do iných realít, odlišných od tej, ktorú môžeme bezprostredne vnímať našimi zmyslami. Možno bola naozaj tým mostom ku svetu, ktorý sa väčšina z nás pokúša nájsť.
Ale snažil sa pochopiť tú mystiku, ktorá je vždy súčasťou reality. Niečo podobné, ako keď August Strindberg, jeho najobľúbenejší švédsky autor, počítal dlažobné kocky a študoval tvary oblakov. Inými slovami, je to akási záľuba vo veciach, čo obývajú hranice reality.
Som presvedčený, že hudba bola jedným z jeho hlavných životných zdrojov. Tým ďalším bolo Ingmarovo detstvo – alebo skôr jeho “detskosť”. Z môjho pohľadu je to absolútne pozitívna vlastnosť. Veď skutočný umelec je vždy dieťaťom. Keď vyrastieme, keď nás v škole začnú kritizovať za prebytok fantázie a predstavivosti, keď písmená a matematické vzorce reality začnú vládnuť, strácame veľa z toho, čo nám predtým bolo prirodzené. Strácame vieru v silu fantázie a predstavivosti. Nepotrebujeme ju na to, aby sme mohli stavať originálne drevené domčeky či pirátske loďky z kôry stromov. Fantáziu a predstavivosť potrebujeme, aby sme sa vedeli vysporiadať s ťažkosťami, ktoré prináša život.
Švédska literatúra je plná príbehov detí, ktoré sa vďaka fantázii dokázali vzoprieť komplikovanému a nebezpečnému svetu dospelých. Ak sa chcete stať umelcom, tak po ukončení školy by ste sa mali pokúsiť znovu získať to, čo ste mali ako dieťa. Ľudstvo by nemalo prístup k fantázii a predstavivosti, ak by ich nepotrebovalo pre svoje prežitie. Sme racionálne bytosti; fantáziu a predstavivosť máme v génoch. Stretol som mnoho významných umelcov, a ani jeden nepoprel, že vo využívaní detstva treba hľadať základ každého budúceho výtvoru. A, pochopiteľne, v zrelom veku je táto schopnosť podporovaná aj životnou skúsenosťou, poznaním a politickými alebo morálnymi presvedčeniami.
A teraz Ingmar odišiel. Keď zomrel, zanechal za sebou množstvo tvorby. Bol jedným z najusilovnejších umelcov – odkázal nám nespočetné množstvo filmov, scenárov, divadelných hier a kníh.
Je jedným z tých, ktorí prežijú zo švédsko-nordicko-európsko-globálneho kultúrneho života minulého storočia do budúcnosti. Nevieme presne ako. Ale vieme, že to tak bude.
Text vyšiel v denníku The Guardian.