Dalo sa očakávať, že s blížiacim sa výročím roku 1989 na poličke, prehýbajúcej sa pod ťarchou kníh o roku, ktorým sa skončilo krátke 20. storočie, pribudne množstvo ďalších. Ak pod pojem 1989 zahrnieme aj zjednotenie Nemecka a rozpad Sovietskeho Zväzu v rokoch 1990 – 1991, by sme mali presnejšie povedať, že týmito tromi rokmi sa skončilo minulé storočie. Výročie pripomínajú retrospektívne novinárske kroniky so živými osobnými postrehmi a pozoruhodnými detailmi (Victor Sebestyen, György Dalos a Michel Meyer), eseje s podnetnou interpretáciou dejín (Stephen Kotkin a Constantine Pleshakov), a pôvodné vedecké práce, vychádzajúce z archívnych prameňov a orálnej histórie (Mary Elise Sarotte a kniha, ktorú redigoval Jeffrey Engel). Všetky ich jednotlivo recenzovať nemôžem. Väčšina z prináša nové poznatky; niektoré ich prinášajú množstvo. Nemyslím to ako kritiku týchto autorov, no predsa si myslím, že po všetkých týchto knižkách stále snívam ešte o jednej: o globálnych, skompletizovaných dejinách roku 1989, ktoré raz niekto napíše.
1.
Najzaujímavejšie poznatky posledných dvadsiatich rokov pochádzajú zo sovietskych, amerických a nemeckých archívov a v menšej miere z archívov východoeurópskych, britských a francúzskych. Vrhajú nové svetlo najmä na vysokú politiku rokov 1989 – 1991. Dozvedáme sa napríklad, že 9. novembra 1989, v deň, keď padol berlínsky múr, sa sovietske Politbyro vôbec nezaoberalo otázkou Nemecka, ale počúvalo panickú správu premiéra Nikolaja Ryžkova o tom, že baltické štáty sa chystajú odtrhnúť od Sovietskeho zväzu a aké to môže mať následky pre Ukrajinu a Rusko. “Páchne to úplným rozpadom,” povedal Ryžkov.
Pozoruhodné je aj nadšenie, s akým záznam pád berlínskeho múru vo svojom denníku z 10. novembra zaznamenáva poradca Michaila Gorbačova Anatolij Čerďajev: To je Gorbačovovo je dielo … “Pocítil, akým smerom sa uberajú dejiny a pomohol im dať prirodzený priechod.” Pre Angličana je zas zahanbujúce zistiť, ako nehanebne Margaret Thatcherová zradila sľuby, ktoré verejne dala Nemecku. Oficiálne komuniké NATO možno znie inak, ale to si nevšímajte, povedala údajne Gorbačovovi v septembri roku 1989, ako vyplýva z Čerďajevovho záznamu ich rozhovoru. “Neprajeme si zjednotenie Nemecka.”
Dnes teda vieme podstatne viac než pred dvadsiatimi rokmi o týchto tradične dobre dokumentovaných oblastiach vysokej politiky. Naproti tomu nevieme veľa nového o príčinách a o spoločenskej dynamike masových ľudových hnutí, vďaka ktorým sa rok 1989 stal rokom revolúcie či reťazca revolúcií.
Strávil som celé hodiny medzi davmi na námestiach vo Varšave, Budapešti, Berlíne a v Prahe; ich správanie bolo inšpirujúce a súčasne záhadné. ?o vyhnalo jednotlivých mužov a ženy do ulíc, najmä v prvé dni, keď to ešte mohlo byť nebezpečné? Čo hýbalo týmito davmi? Kto ako prvý v Prahe vytiahol z vrecka kľúče, zdvihol ich a začal nimi štrngať – keď toto gesto napodobnilo 300 000 ľudí, vznikol neuveriteľný zvukový efekt, čosi ako umocnené čínske zvončeky.
Historici ako George Rudé so svojím priekopníckym výskumom davového správania počas Francúzskej revolúcie a ako E. P. Thompson a Eric Hobsbawm sa pokúšali pochopiť podstatu dynamiky ľudových protestov v minulosti. Myslím, že prišiel čas, aby sa súčasní historici, ktorí majú k dispozícii lepšie pramene (napríklad celé hodiny televíznych prenosov, videozáznamov, rozhlasových nahrávok) pokúsili analyzovať roku 1989 zdola a nielen zhora.
