Foto: Natalia Kolesnikova / AFP / Getty Images
Pre trúchliacich je tento čas chvíľou sŕdc otvorených v súcite, a nie myslí zaneprázdnených historickou reflexiou. No pre Poľsko a pre celú Európu už v tejto temnote prebleskuje iskierka nádeje. Táto nádej spočíva v kontraste medzi dvomi Katyńmi: medzi pôvodnou tajnou sovietskou vraždou poľských dôstojníkov roku 1940 a leteckou katastrofou, pri ktorej minulú sobotu zahynul poľský prezident a ďalší čelní predstavitela Poľska, ktorí cestovali na pamiatkovú slávnosť pri príležitosti 70. výročia tohto zločinu. Presnejšie povedané, kontrast spočíva v historických okolnostiach týchto dvoch udalostí. Líšia sa od seba ako deň a noc.
Tajná poprava tisícok poľských dôstojníkov v katyńskom lese v čase, keď sa Sovietsky zväz spolčil s nacistickým Nemeckom v pakte medzi Hitlerom a Stalinom, symbolizuje európske barbarstvo polovice dvadsiateho storočia. V tom čase neexistoval poľský štát, ktorý by si mohol uctiť ich pamiatku obradmi, aké sa môžu konať dnes, pretože Nemci a Sovieti spoločne vygumovali Poľsko z mapy.
Zločin roku 1940 bol symbolický aj pre obrovské klamstvá, ktoré ho zakrývali. Vdovy a deti spočiatku nemali žiadne správy o osude svojich manželov a otcov. Potom, roku 1943, keď okupačná nemecká armáda v katyńskom lese objavila ich telesné pozostatky, Sovietsky zväz tvrdil, že ich zavraždili nacisti, keď Nemecko roku 1941 napadlo Sovietsky zväz. Sovietsky zväz trval na tomto klamstve takmer do posledného dňa svojej existencie a krajiny ako Británia sa na ich veľkú hanbu, na tejto lži podieľali. Nikdy nezabudnem na obrad odhalenia pomätníka na cintoríne v západnom Londýne, ktorý sa konal roku 1976. Na obelisku bol vyrytý prostý nápis ‚Katyń 1940’, dátum povedal všetko. Britská vláda na obrad nevyslala žiadneho predstaviteľa a zakázala aktívnym dôstojníkom, aby sa ho zúčastnili v uniforme. K večnej hanbe Británie sa hovorca britského zahraničia vyhováral na to, že ruská vina nebola dokázaná ‚k uspokojeniu Jej Výsosti Kráľovnej‘.
V druhej poľskej Katyni sa tají posolstvo nádeje.
Porovnajme to s tým, čo sa udialo teraz. Hoci Poľská republika stratila toľko významných postáv, funguje efektívne a s ústavnou dôstojnosťou. Hoci na palube lietadle boli velitelia všetkých zložiek poľskej armády (čo bola veľká chyba), ich funkcie prevzali zástupcovia a krajine nehrozí žiadne viditeľné nebezpečenstvo. Poliaci oplakávajú ďalšiu národnú tragédiu svojím neopakovateľným spôsobom, s horami kvetov a blikotajúcich sviečok, so zástavami, bohoslužbami a starými chorálmi. V minulosti, keď ich krajinu okupovali cudzie mocnosti, Poliaci vo vlasteneckom chorále ‚Bože, ktorý chrániš Poľsko‘, spievali ‚vráť nám, Otče, slobodnú domovinu‘. Teraz všetci bez váhania spievajú ‚požehnaj Otče, slobodnú domovinu‘. Nik už nepochybuje o tom, že Poľsko je dnes slobodnou domovinou.
Ešte pozoruhodnejší je kontrast medzi medzinárodnou reakciou vtedy a dnes. Tento raz sa predstavitelia britských politických strán predbiehali, kto sa skôr pripojí ku kondolenčným telegramom amerického prezidenta a kancelárky demokratického Nemecka. Prvú katyńskú katastrofu po desaťročia zahaľovala tma a hmla totalitných lží; tá druhá okamžite ako prvá správa preletela celý svet. Najpozoruhodnejšia bola reakcia bývalého dôstojníka KGB Vladimíra Putina, ktorý si dal nezvyklú námahu, aby dokázal ruský súcit, osobne niekoľkokrát navštívil miesto katastrofy, vyhlásil národný deň smútku a prikázal, aby ruská televízia v najsledovanejšom čase premietla film Andrzeja Wajdu ‚Katyń‘ (ktorý otvorene ukazuje krutosť predchodcov KGB).
Šéf britského ministerstva zahraničia, ktorý roku 1943 priznal, že odvrátil hlavu od toho, čo sa udialo v Katyni, si v internej správe položil otázku: „ak sa dokáže ruská vina, ako môžeme od Poliakov očakávať, že ich ďalšie generácie budú priateľsky spolunažívať s Rusmi? Obávam sa, že na túto otázku niet odpovede.“ Nečakanú odpoveď nám možno teraz dejiny poskytli v podobe druhej katyńskej katastrofy.
Nesmieme si však nič nahovárať: túto odpoveď a široké medzinárodné uznanie ich obrovskej straty si v mene všetkých Poliakov, ktorí zahynuli v Katyńi vtedy i teraz, vydobylo samotné Poľsko, vďaka svojmu vlastnému úsiliu vybudovať slobodnú vlasť, pevne zakotvenú v Európe a v širšom spoločenstve demokratických krajín. Dejiny pomáhajú tým, čo si pomáhajú sami.