Užívatelia internetu všetkých krajín, spojte sa. Nemáte čo stratiť okrem svojich vlád, svojich providerov a svojich ilúzií. Konflikt medzi Googlom a Čínou je kľúčovým príbehom našich čias. Mäkká globálna moc americkej internetovej firmy bojuje ako lev s krokodílom s tvrdou územnou mocou čínskeho štátu.
Tento konflikt je o to intenzívnejší, že v súčasnosti prebieha najväčšia revolúcia v informačnej technológii od 15. storočia, keď Johann Gutenberg vynašiel mechanickú kníhtlač, ktorá znamenala najväčší presun mocenských zoskupení, odkedy Západ získal geopolitickú nadvládu, čo sa podľa niektorých historikov tiež odohralo v 15. storočí. Jedno je však isté: na jednoznačného víťaza v tomto zápase si ešte musíme nejaký čas počkať.
Je možné, že čínski občania, ktorí používajú internet ako zdroj informácií, spočiatku trochu utrpia po tom, ako sa Google rozhodol zrušiť cenzúru a presunúť svoj čínskojazyčný vyhľadávací program do Hongkongu. Zatiaľ sa dokonca zdá, že keď sa ľudia z ostatných častí Číny pripoja na nový vyhľadávač Googlu v Hongkongu, filtre veľkého firewallu zablokujú viac politicky chúlostivých hesiel než za predchádzajúce štyri roky, keď sa Google cenzuroval sám, aby mohol prevádzkovať Google.cn podľa čínskych zákonov. Ak sa čínske úrady rozhodnú pre eskaláciu konfliktu a prístup k vyhľadávaču celkom zablokujú, čínski používatelia internetu, stratia ešte viac – ale snáď len v krátkodobom horizonte.
Obrovská medializácia tohto sporu totiž mnohých z takmer 400 miliónov čínskych používateľov internetu upozornila na to, s akými skreslenými výsledkami vyhľadávania sa musia zmieriť, pokiaľ funguje typicky čínska zmes otvorenej cenzúry, ktorú vykonáva štátostrana, a autocenzúry, ktorej sa musia podrobiť prevádzkovatelia informačných sietí, ak sa v Číne chcú udržať. Stačí porovnať trebárs výsledky vyhľadávania hesiel ako dalajláma, falun gong a Liu Siao-po (uväznený čínsky ľudskoprávny aktivista) v dnešnom vydaní denníka The Guardian s najpopulárnejšími čínskymi vyhľadávačmi, ako napríklad yahoo.cn, ktoré uplatňujú prísnu cenzúru. Na cenzúrovaných stránkach nemáte šancu zistiť ani len to, čo vlastne neviete. Informácie, ktoré tam nájdete, sú s najväčšou pravdepodobnosťou oklieštené alebo nepravdivé.
Preto je mimoriadne dôležité, aby si ľudia uvedomili, aké skreslené informácie im prináša toto zdanlivo slobodné médium. Odborníčka na čínsky internet Rebecca MacKinnonová hovorí: Tí, čo sa narodia s klapkami na očiach, to pokladajú za normálne, kým si neuvedomia, že život bez klapiek je nielen možný, ale aj oveľa lepší. Čím dlhšie sa tento spor medializuje, tým viac ľudí zistí, že takéto klapky majú, a začnú rozmýšľať, ako sa ich zbaviť.
Táto téza vychádza z dvoch optimistických predpokladov.
Prvý je, že ľuďom sa nepáči, keď zaujaté médiá potvrdzujú ich národnostné a politické predsudky. Vieme, že odvážna a hlučná menšina čínskych používateľov internetu sa sťažuje, ale čo ak väčšine Číňanov vyhovuje, že dostávajú informácie, ktoré prešli vlasteneckým, puritánskym a ideologickým filtrom? Čo ak sú títo ľudia čínskym náprotivkom fanúšikov americkej spravodajskej televízie Fox News? Veď americkí fanúšikovia Fox News nám vlastne hovoria: Klapky na očiach? Sem s nimi! Zaujatosť a neférovosť? Len tak ďalej!
Skôr sa dá povedať, že nezávislé médiá ako BBC doplácajú na najrozličnejšie prejavy zaujatosti, rozšírené v demokratickom svete. Zásadný rozdiel medzi touto situáciou a Čínou však, samozrejme, spočíva v tom, že Američania majú na výber. Môžu prepnúť na CNN.
Väčšina Číňanov žiaden výber nemá.
My – aj oni sami – môžeme len tušiť, čo by si vybrali, keby takýto výber mali.