Všetci autori štúdií o roku 1989 prejavujú nevyhnutnú ľudskú tendenciu, ktorej psychológovia hovoria retrospektívna predpojatosť – čiže tendencia vnímať skutočný dopad historických udalostí ako viac pravdepodobný než alternatívy, ktoré sa v čase samotnej udalosti zdali byť rovnako reálne (napríklad že stredoeurópske povstania krvavo potlačia ako demonštrácie na námestia Nebeského pokoja). To, ?o sa skutočne stalo, vyzerá z odstupom času akoby sa to muselo stať. Henri Bergson hovoril o ilúziách retrospektívneho determinizmu. Ako poznamenal istý akademik niekoľko rokov po roku 1989: “nikto to nepredvídal, ale dodatočne to všetci vedeli vysvetliť”. Pri čítaní týchto kníh som si zas spomenul na zákon nekonečného rohu hojnosti poľského filozofa Leszka Kolakowského, ktorý hlása, že “pre akúkoľvek udalosť možno nájsť nekonečné množstvo vysvetlení”.
Veľkou cnosťou knihy Mary Elise Sarottej je, že sa explicitne venuje otázke retrospektívnej predpojatosti a skúma cesty, ktorými sa dejiny nevybrali. Pripomína nám napríklad, ako málo chýbalo vo Východnom Nemecku, aby 9. októbra 1989 v Lipsku nedošlo ku krvipreliatiu: “vláda mobilizovala osem tisíc jednotiek, vrátane polície, vojska a príslušníkov Stasi; nemocnice dostali príkaz pripraviť postele pre prípadné obete.” Rozoberá aj zvažované, no nerealizované diplomatické modely utvárania nového usporiadania v Európe roku 1990, vrátane celoeurópskeho bezpečnostného systému, ktorý vychádzal z toho, že budú ďalej existovať dva samostatné nemecké štáty.
Každý z autorov má svoje profesionálne, zemepisné alebo osobné zameranie. Novinári, politici, diplomati, historici, politológovia, ekonómovia, tranzitológovia, odborníci na spoločenské hnutia, bezpečnostné otázky, občiansky odpor a medzinárodné vzťahy – každý z nich pristupuje k roku 1989 z perspektívy svojich vlastných skúseností, vedeckých metód, porovnávacích rámcov a žargónu. Rôznym spôsobom však často prichádzajú k rovnakým záverom.
Každá perspektíva vrhá svetlo na inú časť slona alebo sa na zvera pozerá z iného uhla.
Úspech má veľa otcov a každý má svojho obľúbenca. Poliaci a katolíci podčiarkujú úlohu poľského pápeža, predovšetkým jeho inšpirujúce návštevy Poľska v rokoch 1979, 1983 a 1987. Nemci a Maďari vyzdvihujú prínos maďarských reformných komunistov, ktorí otvorili Železnú oponu a dovolili východným Nemcom utiecť na Západ. (Michael Meyer v knihe plnej živých osobných spomienok na udalosti, ktorých svedkom bol ako korešpondent časopisu Newsweek, tomu hovorí “nenapísaný príbeh roku 1989″ – v angličtine možno nenapísaný, ale v nemčine veľmi dobre známy). Odborníci na Rusko obyčajne pripisujú najvýznamnejšiu úlohu Gorbačovovi. Ľavicovo orientovaní Nemci chvália svoju verziu odzbrojenia, takzvanú Ostpolitik; pravicovo orientovaní Američania zas Ronalda Reagana.
Na takejto pluralite perspektív nie je nič zlé. Každá perspektíva vrhá svetlo na inú časť slona alebo sa na zvera pozerá z iného uhla. Keď sa však autor zameria na jeden jediný faktor a tvrdí, že vysvetľuje všetko, že je to kľúč ku všetkému, evidentne sa mýli.
Slávny historik sovietskeho zväzu Stephen Kotkin sa, žiaľ, chytil do tejto pasce, keď zameral pozornosť na krajiny, ktoré dosť dobre nepozná. Jeho kniha Uncivil Society (Neobťianska spoločnosť) obsahuje množstvo konkrétnych, zaujímavých historických interpretácií zlyhania komunizmu, ale kazí ju krikľavo revizionistický argument, že “rok 1989 nebol ničím iným ako rozpadom komunistického establišmentu”. Tento establišment štátostrany alebo neobčianskej spoločnosti (na rozdiel od toho, čo Kotkin označuje za zdanlivú alebo idealizovanú občiansku spoločnosť, ktorú v tom čase oslavovali disidenti a západní intelektuáli) sám zničil svoj vlastný systém. Všade okrem Poľska bola úloha opozície čistá fantázia.
