openDemocracy (Veľká Británia), 15.01.2010
Román Paranoja bieloruského spisovateľa Viktora Martinoviča zmizol z domácich kníhkupectiev už dva dni po tom, čo sa tam dostal, rozpráva Natália Leščenko. A tuší aj dôvod. “Román veľmi presvedčivým a pútavým spôsobom hovorí o niečom, čo v literatúre venujúcej sa politickým režimom býva tematizované len málokedy – o tom, že diktatúry sa neopierajú len o tajnú políciu a represívny štátny aparát, ale aj o samotných ľudí. Je o tom, že reálne strachy sa miešajú s tými namýšľanými, spôsobom, ktorý rozkladá individuálnu autonómiu a dusí slobodu. Že zmena režimu sa nezačne za plentou pri voľbách, ale v hlave. Je to zriedkavé poznanie, a Bielorusi ho dokážu sprostredkovať svetu na základe svojej skúsenosti.” (Román sa dá nájsť na internete, tu.)
openDemocracy (Veľká Británia), 21.01.2010
Johnny Ryan a Stefan Halper vidia spor Google verzus Čína ako sekulárny spor medzi kapitalizmom kockatých hláv a autoritárskym štátnym kapitalizmom na čínsky spôsob. “A vôbec to nie je tak, že by sa tu Google s ľahkým srdcom zriekal trhu, na ktorom sa mu nedarilo, ako tvrdia autori: Keď sa Google vzdáva Číny, s najväčšou pravdepodobnosťou z toho bude najviac ťažiť Baidu a že by ho to v nasledujúcich desaťročiach mohlo ohroziť aj za hranicami Číny. Akcie Baidu poskočili o 14 percent už 13. januára, deň po vyhlásení Googlu – a to by mohol byť zárodok blížiaceho sa trendu.”
OpenDemocracy tiež prináša príjemne optimistický rozhovor o možnostiach Ruska stať sa demokraciou. Hovoria o nich Boris Dolgin z internetového časopisu polit.ru a zahraničnopolitický expert Dimitrij Trenin, ktorý by si prial blízky vzťah Ruska k EÚ: “V ekonomických, sociálnych, humanitných a všetkých ostatných aspektoch. Rusko by malo v bezpečnostných otázkach kooperovať aj so Spojenými štátmi. Myslím, že by vyvinúť reálne partnerstvo, hodné tohto mena. To neznamená, že by sme nemali spolupracovať aj s Čínou, Japonskom či Kóreou. Ale spolupráca s Európou bude motorom tohto procesu.
openDemocracy (Veľká Británia), 29.01.2009
Bývalá gruzínska ministerka zahraničia Salome Zurabišvili trúchli nad zvädnutými kvetmi gruzínskej Ružovej revolúcie. Kladie za vinu predovšetkým prezidentovi Michailovi Saakašvilimu, že “Gruzínsko sa znovu topí v chudobe a korupcii a že preklína deň jeho znovuzvolenia pred tromi rokmi: Michail Saakašvili povýšil taktickú bezohľadnosť svojich volebných zápasov na princíp svojho výkonu moci. Akoby svoj úrad nedokázal zvládať, akoby nedokázal chápať, že odlišné hlasy a zodpovednosť udržujú vládu. Výsledok je krajina, v ktorej akoby dejiny bežali naspäť. Nie sme diktatúra, ale trend je jasný.”