Blížia sa voľby v Maďarsku a v tlači sa čoraz viac politikov vyjadruje o ďalšom možnom vývoji. Podstatou týchto vyjadrení je: Pozor, Slovensko, lebo príde Orbán a s ním aj strana Jobbik, a bude, ako ešte nebolo! Neprekvapujú pritom upozornenia vládnych politikov. Zábavnejší bol blog Jána Čarnogurského, v ktorom píše, že je čas lepšie si všímať Budapešť, lebo Orbán sa už dostal k Putinovi, a to už môže byť pre Slovensko vážna hrozba. No skutočnou hrozbou je to, že priemerný občan Slovenska a aj politici skoro nič nevedia o tom, akí sú Maďari v skutočnosti. Nevedia, ako cítia, zmýšľajú ľudia v Pešti a na vidieku. Preto melú znova a znova známy stereotyp o Veľkom Uhorsku, o agresivite Maďarov. Nerozumejú maďarskej mentalite, nevedia, aký je hodnotový rebríček Maďarov. A strach z neznámeho je jedným z najstrašnejších pocitov.
Pred niekoľkými rokmi ma šéfredaktor tohto časopisu pozval do rozhlasu a požiadal ma, aby som hovoril o tom, akí vlastne sme my Maďari.
A dobre sa pamätám na to, ako sa pod vplyvom mojich slov striedali črty údivu a pochybností na tvári môjho priateľa Hríba. Naozaj?… Toto hovoríš vážne?… No nežartuj, – prerušil ma neraz. Začal som tým, že podľa mojich vedomostí je maďarská hymna jediná na svete, v ktorej je namiesto hrdosti a sebaoslavovania množstvo nárekov a pesimizmu. Pišta nerozumel, ako mohli Maďari dlhé desaťročia stáť na čele svetovej súťaže v samovraždách, a že prečo sa národ, ktorý vyprodukoval množstvo svetoznámych vynálezcov, umelcov a športovcov, pokladá vo všetkom za porazený. A prečo je to tak, že veľká väčšina maďarských nositeľov Nobelovej ceny sa stala svetoznámymi až potom, keď opustili Maďarsko. Ani to som nedokázal vysvetliť, prečo zlaté mužstvo päťdesiatych rokov (Puskás, Kocsis atď.), ktoré bolo roky neporaziteľné, prehralo práve finálový zápas roku 1954 na majstrovstvách sveta proti Nemcom, ktorých považovali za bezvýznamných, a ktorých predtým nabili 8:3. Lenže problém je v tom, že vy Maďari viac rozprávate o svojich prehratých vojnách a revolúciách, o básnikoch, ktorí zomreli mladí, ako o úspechoch, vraví Pišta.
Ak je to tak, čoho sa bojíte, moji milí slovenskí priatelia? Naozaj sa bojíte alebo len hráte divadlo v aréne populistického cirkusu? Lebo týchto Maďarov (nás) by sa nezľakol ani môj drobný psíček Frida. Veď vidíte, týmto (nám) sa ešte nikdy nič nepodarilo. Triezvy politik by vzdával vďaku Pánu Bohu, že ho požehnal takýmto nešikovným susedom. Pravda aj strach sa dá vysvetliť: lebo ak je to tak, ako tvrdíte, čiže Hunyady bol v skutočnosti Huňadi, Kossuth zas Košút, Csák Máté Matúš Čák, Rákóczy zas Rákóci, tak Slovákov neutláčali Maďari, ale odpadlícki Slováci a vy sa nemusíte báť nás, ale samých seba. Lenže Slováci sa najnovšie boja Viktora Orbána. Aj ja sa niekedy nad ním zamyslím. Lebo Orbánovi najbližší spolupracovníci sa volajú Navracsics (Navračič), Schmitt (Šmíd) a Pokorni (Pokorny). Ale je možné, že Orbán je prefíkaný a namiesto konfrontácie chce falošnými manévrami konečne pokoriť Slovensko. Urobí isté zmierovacie gesto a povie, postavme ešte viac nových mostov cez Dunaj a Ipeľ. Ale Vy to aj tak nepovolíte, veď každý dobre zmýšľajúci Slovák vie, že cyklistická maďarská armáda chce vtiahnuť na Slovensko po týchto mostoch, aby vzkriesila Veľké Uhorsko. Pravda, možno si predstaviť aj to, že Orbán sa spojí s radikálnymi roduvernými, čiže s Jobbikom. Ale tým by si kopol len gól do vlastnej brány. Lebo tak by mali roduverní Slováci konečne partnera na medzinárodnej aréne a dostali by sa z izolácie. Už to aj vidím, ako dvojica Vona – Slota (či Vôľa – Szlota?) v pevnom objatí mašírujú po uliciach Budapešti a Bratislavy a svorne vreštia Nech padne Eunuch EÚ! Nech žije slovensko-mačarská nenávisť! Orbán a Fico ruka v ruke stoja v strede novootvoreného mosta cez Ipeľ a s úsmevom na nich hľadia: Bože môj, aké sú zlaté tieto rozšantené deti. No darmo, im patrí budúcnosť, hovoria a šťastne skočia hlavičku do modrého Dunaja majstra Straussa.