Rebecca McKinnonová vychádza tiež z optimistického predpokladu, že život bez klapiek na očiach je možný a že ľudia majú možnosť takýto výber získať. Tento optimizmus sa často – najmä v Spojených štátoch – odvoláva na technologický pokrok: nemôžeme však predpokladať, že oslobodzujúci účinok informačnej technológie sa v totalitných režimoch dostaví automaticky. Iste, blogeri od Teheránu po Peking nadšene vítajú nové možnosti, ktoré im poskytol technologický pokrok. Totalitné režimy od Ruska po Čínu však zatiaľ dokážu internet účinne kontrolovať a dokonca si z neho urobiť zbraň.
Čínsky disident Liu Siao-po pred niekoľkými rokmi dojímavo písal o príležitostiach, ktoré mu poskytol internet. Teraz sedí vo väzení. V druhom kole vyhrala staromódna moc územného štátu. Štát však za to zaplatil veľkú cenu a najnovší rozvoj informačných a komunikačných technológii vrátane tých, čo sú schopné obísť firewally, ešte viac zvýši cenu, akú bude musieť zaplatiť, aby si kontrolu udržal. A je to tu – preteky v digitálnom zbrojení.
Tejto úžasnej hry počiatku 21. storočia sa zúčastňujú tri hlavné typy hráčov: štáty, firmy a používatelia siete. Problémy s voľným obehom informácií netrápia len autoritárske režimy, musia sa s nimi potýkať aj režimy demokratické. Aj firmy ako Google, Yahoo a Microsoft, ktoré majú k dispozícii obrovské zdroje informácií, musia hľadať odpoveď na veľké otázky o tom, akým spôsobom informácie vyberajú, ako s nimi narábajú a ako ich predávajú. Nevdojak sa tu natíska otázka, ako by sa bol Google voči Číne zachoval, keby jedného z jeho zakladateľov Sergeja Brina neovplyvnili skúsenosti jeho rodičov v Sovietskom zväze. A Microsoft by dnes zastával inú morálnu pozíciu, keby Bill Gates bol vyrástol napríklad v Poľsku.
My ľudia na celom svete, používatelia internetu, máme niekoľko identít: sme jednotlivci, občania a obyvatelia istej krajiny (alebo viacerých krajín), ktorí používajú určité portály a výrobky. Súčasne sme aj ľuďmi s bezprecedentnými možnosťami priamej komunikácie s inými ľuďmi, čo nám tiež dáva možnosť stať sa svetoobčanmi ak nie v právnom, tak aspoň v morálnom zmysle.
Nazdávam sa, že existujú štyri varianty prístupu k informáciám: 1. Štát, v ktorom žijem, rozhodne, k čomu budem mať prístup a k čomu nie, a tento stav vecí mi vyhovuje.
2. Veľké firmy, na ktoré som odkázaný (Google, Yahoo, Baidu, Mocrosoft, Apple, China Mobile) vyberú, k čomu môžem mať prístup, a mne to vyhovuje.
3. Chcem mať slobodný prístup ku všetkému, k čomu sa chcem dostať. Necenzurované správy z celého sveta, všetky diela svetovej literatúry; manifesty všetkých strán a hnutí, propaganda džihádistov, návody na výrobu výbušnín, intímne detaily zo súkromia cudzích ľudí, detská pornografia – to všetko by malo byť voľne k dispozícii. A ja rozhodnem, na čo sa pozriem – radikálne libertínsky variant.
4. Každý bude mať voľný prístup ku všetkému, až na obmedzený počet vecí, o ktorých jasné a explicitné pravidlá platné na celom svete rozhodnú, že nemajú byť sprístupnené. Úlohou vlád, firiem a používateľov siete bude vynútiť si dodržovanie týchto medzinárodných noriem.
Pravdepodobný výsledok
Momentálne funguje zmes variantov 1 a 2. rozvoj technológie nás priblíži k variantu 3, či sa nám to páči, alebo nie. Variant 4 sa v súčasnosti javí ako nesplniteľný sen. Napriek tomu by sme sa mali snažiť uskutočniť ho.
Keďže svet sa čoraz rýchlejšie mení na globálnu dedinu práve v informačnej sfére, čo najsúrnejšie tu potrebujeme globálnu diskusiu o pravidlách, ktoré v tejto dedine budú platiť. Ak sa táto debata neuskutoční a ak sa neuskutoční veľmi rýchlo, to, čo sa zobrazí na vašich počítačoch, bude výsledkom mocenského boja medzi staromódnou mocou štátu, v ktorom sa náhodou nachádzate, novou mocou obrovských informačných firiem, rodiacej sa sily nových informačných technológií a vynaliezavosti jednotlivých používateľov siete. Je to síce pravdepodobný, ale nie najlepší výsledok.
Esej vyšla v denníku The Guardian, v slovenskom preklade v prílohe Fórum denníka SME.