Nie nevoliči sú nebezpečenstvom pre demokraciu, ale predvolebný boj. Už niekoľko rokov rastie percento nevoličov. Politici o tom často a so znepokojením hovoria. Že či je to až tak veľa: aby voliči hlasovali o tom, čo majú na výber.
Demokracia si žiada účasť ľudí. Alebo, ako nedávno povedal Peer Steinbrück: “Staraj sa o mňa, inak Ťa opustím. Tvoja demokracia.”
Je pochopiteľné, že politikom na vysokej volebnej účasti záleží, pretože tá morálne legitimizuje výsledok. Tieto výzvy, čo majú útočiť na svedomie nevoličov, rečených hrobárov demokracie, platia len obmedzene. Pretože to, že nízka volebná účasť signalizuje otrávenosť z politiky, je už tiež jednou zo štandardných floskulí vo všetkých diskusiách o volebnej účasti – a otrávenosť z politiky vzniká aj tým, ako a cez koho sa politika inscenuje. Vo všeobecnosti sa nevolenie vždy spája s tou istou výhradou: politici, ale aj mnoho angažovaných voličov nevoličom vyčítajú, že svojou neúčasťou podkopávajú inštitúcie spoločenstva, zatiaľ čo nevoliči predhadzujú politickej prevádzke, že je prázdna a lživá.
Zvláštne, ale nikto ešte neprišiel na myšlienku, že aj v neúčasti sa dá nájsť čosi pozitívne. Možnože nechodíme volič, lebo sme ako oprávnení voliči presvedčení, že pre moju životnú realitu, materiálne pomery a slobodu, pre svoje životné šťastie a osudy je irelevantné, kto je pri moci. Nevolič môže znamenať: žiadna z možností, z ktorých si môžem vybrať, ma nečaká, so žiadnou nespájam svoje životné šťastie. Nevolič znamená necítiť sa podriadený politickým pomerom. Myslím si, že to nie je zlá situácia. Dokonca je to stav, o ktorý by sme mali usilovať. Nevolič znamená dávať najavo slobodu od politiky. To je veľmi, veľmi cenná vec.
Hovorím to práve na pozadí dvadsiateho výročia pádu Berlínskeho múru. V NDR si politika trúfala na prechmaty skoro vo všetkých oblastiach života. Mocipáni mali nielen vôľu, ale aj štát, nutný na to, aby mohli riadiť a viesť osudy, rozhodovať o životných projektoch, či sa uskutočnia, alebo stroskotajú. Občania NDR boli občanmi štátu – bez ohľadu na to, či so svojím štátom súhlasili alebo ho odmietali. Politika každému ovievala krk svojím mrazivým dychom. Bolo to o ťažšie, že pomery sa nedali jednoducho zmeniť voľbami; preto voľby v NDR neboli niečím, čo by si zaslúžilo označenie voľby. Neexistovalo nič, medzi čím by sa dalo volič; najvýraznejším prejavom bolo nejsť volič. Ku koncu sa poriadok NDR skladal z ubúdania legitimity (vlna útekov/demonštrácie) a ustupovania, ktoré viedlo do – vďakabohu nekrvavého – kolapsu. Do každodenného života sa vrátili občianske slobody a s nimi volebné právo, ktoré pri prvých voľbách, ktoré si takého označenie zaslúžili, využilo 93,4 percent voličov. V žiadnych iných slobodných voľbách do nemeckého parlamentu nebola volebná účasť vyššia.
Kým nikto nepríde na nápad nevoličom napríklad po trojnásobnej neúčasti odňa? volebné právo, v percentách nevoličov žiadne ohrozenie demokracie nevidím. Volebné právo predsa zostane, bez ohľadu na to, aká nízka je volebná úďasť. Nevoliči sa môžu kedykoľvek zmeniť na voličov, napríklad, keď sa objavia polarizujúci kandidáti.
Voľby sú vyvrcholením v politickom kalendári a elektrizujúca udalosť, pretože oslovujú naraz všetkých občanov. No ak ich oslovujú čoraz menej a menej (momentálne sa volieb nezúčastňuje každý štvrtý volič), tak sa voľby jedného dňa samy dovedú ad absurdum. Potom sa vynorí otázka, či sa to, čo bežne nazývame rozhodnutím voličov nedá zisťovať inými metódami.