Jeho argument vrcholí výrokom: “NDR bola pyramída, ktorá padla, keď ľudia začali vyberať peniaze z banky.” Táto veta má svoje miesto ako provokatívne heslo na hodine politológie, ale ako seriózne vedecké tvrdenie je smiešna. Lebo štát nie je banka a už vôbec nie pyramída. Štáty môžu prežiť dlhé obdobia s obrovskou zadlženosťou. Štát len tak neskrachuje. Navyše NDR nebol obyčajný štát: bola to sovietska okupačná zóna, ktorá sa stala satelitom Sovietskeho Zväzu. A pokým bola nukleárna veľmoc ochotná niesť ťarchu svojich satelitných štátov, tieto štáty mohli ďalej existovať. Metafora masy ľudí, ktorí si vyberajú peniaze z banky, ku ktorej sa Kotkin často vracia, dokazuje mylnosť jeho tézy. Ľudia ktorí sa v panike a celkom nekoordinovane vrhnú do banky, aby si odtiaľ vybrali svoje vklady, nemajú žiaden iný cieľ. Nie sú organizovaní. Neartikulujú svoju predstavu o lepšej banke, o inom bankovom systéme, o alternatívnej spoločnosti ani nehovoriac. Zdá sa však, že práve to je Kotkinov argument. S výnimkou poľského prípadu vidí v davoch na námestiach v roku 1989 len spoločenskú mobilizáciu bez príslušnej predstavy spoločenskej organizácie.
O rýchlom priebehu udalostí počas Zamatovej revolúcie v Československu od masových demonštrácií po celonárodný generálny štrajk Kotkin píše: “Žiadnu z týchto udalostí neinšpirovali ani neviedli disidenti ani Občianske fórum, ktoré čoskoro po roku 1989 zaniklo.” Takže generálny štrajk sa akosi vyhlásil sám. A keď 300 000 ľudí na Václavskom námestí skandovalo Havel na hrad! – nebola v tom vôbec žiadna súvislosť s Havlovým životopisom, osobnosťou alebo jeho výrazným vedúcim postavením. Bol to len ďalší prípad rozpadu komunistického establišmentu. Každý, kto tam bol, alebo kto si proste prečítal podrobné opisy českých a nemeckých historikov, ktorí sa zaoberali Zamatovou revolúciou vie, že toto tvrdenie neobstojí rovnako ako analógia s pyramídou. Je to revizionizmus na druhú.
Základom takýchto okamihov masovej mobilizácie a občianskeho odporu je, že za určitých okolností (môžu to byť drobné opozičné skupiny a izolovaní politickí väzni ako Václav Havel alebo Aung San Suu Ťij) neuveriteľným tempom môžu vzniknúť spoločenské organizácie ako Občianske Fórum – improvizované, často chaotické, ale rozhodne organizované. Historici roku 1989 by sa týmto úkazom by sa mali hlbšie zaoberať a nie ho popierať. Tvrdenie, že masové opozičné aktivity v Stredovýchodnej Európe sa nijako nepričinili o pád komunizmu je rovnako absurdné ako tvrdenie, že samotný ľud zvrhol komunizmus a nukleárnu veľmoc. Ako vo všetkých historických procesoch, aktivity i štruktúry treba chápať ako faktory, ktoré fungujú v komplikovanej súhre.
2.
Podstata roku 1989 v skutočnosti spočíva v množstve interakcií nielen jednej spoločnosti a štátostrany, ale mnohých spoločností a strán, v množstve vzájomne prepojených trojrozmerných šachových partií. Zatiaľ čo Francúzska revolúcia roku 1789 mala istý zahraničný rozmer a dopad a revolučné vojny z nej neskôr spravili medzinárodnú udalosť, začala sa ako udalosť na domácej úrovni, odohrávajúca sa v jednej veľkej krajine. Európska revolúcia roku 1989 bola od samého počiatku medzinárodnou udalosťou – nemyslím tým len diplomatické vzťahy medzi štátmi, ale aj interakciu štátov a spoločností cez štátne hranice. K príčinným súvislostiam patrí vplyv jednotlivých štátov na ich vlastné spoločnosti, vplyv spoločností na svoje štáty, spoločností na iné spoločnosti, štátov na iné spoločnosti (napríklad priamy dopad Gorbačovovej politiky na obyvateľov Stredovýchodnej Európy) a spoločností na iné štáty napríklad dominový efekt protestných hnutí v Stredovýchodnej Európe na Sovietsky Zväz). Tieto navzájom súvisiace pojmy štátu a spoločnosti sa ďalej delia na skupiny, frakcie, jednotlivcov, ku ktorým patria unikátne osobnosti ako Pápež Ján Pavol II.
