Bosnianskosrbská vojnová zločinkyňa Biljana Plavšićová si už odpykala dve tretiny svojho jedenásťročného trestu a koncom októbra ju majú prepustiť zo švédskeho väzenia.
Nedokážem zabudnúť na fotografiu Biljany Plavšićovej z roku 1992, keď prišla do Bijeljiny za Željkom Raznatovićom Arkanom tesne potom, ako tento vojnový zločinec a jeho Tigry „oslobodili“ toto bosnianske mesto od moslimov tak, že ich zabili. Biljana Plavšićová mu prišla gratulovať. Elegantná ako vždy, s čerstvo naondulovanou frizúrou a na vysokých podpätkoch na fotke srdečne objíma Arkana a bozkáva ho. Musela doslova prejsť cez mŕtvoly, ktoré okolo nej ležia na chodníku.
Podľa fotografie sa zdá, že jej to vôbec nevadilo.
Biljana Plavšićová je profesorka biológie zo Sarajeva, ktorá vyštudovala na univerzite v Záhrebe, získala Fulbrightovo štipendium a vydala množstvo vedeckých publikácií, fajnová dáma, ktorá ovláda niekoľko cudzích jazykov. Táto dáma počas vojny spravila politickú kariéru a mala vo zvyku hovoriť o vraždení moslimov ako o „prirodzenej veci“. Arkana v Bijeljine vybozkávala na znamenie vďačnosti za dobre vykonanú prácu.
Biljana Plavšićová si odpykala dve tretiny zo svojho jedenásťročného trestu vo väznici Hinseberg vo Švédsku a je na slobode. Vďaka veľkolepému pokániu dostala len 11 rokov za zločiny proti ľudskosti. Podarilo sa jej uniknúť obvineniu z genocídy, za ktoré jej hrozilo 25 rokov väzenia. Sudcovia Medzinárodného súdneho tribunálu pre bývalú Juhosláviu vzali jej pokánie vážne, v nádeji, že ovplyvní ďalších obvinených. Prijali ho ako odvážne a morálne gesto osoby, ktorá si uvedomila vážnosť svojho zločinu a ktorá – ako sama vyhlásila – priznala svoju vinu, aby zbavila srbský národ kolektívnej viny.
Ukázalo sa však, že jej konanie ani zďaleka neviedli morálne alebo náboženské motívy. Plavšićovej skutočné úmysly vyšli najavo na jar tohto roku v rozhovore pre švédsky časopis Vi. Cynicky v ňom vysvetlila, že jej „priznanie“ bolo púhou zinscenovanou fraškou. Slušne vychovaná a vzdelaná profesorka úmyselne luhala, aby dostala miernejší trest. V skutočnosti necíti ani štipku pokánia.
Plavšičovej pokrytectvo je ešte horšie než správanie Radovana Karadžića, ktorého v rozhovore nazvala „zbabelcom“ a „gangstrom“. Neuveriteľné je aj to, že táto dáma sa sťažovala na život vo väzení, lebo „nikto z jej spoluväzňov v živote neprečítal ani jednu knihu, a napriek tomu sa k nám správajú rovnako“. Akoby si zaslúžila lepšie postavenie len preto, že má vzdelanie. Natíska sa otázka: ako to, že všetky tie knihy nezohrali nijakú úlohu, keď vynášala rasistické súdy o moslimoch? Nech sa pokladá za akúkoľvek fajnovú a vzdelanú dámu, je zodpovedná za niektoré z najstrašnejších zločinov, k akým v Bosne počas vojny došlo, a to ju bezpochyby pasuje na väčšieho zločinca než ktoréhokoľvek z jej spoluväzňov v Hinsebergu. Ako už mnohokrát v dejinách, aj tu sa ukazuje, že vzdelanie nie je zárukou vyšších morálnych noriem. Aj Radovan Karadžić je nielen vzdelaný muž, ale i básnik, rovnako ako Edvard Limonov, ktorý s zastrieľal na Sarajevo z kopca nad mestom.
Pred niekoľkými rokmi som vo svojej knižke Ani muche by neublížili písala o Biljane Plavšićovej ako o pozitívnom príklade ženy, ktorá našla odvahu priznať sa k tomu, čo napáchala počas vojny. Obdivovala som ju, pretože takýto čin si vyžadoval veľkú odvahu a charakter. Bola som presvedčená, že svojim počínaním dala lekciu balkánskym mužom, ktorí sa v tom čase ešte skrývali: Karadžićovi, Mladićovi a Gotovinovi.
Ako strašne som sa mýlila.