Nádherný večer. (Fotografia baptistického dievčaťa z Ohia hrajúceho basketbal od Krisanne Johnsonovej získala druhé miesto v kategórii Každodenný život súťaže World Press Photo 2004.)
Keď som vyrastal, náš dom susedil s lesom, riedkym dvojhektárovým zvyškom mohutnej divočiny. Bolo to v jednom meste v Marylande, jeho osvietení projektanti sa postarali, aby tu nejaký pás zelene zostal.
Lesy boli naozaj krotké, ale sa plnili neuveriteľnými, obrovskými tieňmi. V zime boli hlboko zasnežené a akoby pohlcovali všetky obyčajné zvuky, ktoré vydával tvoj svet. V týchto lesoch sa mohli diať len strašidelné veci.
Bolo to miesto, kam utekali zlí chalani, keď vám na Halloween vytĺkli okná a vo vchode nechali ležať rozkopnutú tekvicu. V týchto lesoch neboli Indiáni, ale kedysi tam bývali. Počúvali sme o nich v škole, hovorilo sa im Indiáni z kmeňa Patuxtentov. Rýchli, presní, tichí ako divočina. Zmizli, zostali po nich nádherné zemepisné názvy: Patapsco, Wicomico, Patuxent.
Nebezpečné veci
Na dejinách Marylandu ležala – nie veľmi významná, ale nepopierateľná – romantická aura: katolícki utečenci z Anglicka na koňoch s dlhými kučerami, piráti, pustošenie Washingtonu. A keď človek behal po lesoch za naším domom, mohol tú históriu pocítiť, bitky, drámy a romance, všetky tieto príbehy. Mohol ich vmontovať do hier, fantázií, osamelých únikov zo zmätkov alebo slepých ulíc života doma. Spolu s priateľmi sme tam trávili hodiny, boli sme bojovníci, križiaci, eskadry, modrí a šedí. Ale divočina detstva nemala nič spoločné so stromami alebo prírodou.
Vedel som sa stratiť na haldách a ihriskách, v uličke za Wawou, v predzáhradkách susedov, na chodníkoch. Všade, kam som prišiel na bicykli Schwinn Typhoon z roku 1970, červenom ako plechovka od koly. Na ňom som krúžil po okolí v okruhu jednej míle. Poznal som domy spolužiakov, vedel som, koľko majú domácich zvierat a koľko súrodencov, aké druhy zmrzliny tam predávajú a ako veľmi môžu byť ich otcovia nebezpeční.
Matt Groening nakreslil úžasný strip Life in Hell o Bongovi v tých uliciach. Na jednom konci ulice, čo sa tiahla medzi záhradami a domami, stál Bongo, zajačí chlapec s jedným rohom. Na druhom konci jeho mama, celá besná, lebo Bongo zasa meškal na večeru. Medzi mamou a synom stáli nebezpečné veci: zlé psy, chuligáni – bitkári, dievča, zabuchnuté do Bonga. Ako tie, čo stoja v ceste každému, kto stojí v ceste cestujúcim divočinou: smrtonosné zvery, nepriateľskí ľudia, nástrahy a pasce. Ten komiks bol ako zárodok máp, ktoré si deti potom v hlavách donekonečna vylepšovali. Detstvo je odvetvím kartografie.
Väčšina veľkých dobrodružných príbehov – počnúc Hobbitom – je opatrených mapou. To preto, lebo každý dobrodružný príbeh je aj príbehom krajiny so vzťahom ľudí a topografie. Veríme totiž v myšlienku cestovania na gauči a predstavujeme si čitateľa, ktorý v napínavom príbehu či líčení polárnej expedície do neznámych polorozprávkových končín hľadá práve hrdinstvá a nebezpečenstvá, o ktorých vôbec nedúfa, že by ich mohol nájsť vo vlastnom živote.
Ľudia čítajú – a píšu – dobrodružné príbehy, lebo sami boli dobrodruhmi. A tým veľkým pôvodným dobrodružstvom je, bolo, má byť detstvo, to dobrodružstvo plné strádania, odvahy, ustavičnej pohotovosti, nebezpečenstva a niekedy aj nešťastia. Mladí dobrodruhovia zväčša vyrážajú na cestu len s útržkom mapy, získaným zo zlepenca osobných nešťastí, čítania na dobrú noc a legiend sprostredkovaných deťmi od susedov.
Je príznačné, koľko príbehov pre deti vrátane tých klasických je o dobrodružstvách dieťaťa či, ešte častejšie, skupiny detí pohybujúcich sa vo svete, v ktorom dospelí, hlavne rodičia, nehrajú takmer žiadnu rolu. Spomeňte si na Narniu.
Kráľovstvo dospelých
Ako dieťa som mal rád edíciu fiktívnych životopisov slávnych Američanov Washingtona, Jeffersona, Kita Carsona, Henryho Forda, Thomasa Edisona, Daniela Boona. Takmer univerzálnym prvkom týchto príbehov bolo obrovské množstvo času, ktorý títo slávni historickí chlapci údajne trávili tým, že s kamošmi, milými indiánskymi chlapcami alebo s verným otrokom tiahli divočinou, kedysi mocnou divočinou detstva, úplne slobodní od dozoru dospelých.
Hoci divočina, ktorú som mal k dispozícii, sa z predchádzajúcej mohutnosti scvrkla na obyčajný zelený pásik, hoci detstvo v tých rokoch, ktoré sa od dobrodružstiev mladého Georgea Washingtona na jednej strane rieky Potomac po moje predmestské expedície na druhom brehu tak zmenili, ešte existovalo continuum detstva. Virginia 18. storočia, Maryland 20., Veľká Británia 10., Narnia, Stredozem – to všetko bola tá istá divočina.