Koniec komunizmu v Európe priniesol najparadoxnejšie uskutočnenie komunistického sna. V rokoch 1980 – 1981 Poľsko zažilo revolúciu robotníkov – zameranú proti robotníckemu štátu. Komunisti snívali o proletárskom internacionalizme, ktorý mal šíriť revolúciu z jednej krajiny do druhej; v rokoch 1989 – 1991 sa revolúcia konečne rozšírila z jednej krajiny do druhej a jej následkom bolo, že sa komunizmus rozložil. Je to však rovnako príbeh neplánovaných dôsledkov ako úmyselných činov či dokonca historickej nevyhnutnosti.
To, čo sa stalo roku 1989 možno pochopiť len na základe presnej, dôkladnej chronologickej rekonštrukcie úmyselných a neplánovaných dôsledkov, ktoré sa odvíjali rozličným smerom na rozličných scénach de? po dni a niekedy – ako napríklad večer 9. novembra v Berlíne – minúta po minúte. Presné a nepresné informácie o udalostiach, najmä televízne, boli samy o sebe dôležitou súčasťou príčinného reťazca. Keď dôveryhodný a obľúbený moderátor vyhlásil o 22.30 v západonemeckých televíznych správach, že “brány na Západ sú naširoko otvorené”, ešte naširoko otvorené neboli; no jeho reportáž ich pomohla otvoriť, pretože v jej dôsledku sa k múru prihrnul ešte väčší prúd obyvateľov Východného Berlína (ktorí sa na správy dívali a viac verili západonemeckej televízii) v nádeji, že sa dostanú cez hraničný prechod na Západ; a na druhej strane hraníc ich zas prišli privítať davy obyvateľov Západného Berlína. Mylná správa v Rádiu Slobodná Európa, podľa ktorej pri potlačení pražskej demonštrácie 17. novembra prišiel o život študent Martin Šmid, privolala do ulíc ešte väčšie davy demonštrantov v prvých dňoch Zamatovej revolúcie v Československu. (V knihe Györgya Dalosa, podľa mňa jednej z najlepších, a rozhodnej tej najzábavnejšej z množstva retrospektívnych kroník sa spomína, ako dotyčný študent na druhý večer prišiel domov, kde mu jeho značne rozrušený otec oznámil, že má byť mŕtvy.)
Vzorovou ukážkou dôkladnej mnohonárodnej analýzy, akú si tieto udalosti vyžadujú, je štúdia harvardského vedca Marka Kramera o sovietsko-východoeurópskych vzťahoch, doteraz publikovaná len v podobe vedeckých článkov a jednotlivých kapitol knihy. Na základe rozsiahlych výskumov v sovietskych a východoeurópskych archívoch a množstva ďalších publikovaných prameňov Kramer vysvetľuje jemnú sple? interakcie medzi centrom ríše a perifériou. Dospieva k záveru, že v rokoch 1986 až 1989 dochádzalo predovšetkým k prelievaniu smerom zo Sovietskeho Zväzu do Východnej Európy, roku 1989 bolo prelievanie obojstranné a neskôr, v rokoch 1990 – 1991, prebiehalo najmä opačným smerom, z Východnej Európy do Sovietskeho Zväzu, kde dodalo baltickým štátom, Ukrajine a nakoniec aj samotnému Rusku odvahu bojovať za svoju slobodu podľa vzoru Strednej a Východnej Európy. Kramera by bolo treba čo najskôr presvedčiť, aby svoju prácu vydal v ucelenej knižnej podobe.
Interakcia medzi Sovietskym Zväzom a Východnou Európou bola síce veľmi dôležitá, no bola to len súčasťou, čo sa odohrávalo na medzinárodnej scéne. V prvej polovici roku 1989 nová americká vláda Georgea H. W. Busha reagovala veľmi zdržanlivo na Gorbačova i na zmeny, ktoré sa rozbiehali v dôsledku spoločnej snahy reformných komunistov a disidentov v Poľsku a v Maďarsku. Informácie zo sovietskych a východoeurópskych archívov potvrdzujú, že Washington bol priveľmi skeptický a že bradatí disidenti, pripomínajúci študentov na univerzite v Berkeley zo šesťdesiatych rokov Bushovi neboli zvlášť po chuti. Vo svojej vynikajúco formulovanej knihe plnej ostrých momentiek Victor Sebestyen cituje dobre overený záznam z prezidentovho stretnutia so známym maďarským disidentom Jánosom Kisom v Budapešti v júli roku 1989, po ktorom prezident povedal svojim poradcom: Tak títo ľudia sa naozaj nehodia na to, aby sa dostali k moci. Reformní komunisti vo vyžehlených oblekoch boli viac podľa jeho gusta.
