Foto: Kirill Kudryatsev / AFP / Getty Images
Môj otec šiel do vojny ako osemnásťročný dobrovoľník. Slúžil na ponorke v Baltskom mori.
Keď som bol malý, bývali sme v suterénnom byte v centre Moskvy, na Arbate. Nad posteľou som mal zavesenú fotografiu jeho ponorky triedy Ščuka. Bol som nesmierne pyšný na to, že môj otec mal ponorku a neustále som si ju kreslil do školského zošita.
Každý rok na 9. mája, v Deň víťazstva – na výročie dňa, keď do Moskvy prišla správa o kapitulácii Nemecka – môj otec vybral zo skrine svoju námornícku uniformu, ktorú bolo treba pravidelne prešívať, aby sa do nej zmestilo jeho rastúce brucho, a pripäl si na ňu vyznamenania. Veľa pre mňa znamenalo, že môžem byť hrdý na môjho otca: bola vojna a môj tato ju vyhral!
Keď som vyrástol, pochopil som, že v rokoch 1944 a 1945 môj otec potápal lode, ktorými evakuovali nemecké civilné obyvateľstvo a vojenské jednotky z Rigy v Lotyšsku a z Talina v Estónsku. Stovky, ba tisícky ľudí zahynuli v baltských vodách a môj otec za to dostal metále. Už dávno naňho nie som hrdý, no neodsudzujem ho. Vojna je vojna.
Môj otec bojoval proti fašistickému zlu, zneužilo ho však iné zlo. On a milióny sovietskych vojakov, námorníkov a letcov, prakticky otrokov, nepriniesli svetu oslobodenie, ale nové otroctvo. Títo ľudia obetovali pre víťazstvo všetko, ale výsledkom tohto víťazstva bolo menej slobody a viac chudoby.
Môj otec mal šesť rokov, keď zatkli jeho otca. Každý syn túži byť hrdý na svojho otca, jeho otca však nazvali nepriateľom ľudu. Môj starý otec zahynul v gulagu.
Keď vypukla vojna, perzekvovaných obyvateľov z ampliónov oslovovali „Bratia a sestry!“ Podlosť ruskej moci spočíva v tom, ako vždy zneužíva tento pozoruhodný ľudský cit: lásku k domovine a ochotu všetko pre ňu obetovať.
A tak môj otec išiel brániť svoju domovinu. Ešte celkom nedospel, keď sa začal plaviť po mori a žil v neustálej hrôze, že sa v tej oceľovej truhle utopí. Bránil režim, ktorý zavraždil jeho otca.
Jediné, čo toto víťazstvo dalo otrokom, bol zmysel pre veľkosť ich ríše. Veľké víťazstvo len prehĺbilo ich veľké otroctvo.
Môj otec po vojne začal piť. Všetci jeho priatelia z ponoriek pili. Čo iné im ostávalo?
Za Gorbačovovej éry sa nám neviedlo dobre a môj otec ako vojnový veterán dostával dávky na prídel, medzi nimi aj tovar z Nemecka. Pokladal to za osobnú urážku. Keď sa opil, vykrikoval: „Veď predsa my sme vyhrali!“ Potom sa upokojil a rozplakal sa. „Povedz mi,“ pýtal sa akejsi neviditeľnej bytosti, „vyhrali sme tú vojnu alebo sme ju prehrali?“
Ku koncu života sa zničil vodkou. Bol posledný Mohykán: všetci jeho spolubojovníci z ponorky sa už dávno pred ním upili nasmrť. Otec sa nechal spáliť v námorníckej uniforme. Asi sa nevedel dočkať, že sa zas stretne so svojimi kamošmi z vojny.
Hlavná otázka pre Rusov znie: ak je naša vlasť obluda, máme ju milovať alebo nenávidieť? Všetko je tu premiešané a neoddeliteľné. Kedysi dávno to jeden ruský básnik vyjadril slovami: „Srdce vyčerpané nenávisťou sa nemôže naučiť milovať.“
Samozrejme, že mojej vlasti prajem víťazstvo. No v čom by pre ňu malo víťazstvo spočívať? Každé Hitlerovo víťazstvo bolo porážkou pre nemecký národ. A definitívna porážka nacistického Nemecka bola víťazstvom samotných Nemcov, ktorí dokázali, že národ sa dokáže pozdvihnúť a žiť po ľudsky bez vojnového ošiaľu v hlave.
Dnes však Deň víťazstva nemá nič spoločné s víťazstvom ľudu či s víťazstvom môjho otca. Nie je to deň mieru a spomienky na obete. Je to deň rinčania mečov, deň pozinkovaných truhiel, deň agresie, deň obrovského pokrytectva a obrovskej podlosti.
Lebo Rusov už zas vyzývajú bojovať proti fašizmu. Vlastenecká hystéria v televízii sa stala zázračnou zbraňou režimu. Vďaka „zombie krabici“ si obyvatelia vytvorili klamlivú predstavu o svete: Západ nás chce zničiť, takže sme nútení, tak ako naši otcovia a praotcovia, tiahnuť do posvätnej vojny proti fašizmu a musíme byť pripravení víťazstvu obetovať všetko.
Moc už zas prepisuje dejiny a škrtá z nich všetko okrem vojenských víťazstiev a bojovej slávy. Do školských učebníc pridali kapitolu o veľkolepom návrate Krymu. Z televíznych obrazoviek sa valia prúdy hystérie: „Veľké Rusko“, „Bráňme ruský jazyk“, „Zhromaždime ruský svet“ a „Zachráňme svet od fašizmu“. Každý, kto má výhrady, je „zradca národa“.
V krajine, kde je vzduch presýtený nenávisťou, sa nedá dýchať.
V šestnástom roku svojej vlády prezident Vladimír V. Putin dosiahol všetko, čo si diktátor môže priať. Ľud ho miluje; nepriatelia sa ho boja. Vytvoril režim, ktorý nestojí na vratkých paragrafoch ústavy, ale na neotrasiteľných zákonoch vazalskej osobnej oddanosti panovníkovi, od samého spodku až po vrchol pyramídy moci.
Môj otec bol Rus; matka Ukrajinka. Putinov režim však naše národy poštval proti sebe. Niekedy si myslím, že je dobre, že sa moji rodičia nedožili toho, že Rusi a Ukrajinci sa navzájom zabíjajú.
V krajine, kde je vzduch presýtený nenávisťou, sa nedá dýchať. V dejinách po záplave nenávisti vždy nasleduje záplava krvi. Čo čaká moju krajinu? Zmení sa na gigantickú verziu ukrajinského Donbasu?
Diktatúra už za vyzýva svojich poddaných, aby bránili domovinu a neľútostne pri tom využíva propagandu víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne. Vládcovia Ruska ukradli ropu môjho národa, ukradli jeho voľby, ukradli jeho krajinu. A ukradli jeho víťazstvo.
Otec, prehrali sme vojnu.