Odpúšťanie má korene vo viere. Túžba po zabudnutí má korene v rasizme.
Foto: Joe Raedle / Getty Images
Potom, ako súd vzniesol formálne obvinenie proti Dylanovi Roofovi, za to, že vyvraždil čiernych príslušníkov Africkej metodistickej episkopálnej cirkvi v kostole Emmanuel v Charlestone v Južnej Karolíne, príbuzní obetí vyhlásili, že mu odpúšťajú. Toto gesto bolo pre mnohých nepochopiteľné, a súčasne aj hodné obdivu. „Odpúšťam ti,“ povedala Nadine Gardner, dcéra zavraždenej členky kongregácie Ethel Lanceovej. „“Už nikdy ju neobjímem. Ale odpúšťam ti a prajem ti, aby sa Pán Boh zmiloval nad tvojou dušou.“
No ako možno tak rýchlo a ľahko odpustiť takýto strašný zločin? Odpoveď nájdeme v kresťanskej interpretácie Nového zákona, ako aj v dejinách rasového násilia a hnutia za občianske práva.
Odpustenie je duchovná prax a biblická povinnosť, vyplývajúca z Nového zákona a mnohí americkí kresťania ju praktizujú ako súčasť svojej kresťanskej viery. Všeobecne známe pasáže Písma svätého (napríklad tie, kde je reč o tom, ako ukrižovaný Ježiš odpúšťa Rimanom, či o tom, že odpúšťať sa má sedemdesiatkrát sedem) patria k základným myšlienkam kresťanského učenia a teológie. Odpúšťanie je zakotvené v Otčenáši – odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Tieto pasáže Písma svätého poukazujú na silu odpustenia nielen ako formy rozhrešenia za prehrešky, ale aj záruky, že tomu, kto odpúšťa, budú odpustené aj jeho hriechy. Pre mnohých kresťanov toto učenie tvorí základ viery, i keď odpúšťanie im nepadne ľahko.
Príbehy odpustenia sú historickou súčasťou protiotrokárskeho hnutia, ako aj hnutia za občianske práva v Amerike. Chalúpka strýčka Toma napríklad voľne čerpala zo života velebného otca Josiaha Hensona, ktorý odpustil svojmu pánovi, že ho chcel predať a zbil ho, keď ho Henson prosil, aby ho nepredal.
„Padol som na zem a prosebne som mu objal kolená. Občas, keď som ho stisol prisilno, nadával mi a udrel ma. Nech mu Boh odpustí.“
Takéto otrokárske príbehy mali v 19. storočí šíriť posolstvo kresťanskej lásky a zmilovania napriek násiliu a krutosti pánov. Pre mnohých otrokov a neskôr slobodných černochov bolo odpustenie aj formou obrany proti neustávajúcemu rasovému násiliu. Slová „odpúšťam vám”, použité vo vhodnom kontexte, poskytovali zraniteľným Afroameričanom ochranu v agresívnom rasistickom prostredí, keďže sa odvolávali na spoločnú vieru utláčateľa a utláčaného.
V 20. storočí k učeniu Martina Luthera Kinga Jr. patrila „sila duše“, zmes hinduizmu a kresťanstva. Odpúšťanie sa stalo významnou súčasťou hnutia za občianske práva, ktoré ju kládlo vedľa násilia demonštrantov a polície. V jednej zo svojich prvých kázní King označil odpúšťanie za milosť, súčasť života a kresťanskú zbraň sociálneho vykúpenia. Povedal, že „odpúšťanie nie je jednorazový čin, ale stály postoj.“
Dejiny a Písmo sväté však tvoria len základ ohromujúcich slov odpustenia, ktoré sme počuli od rodín obetí vraždy z kostola Emanuel. Tieto slová boli podľa všetkého vedené úprimnou kresťanskou vierou rodín zavraždených. V kontexte amerických rasových vzťahov je však odpúšťanie súčasťou rituálu, ktorému hovorím rasové odpúšťanie.
Rasové odpúšťanie nie je totožné s teologickou premisou; je to americký kultúrny rituál, slúžiaci na odčinenie rasistických činov z minulosti (ako v prípade ospravedlnení rozličných náboženských skupín, napríklad Južanských baptistov roku 1990) alebo na to, aby Afroameričanom umožnil vyrovnať sa s dávnou i nedávnou rasovou bolesťou. Tieto verejné prejavy rasového odpúšťania majú svoj význam, môžu však viesť aj k rituálnemu zabúdaniu, ak ich kooptujú jednotlivci alebo skupiny, ktoré o pokánie nestoja.
Foto: Brian Snyder / Reuters
Tento druh rituálneho odpúšťania a zabúdania je jedným z dôvodov, prečo je americká diskusia o rasových otázkach neprirodzená, neúprimná a nebezpečná. V kultúre rituálneho odpúšťania a zabúdania sa nikto nemusí zodpovedať zo skutkov, ktoré sa odohrali v minulosti a z dejín sa stáva tvárny príbeh, ktorý prispieva k zabúdaniu. Takto sa diskusia o zástave americkej konfederácie a jej význame dá zmiesť zo stola ako „kultúrna“ či historická otázka, hoci v skutočnosti bola táto zástava symbolom odporu proti americkej únii a neskôr slúžila na udržiavanie kultúry konfederácie a terorizovanie Afroameričanov.
Odpúšťanie, žiaľ, často plodí zabúdanie: prvé súdne pojednávanie sa ešte ani neskončilo, keď sa už začalo rituálne zabúdanie. Politici ako Jeb Bush tvrdili, že nechápu, prečo by „vrah mal chcieť zastreliť černochov“ a konzervatívci tvrdili, že vražda „bola útokom na kresťanov“.
Ako dlho sa odpúšťanie a následné zabúdanie bude používať ako nástroj marenia snáh vyrovnať sa s rasizmom v Amerike? Černosi nikdy nebudú môcť zabudnúť na dejiny amerického rasizmu či na spoluvinu, ktorú nesú kresťania. Keď beloch vojde do černošského kostola, sedí tam hodinu a potom údajne zastrelí deväť černochov, príbuzní obetí môžu odpúšťať koľko chcú, Amerike tým nedajú rozhrešenie za agresívne dejiny rasizmu, akokoľvek by si to priali všetci tí, ktorí sú za rasizmus spoluvinní.