Napriek tomu, že opatrný postoj Washingtonu sa čiastočne zakladal na nesprávnom odhade situácie, bol to vlastne najlepší postoj, aký americká vláda mohla zaujať. Tento raz, na rozdiel od roku 1956, nikto v Moskve nemohol hodnoverne tvrdiť, že Spojené Štáty sa snažia rozvíriť nepokoje vo Východnej Európe. Naopak, Bush osobne nahováral Wojciecha Jaruzelského, “aby kandidoval na poľského prezidenta ako záruka stability” a až obsedantne sa vyhýbal akémukoľvek kroku, ktorý by mohol Gorbačova vykoľajiť. Podľa Sarottovej zas “americká zdržanlivosť Sovietskemu Zväzu dovolila ísť na dištanc a nechať udalostiam v Stredovýchodnej Európe voľný priebeh.” S trochou nadsádzky sa dá povedať, že Washington sa zachoval správne, pretože sa mýlil.
Aby sme však boli spravodliví: v posledných mesiacoch roku 1989, najmä po páde berlínskeho múru a počas celého roku 1990 sa tento počiatočný prebytok opatrnosti zmenil na kombináciu celkom zámernej zdržanlivosti (netancujme na múre! bol príkaz, ktorý sa ozýval na chodbách Bieleho domu a amerického Ministerstva zahraničných vecí) a mimoriadne šikovného manévrovania na podporu snahy Helmuta Kohla zjednotiť Nemecko podľa západných predstáv. Ale počas rozhodujúcich deviatich mesiacov, počínajúc poľskými rozhovormi pri okrúhlom stole vo februári až po novembrový pád múru príspevok Spojených Štátov spočíval predovšetkým v tom, čo nespravili.
Pre veľmoci je asi typické, že sú presvedčené, že to ony píšu dejiny.
To isté platí, do ešte väčšej miery, o druhej superveľmoci. Kramer tvrdí, že Gorbačov niekoľkokrát potichu nabádal východoeurópské komunistické vedenie k odvážnejším zmenám. Jeho kľúčový príspevok však spočíval v tom, že akceptoval zmeny, ku ktorým dochádzalo na vonkajšej periférii veľkej Sovietskej ríše, a že sa ich nesnažil spomaliť ani zvráti?.
Keď sa ho Helmut Kohl opýtal, “čo hovorí na rozhodnutie Maďarov otvoriť železnú oponu s Rakúskom,” odpovedal: “Maďari sú dobrí ľudia.”
Ďalší príznačný príklad prichádza z Poľska v auguste 1989, z chvíle, keď sa poradca Solidarity Tadeusz Mazowiecki pokúšal vytvoriť vládu, v ktorej hlavné slovo mali nekomunisti. Posledný vodca poľskej komunistickej strany, Mieczyslaw Rakowski, si v diári zaznamenal telefonický rozhovor s Gorbačovom: “Keď som mu povedal, že situáciu nemožno zmeniť zavedením výnimočného stavu, G. povedal, že nová varianta výnimočného stavu neprichádza do úvahy a nech je to akokoľvek ťažké, budeme sa musieť snažiť situáciu vyriešiť bez toho, aby sme sa siahli po takýchto prostriedkoch.” A v deň, keď došlo k neplánovanému, spontánnemu rozbitiu berlínskeho múru, posledný vodca východonemeckej komunistickej strany Egon Krenz dostal od Gorbačova správu cez sovietskeho veľvyslanca vo Východnom Berlíne. Krenz spomína, že mu “sovietsky vodca gratuloval k odvážnemu kroku”. Ako poznamenal nemecký spisovateľ Hans Magnus Enzensberger, “Gorbačov bol nový typ hrdinu: hrdina ústupu”.