Efektívnosť, pravdivostná hodnota volieb je beztak otázna vec. Keď Helmut Kohl v osemdesiatych rokov pre začínajúcu stareckú ďalekozrakosť odrazu už nemusel nosiť okuliare, ktoré nosil kvôli tomu krátkozrakosti, objavil sa niekoľkokrát bez nich. Ale poradcovia mu doporučili rýchlo sa k nim vrátiť: s okuliarmi pôsobil intelektuálnejšie, ?o mu prinieslo dva až tri milióny hlasov (asi 5 percent voličov). Odvtedy nosil Helmut Kohl okuliare s obyčajným sklom.
Lenže akú cenu majú voľby, v ktorých 5 percent hlasov závisí od toho, či má vrcholný kandidát na nose okuliare alebo nie? Podobné je to s pravicovo radikálnymi stranami, nemajú ani obsah ani personálne vybavenie na to, aby mohli obstáť v politike, ale svojimi neobyčajne viditeľnými plagátovými a letákovými kampaňami sú vstave zmobilizovať významný podiel voličov.
Skutočným nebezpečenstvom pre demokraciu je atmosféra permanentného volebného boja. Pretože dusí a ochromuje politiku. Nielen tým, že s blížiacimi sa termínmi volieb ubúda rozumných rozhodnutí a namiesto nich sa rozdávajú predvolebné dary. Volebný boj je totiž najotáznejšou fázou legislatívneho obdobia nielen preto, že v čom vychádzajú na svetlo niektoré idiotské prejavy, ktoré sú imanentnou súčasťou systému, ale aj preto, že politikov mení na volebných bojovníkov. A tí musia na všetkých dostupných rohoch a trhoviskách hádzať svoj netriedený názor do tváre každému okoloidúcemu. Volebnému dobytku sa na ľudových veseliciach musia vešať na krk a pohupovať sa spolu s ním. Musia bojovať o dôveru a zároveň si z taktických dôvodov nechávať pre seba, čo si naozaj myslia.
Keď politici nás občanov vyzývajú, aby sme šli volič, tak mi pripadajú ako otroci, čo lížu čižmu, ktorá do nich kope. Politici nie sú zlí ľudia. Ale ak mám byť úprimný: počas volebného boja ma prejde chuť volič čo len jediného.
V tú revolučnú jeseň’89 bol krátky okamih, keď bola budúcnosť politického systému NDR úplne otvorená. Boli to týždne, keď moc ležala na ulici, len, ako sa hovorilo, ju bolo treba zdvihnúť. Legitímna vláda nebola a vládlo sa prostredníctvom okrúhlych stolov. Bolo to improvizované vládnutie, vládnutie z ruky do úst.
Ale jedno bolo ľudskoprávnym aktivistom udávajúcim tón jasné: Parlament je inštitúciou 19. storočia. Diskusia o tom, ako by mohla vyzerať súčasná demokracia, sa zrútila do seba, keď bolo jasné, že dôjde k znovuzjednoteniu podľa článku 23. Áno, debata o reformách krúžila okolo hesiel ako občianske hnutie namiesto strán, demokracia zdola a referendum. Moc ako taká bola podozrivá.
Ale už v deväťdesiatom druhom sa slovom roku stala otrávenosť z politiky. To, že sa spolu s o zjednotením nezreformoval stabilný, no otrávenosť a únavu generujúci politický systém Spolkovej republiky, sa čoraz viac ukazuje ako zlyhanie, ako prepasená šanca.
Kto s materinským mliekom nasával západonemecké stranícku krajinu, kto si túto – nepochybne úspešnú – krajinu vôbec nevie predstaviť inak, ten každé spochybnenie straníckej demokracie a parlamentarizmu od začiatku zatratí ako myšlienku, ktorá je proti demokracii a ústave. No s každými voľbami aj zarytí veriaci v strany a parlament začínajú veriť, že je potrebné premyslieť demokraciu nanovo. Na koho je to priveľa, nech si nanovo premyslí aspoň zaužívaný obraz nevoliča.