Rozprávkové putovanie, hry na vojny a expedície, o ktorých som čítal, hrozivá skúsenosť so skutočným nebezpečenstvom, keď ti mama s otcom nemôžu pomôcť – to som poznal, a bolo to pre mňa, myslím, podstatné.
Keď dnes rozmýšľam o divočine detstva, prekvapuje ma neuveriteľná sloboda, ktorú mi moji rodičia dávali. Naša predstava o detstve prešla odvtedy veľmi hlbokou, veľmi významnou zmenou. Divočina detstva zmizla, časy dobrodružstiev sú preč. Krajina, v ktorej vládli deti a do ktorej mohlo dieťa zo susedného kráľovstva dospelých každý deň aspoň na pár hodín ujsť, je takmer celá obsadená, zabavená, skolonizovaná, zhltnutá susednou.
Každý cestujúci rýchlo zistí, že jediný spôsob, ako spoznať mesto, ako si, čo ako provizórne, nakresliť v hlave jeho mapu a potom sa podľa nej orientovať, spočíva v tom, že si ho sami preskúmame, najlepšie peši, a pritom sa v ňom dokonale stratíme. Bol som na autorských čítaniach aspoň pol tucta ráz v Chicagu a stále ešte by som nerozpoznal North Shore od North Side, pretože vždy, keď som tam bol, ma niekto vyzdvihol a vozil po meste, a niekto, kto sa v zázrakoch a tajoch toho mesta vyznal oveľa lepšie ako ja, mi ukazoval pamätihodnosti.
To je ten všetko zahrnujúci servis od dverí k dverám, ktorý sme my dospelí skonštruovali deťom. Plánujeme im zážitky, vozíme ich od jedného domu k druhého, takže nikdy nedostanú príležitosť preskúmať neprebádané krajiny medzi nimi. Ak majú šťastie, pošleme ich hrať sa do záhrady. Keď sme sa odsťahovali do Berkeley, v susedstve bývalo deväťročné dievča a o dva domy ďalej deväťročný chlapec. Obaja sa tu narodili, ale nikdy sa nespoznali.
Pieskoviská a povaly, uličky a lesy ustúpili systému rezervácií. Radostné centrá voľného času, ktoré navrhli a naprojektovali dospelí, kde nie sú žiadne biele fľaky okrem dverí s nápismi „tu nezamestnaným vstup zakázaný”. Keď sa deti bicyklujú alebo skejtujú, tak len obrnené ako pred bitkou, a obyčajne stoja obďaleč rodičia.
Známa hrôza
Všetko má svoje dôvody. Jednak je to dôsledok mentality bezpečného tovaru, všeobecne rozšíreného vedomia bezpečnosti a nebezpečenstva. K tomu stále narastajúce požiadavky poistnej matematiky a amerického folklóru trávenia času žalobami o náhradu škôd. No hlavnou príčinou toho obstrihania dobrodružstva, uzavretia divočiny, je stále väčší strach nás všetkých, že cudzí ľudia zneužijú naše deti: máme strach z vlkov a divočiny.
Tento strach nie je racionálny, k takýmto zločinom dochádzalo v každej dobe, byť dieťaťom nie je dnes nebezpečnejšie ako kedykoľvek predtým. Len hrôza nám je dnes známejšia. Niekedy to dokonca vyzerá, akoby niekto rodičov zámerne držal v strachu o ich deti, aj keď len cynik môže prísť na nápad zarábať na tom. Tak ako sa národný pocit viny po vyhladení Indiánov zmenil na akýsi kult okolo Indiánov, tak sa naše deti pre nás stávajú kultovými predmetmi, príliš cennými na to, aby sme čokoľvek riskovali. A stávajú sa fetišmi, predmetmi nezdravej fixácie. A len čo sa niečo fetišizuje, kapitalizmus hneď pribieha a nachádza spôsob, ako to predať.
Vyrástol som v slobodnom priestore, so slobodou, ktorá dnes vyráža dych. Nedávno sa moja mladšia dcéra po obvyklých bojoch a komédiách naučila bicyklovať. Po radosti, že to dokáže, rýchlo prišli rozpaky a sklamanie, keď sme obidvaja pochopili, že neexistuje miesto, kde by sa mohla bicyklovať – nič, kam by som ju pustil. To mám poslať deti, aby sa hrali vonku?
Za rohom je obchodík s potravinami, ani nie dvesto yardov od nášho vchodu. Môžem ju tam nechať ísť, objaviť tú jedinečnú radosť kúpiť si v horúci letný deň zmrzlinu a zjesť si ju na chodníku? Pár dní po tom, čo sa naučila bicyklovať, sme po večeri šli po ulici, ona na svojom bicykli a ja v bezpečnej vzdialenosti za ňou. Keď sme v nádherný letný večer križovali krásne ulice našej štvrti, všimol som si: v tú hodinu, ktorá bývala magickou hodinou môjho detstva, nebolo na ulici ani jedno dieťa. Aj keby som ich poslal von, našli by niekoho, s kým by sa mohli hrať?
Umenie je formou skúmania, je to samostatný výpad do neznáma, cieľom sú biele fľaky na mape. Keď deťom nedovolíme – keď ich nenaučíme – byť v detskom veku dobrodruhmi, čo sa stane so svetom dobrodružstiev, s príbehmi, so samotnou literatúrou?
Text vyšiel v časopise The New York Review of Books, v nemeckom preklade v denníku Die Welt.