Gorbačovov laxný postoj však vychádzal z oveľa hlbšieho neporozumenia než Bushov. Mylne sa nazdával, že zmeny sa zastavia na hraniciach Sovietskeho Zväzu, ktorý vnímal ako krajinu, nie ako vnútornú ríšu. Revolučné zmeny v Stredovýchodnej Európe, ako ukazuje Kramer, však priamo prispeli k rozpadu samotného Sovietskeho Zväzu. Robert Conquest, historik Veľkého sovietskeho teroru a Ukrajinského hladomoru, sa Gorbačova po mnohých rokoch opýtal, či by sa zachoval rovnako, keby bol vedel, k čomu to všetko povedie. Odpovedal: “Asi nie.”
Pre veľmoci je asi typické, že sú presvedčené, že to ony píšu dejiny. Veď veľké udalosti predsa musia by? dielom veľkých mocností. No počas týchto deviatich mesiacov, od februára po november 1989, Spojené Štáty a Sovietsky Zväz hrali skôr úlohu pasívnej pôrodnej babice. Ich historický prínos bol v tom, čo neurobili. A oba kolosy sa zdržali zákroku čiastočne preto, lebo podcenili význam konania malých ľudí v malých krajinách.
Významnú úlohu tu zohrala aj Čína. K masakre na námestí Nebeského pokoja došlo práve v deň prelomových poľských poloslobodných volieb, 4. júna 1989. Nikdy nezabudnem, ako som sledoval prvé zábery mŕtvych a ranených čínskych demonštrantov, ktorých odnášali z námestia Nebeského pokoja na televíznej obrazovke v improvizovaných miestnostiach poľského opozičného denníka Gazeta Wyborcza, uprostred eufórie poľských volieb. Tchien-an-men sa odohral aj v Európe, v tom zmysle, že ako opozícia tak aj vedenie reformných komunistov dostali názornú ukážku toho, čo by sa mohlo stať, keby došlo k násilným konfrontáciám, a zdvojnásobili svoje úsilie, aby tomu zabránili.
Inými slovami, skutočnosť, že Tchien-an-men sa odohral v Číne je jednou z príčin, prečo k nemu nedošlo v Európe.
Ale vplyv udalostí sa potom šíril naspäť opačným smerom: zo Sovietskeho Zväzu a Východnej Európy do Číny. Ako dokumentoval David Shambaugh a ďalší, čínska komunistická strana systematicky skúmala poučenie z rozpadu komunizmu v Európe, aby by sa čosi podobné nestalo aj im. Dnešná Čína je výsledkom tohto ponaučenia.
Rok 1989 bol jedným z najlepších rokov v európskych dejinách. Pravdu povediac, na žiaden lepší si nedokážem spomenúť. Bol to tiež rok, kedy oči sveta boli upriamené na Európu – konkrétne na Strednú Európu a v kľúčovom momente na Berlín.
Svetové dejiny – ak tento pojem použijeme v quasi-hegelovskom zmysle – sa tvorili v srdci starého kontinentu, kúsok od Hegelovej starej univerzity, ktorá teraz nesie Humboldtovo meno. O dvadsať rokov neskôr mám nutkanie vysloviť domnienku (hoci súčasne spolu s inými Európanmi robím všetko proti tomu, aby sa nesplnila), že to možno bolo posledný raz – rozhodne na dlhší čas – keď sa svetové dejiny rodili v Európe. Dnes sa dejiny robia inde. Humboldtova Univerzita má teraz kaviareň zvanú Café Weltgeist, ale samotný Weltgeist je už niekde inde. Budúce generácie raz o dlhej hlavnej roli, ktorú Európa zohrala na svetovej scéne povedia: “nič jej tak nepristalo ako odchod.”
Dlhodobé dôsledky roku 1989 v každom prípade začínajú byť jasné až teraz. Aj ony patria do skompletizovaných globálnych dejín roku 1989, ktoré aj z tohto dôvodu zatiaľ ešte nemohli byť napísané. No teraz, keď uplynuli dve desaťročia, prišla chvíľa, aby sa skvelý mladý historik alebo historička – so znalosťou mnohých jazykov; schopný či schopná vcítiť sa do roly vládcov i takzvaných obyčajných ľudí; s literárnym talentom a stálym miesto na univerzite no bez veľkých pedagogických záväzkov, s finančnou podporou, ktorá mu či jej umožní robiť rozsiahly výskum na niekoľkých kontinentoch; schopný či schopná pracovať ako stachovanec a v súkromí žiť ako mních alebo mníška – pustil do písania tohto potrebného, takmer nemožného majstrovského diela, čohosi na spôsob wagnerovského Gesamtkunstwerku moderných dejín. trochou šťastia by dielo mohlo byť hotové včas k tridsiatemu výročiu v roku 2019.
Knihy, spomínané v eseji: