Migranti chcú len to isté ako my. Tak prečo nás to tak desí?
Foto: Jeff Pachoud / AFP / Getty Images
Môj bratranec prešiel krížom cez celú Saharu, len aby sa dostal do Európy. Keby bol žil v inej ére alebo mal inú farbu pleti, možno by sa z neho bol stal slávny cestovateľ: niekto taký ako Mungo Park či Mary Kingsley alebo dokonca David Livingstone. V 21. storočí bol len jedným z mnohých čiernych imigrantov, ktorí sa chcú dostať na druhú stranu plota.
Zažil nebezpečné a dobrodružné chvíle i zradu v piesočných dunách a pochoval niekoľkých druhov tesne predtým, ako zazreli Gibraltarský prieliv. Bol to príbeh hodný Roberta Louisa Stevensona alebo epos z Homérovho pera, no talianskeho imigračného úradníka, ktorý ho deportoval, vôbec nezaujímal. Poslali ho naspäť do Nigérie a keď cestou späť letel nad púšťou, ktorú predtým prešiel pešo, prekonal niekoľkotýždňovú cestu v priebehu niekoľkých hodín.
Keď som sa s bratrancom stretla, chystal sa znovu na tú istú cestu. Bol slušne oblečený, vlastnil mobil a naleštené kožené topánky. Nebol to typ Afričana, ktorého by si dobročinná organizácia vybrala ako vývesný štít. Jeho líca a oblečenie robili zámožný dojem, aký by sotva vyvolal ľútosť. Môj bratranec neutekal pred vojnou ani pred prenasledovaním. Nevyhnali ho z domova, ani nehladoval. To sú dôvody, pre ktoré veľa ľudí uteká do Európy, no môj bratranec takéto problémy nemal.
Už po stáročia to patrí k životu. Ak sa vám nepáči, kde žijete, ak vás lákajú dobrodružstvá, zbalíte si batoh, vyjdete zo svojho kraalu, zo svojho arrondissementu či zo svojho burghu a vydáte sa na cestu do neznáma.
Chcel jednoducho žiť v Európe, lebo túžil po lepšom živote. Tak, ako migranti zo severného Anglicka, ktorí prichádzajú do Londýna za lepším životom. Rovnako ako migranti z Londýna, čo sa sťahujú do Austrálie. Alebo ako migranti z Poľska, čo sa sťahujú do Anglicka. A tak ďalej a tak ďalej, v nekonečnom cykle ľudských túžieb.
Veľa sa špekulovalo o mužovi, ktorý pred niekoľkými dňami spadol z neba. Jeho telo sa zrútilo z oblakov a dopadlo na strechu na londýnskom predmestí. Možno utekal pred vojnou. A možno nie. Možno utekal pred náboženským prenasledovaním. A možno nie. Už po stáročia to patrí k životu. Ak sa vám nepáči, kde žijete, ak vám idú na nervy susedia, ak vás nudí vaše malé mesto a lákajú vás dobrodružstvá, ak túžite po zlate z Eldoráda, čaji z Číny, korení z Indie či ľuďoch zo Západnej Afriky, alebo ak celý život túžite navštíviť prameň Nílu, zbalíte si batoh, vyjdete zo svojho kraalu, zo svojho arrondissementu či zo svojho burghu a vydáte sa na cestu do neznáma.
Premiestňovanie ľudí z určitých častí sveta však naráža na čoraz väčšie prekážky. Len niektorí vyvolení s určitou farbou pasu sa po tejto Zemi môžu voľne pohybovať. Len vyvolení smú bez problémov cestovať a pracovať kdekoľvek na tejto planéte. Len tí zvýhodnení si môžu dovoliť stráviť rok pred univerzitou, na cestách po svete či vyzliekať sa donaha na posvätných horách. Všetci ostatní sa musia podrobiť ponižujúcim, vydieračským vízovým procedúram. Britskí občania môžu bez víza cestovať do 173 krajín. Nigérijčania len do 44. Ako v kalypse, ktoré spieval Mighty Shadow na Trinidade:
Keď dnes prídeš do neznámej krajiny, nazvú ťa prisťahovalcom.
Musíš vysvetliť imigračným úradníkom, čo tu hľadáš.
Kolumbus nemusel nič vysvetľovať. Nemalo to zmysel.
Mal za sebou autoritu širáku a miesto pasu násilie.
Ak tí ľudia nehladujú a majú stabilnú vládu, rádiá a smartfóny, na kieho Krista sa pokúšajú prísť k nám? Tento neveriaci tón zaznel z článku, ktorý som nedávno čítala. Akoby Angličan považoval svoj život za úspešný len preto, lebo má mobil a žije v krajine, kde sa vláda nenásilne mení prostredníctvom demokratických volieb. Akoby pre Američana bolo vrcholným zážitkom to, že si zapne rádio a počuje zvuk. Toto je realita globálneho kapitalizmu. Pijeme tú istú Coca-Colu. Používame ten istý internet. Pozeráme tie isté klipy na YouTube.
A chceme len to isté čo aj vy.
Prečo ste takí vydesení, keď to počujete? Nikdy sa neuspokojíme s tým, čo máme. Všetci chceme lepší pracovný trh, lepšie počasie, lacnejšie bývanie, lepšie gymnáziá, nižšie životné náklady. To je podstata ľudstva. Prečo niektorí smú cestovať za lepšími príležitosťami a iní nie?
V americkej Deklarácii nezávislosti je zakotvené právo každého človeka na „život, slobodu a hľadanie šťastia“. No skutočnosť je taká, že ak pochádzate z určitej časti sveta, môžete pri hľadaní šťastia prekračovať hranice. Nemôžete tak robiť, ak pochádzate z inej časti sveta.
Práve Európa, ktorá má za sebou nedávne dejiny krutej, nenásytnej nadvlády, by mala vedieť, čo znamená chcieť cestovať a plniť si priania, a túžiť po tom natoľko, že to človek skúša stále odznova. Hernando Cortés tak strašne túžil získať bohatstvá Mexika, že rozmontoval svoju flotilu, aby svojim vojakom znemožnil cestu späť. Otcovia-zakladatelia Spojených štátov tak strašne túžili po náboženskej slobode, že sa preplavili cez oceán na miesto, ktoré bolo pre nich natoľko cudzie, že ho nazvali „Novým svetom“. Môj bratranec tak strašne túžil po zamestnaní, kde by dostával plat v zahraničnej mene, že prešiel pešo cez púšť, dehydrovaný a takmer v delíriu. A Briti zas tak strašne túžia po slnku a celoročnej grilovačke, že na sú ochotní vystaviť sa riziku, že počas dlhého letu do Austrália dostanú trombózu kŕčových žíl.
Žiaden plot nie je dosť vysoký na to, aby vykorenil ľudskú túžbu. Žiaden oceán nie je dosť široký na to, aby nás odnaučil snívať. Otvorme svet, aby bol rovnoprávnejší a aby sme sa v ňom všetci mohli voľne pohybovať. Alebo zatvorme hranice a pošlime všetkých späť domov a až potom uvidíme, o koľko chudobnejší, bezútešnejší a temnejší bude náš svet, ak všetci budeme musieť ostať doma.