Foto: Ariel Schalit / Associated Press
Chvíľočku som bol optimista.
Na chvíľočku sa mi vrátila nádej, o ktorú ma pripravilo minulé leto – leto presiaknuté rasizmom, nenávisťou, krvou a ničením. Potom, ako som sa aj s rodinou odsťahoval z Jeruzalema do Illinois, som chvíľku veril, že možno ešte je šanca, že v Izraeli je ešte je dosť ľudí, ktorí nie sú ochotní vládnuť inému národu a utláčať ho.
Posledné predvolebné prieskumy verejnej mienky v izraelských médiách Spoločnej kandidátky arabských strán a televízne vystúpenie mladého právnika Aymana Odeha vo mne vzbudil nádej, že nie je neskoro zastaviť fašizmus. Odeh sa zúčastnil televíznej debaty s izraelským ministrom zahraničných vecí Avigdorom Liebermanom, ktorý, ako to má vo zvyku, nazval Odeha a ostatných arabských obyvateľov krajiny – ľudí, ako som ja – piatou kolónou, čo razí cestu do Knessetu teroristickým organizáciám.
Odeh s pokojným úsmevom hovoril o jednote, spolupráci, o ukončení okupácie palestínskych území a budovaní spoločného Izraela. Mladému právnikovi sa podarilo Liebermana uzemniť a odhaliť jeho pravú podobu zaostalého, úbohého rasistu.
Na chvíľku som sa prestal báť Liebermana a jeho hrozieb arabským občanom; na chvíľku som chcel uveriť, že je to ešte možné.
Niežeby som sa, božeuchovaj, nazdával, že keby sa k moci dostali Liebermanovi rivali zo strany Sionistickej jednoty, okamžite by začali pracovať na ukončení okupácie a priznali by arabským občanom práva. Istú útechu mi však dodávala myšlienka, že sa objavila perspektíva, že sa skončí vláda Benjamina Netanyahua. Bol to vratký základ pre zmeny; záblesk nádeje, vďaka ktorej som si mohol nahovárať, že sa predsa len budem môcť vrátiť domov aby som mohol klamať svojim deťom, že jedného dňa nastane mier, že jedného dňa sa staneme rovnoprávnymi občanmi demokratického štátu.
Mýlil som sa.
Mýlil som sa, pretože som sa mýliť chcel. Mýlil som sa, pretože som túžil po nádeji za každú cenu. Pretože som v hĺbke duše odmietal uveriť, že ľudia môžu byť takí ľahostajní k utrpeniu druhých. Arabi sa masovo vybrali k urnám, nabádal náš premiér izraelskú verejnosť v deň volieb, vyhlasujúc bez najmenšej hanby, že tieto masy nie sú skutoční občania, ale nepriatelia, ktorým ide len o to, aby nás zničili. Pozor na nich! Veď aj jeho volebný slogan znel: Buď my alebo oni. A svoj cieľ dosiahol.
Ak ma zvolíte, prisľúbil Netanyahu izraelskému Ľudu, samostatný palestínsky štát nebude. Je pravda, že Netanyahu sa nikdy netajil tým, že nemieni podporovať vznik samostatného palestínskeho štátu. Zmena teraz spočívala v tom, že to otvorene vyslovil, aby presvedčil izraelských voličov, že mu majú dať svoj hlas. Kto nás teda sklamal – predseda vlády alebo väčšina Izraela?
Áno, je pravda, že neverím oficiálnym izraelským zdôvodneniam. Tie sa pri vysvetľovaní okupácie uchyľujú predovšetkým k slovám ako strach a bezpečnosť. Strach ani bezpečnosť dostatočne zdôvodňujú osídľovanie priamo v srdci palestínskeho územia na Západnom brehu, v srdci východného Jeruzalema či v Hebrone. Strach ani bezpečnosť nezdôvodňujú to, že Palestínčanov vyháňajú z ich domovov v prospech Židov, že im vypínajú elektrinu, kradnú pitnú vodu a ohradzujú sa od nich betónovými múrmi. Žiadne vysvetlenia ani teórie postavené na hrozbách, strachu či bezpečnosti nemôžu zdôvodniť separáciu a brutálnu diskrimináciu arabských obyvateľov Izraela. Jediné, čo to zdôvodňuje je rasizmus, mesianistické pohnútky alebo etnické čistky.
Radšej nech má moc Bibi, povedia asi niektorí moji arabskí kolegovia, radšej nech vládne niekto ako Benjamin Netanyahu a odhalí tým pravú tvár tejto krajiny. Možno majú pravdu. Možno je niečo na argumente, že je lepšie mať premiéra, ktorý nahlas a jasne hovorí, že palestínsky štát nebude a ktorý nepokladá Arabov v Izraeli za skutočných občanov. Je to lepšie ako kultivovanejšie sionistické vedenie, ktoré sa pokúsi zavádzať medzinárodné spoločenstvo a bude podmanivým hlasom rozprávať o politickej dohode s Palestínčanmi, no súčasne urobí všetko pre to, aby nepripustilo palestínsku samostatnosť. Ďalší moji kolegovia povedia, že je to lepšie aj preto, lebo je to zaručený recept pre vznik jedného dvojnárodnostného štátu, ktorý nakoniec Izraelčanom v budúcnosti nechtiac vnútia.
Toto je však nesmierne problematický argument. Nádej, že izraelská politika nechtiac povedie ku vzniku dvojnárodnostného štátu, sa na celé roky odloží pre rasistickú separáciu, ktorá už na okupovaných územiach vládne. Expanzia Izraela bude dovtedy pokračovať na úkor palestínskeho územia a Palestínčanov budú ďalej zatláčať do husto obývaných kantónov, obkolesených múrmi, kým medzinárodné spoločenstvo nevypudí Izrael a neprinúti ho priznať Palestínčanom občianske práva – a tým možno privodí vznik dvojnárodnostného štátu.
Je to nebezpečný proces, postavený na šliapaní práv Palestínčanov. Ale ak sa už začal, v akom stave bude palestínska spoločnosť po toľkých rokoch chudoby, utrpenia, preľudnenosti a nepriazne osudu?
Čo za ľudí vychovajú tieto palestínske getá? Akú morálku, národné povedomie a nádej si ľudia zachovajú po toľkých rokoch dusivej okupácie a pocitu beznádeje? Ostane ešte palestínskemu ľudu sila bojovať za dvojnárodnostný štát alebo sa z nás dovtedy stane odpad národa, ktorý sa sotva bude vedieť udržať na vlastných nohách?
Palestínsky štát nebude, vyhlásil predseda vlády a tým spečatil osud svojich občanov na okupovaných územiach, ktorí nemajú právo hlasovať. Ani slovo však nepovedal o tom, čo bude. Občas sa zdá, že jediné, čo izraelská vláda plánuje pre Palestínčanov je, že majú sedieť ako voš pod chrastou a nechať Izrael robiť si, čo chce, vyzbrojený svojou armádou a zákonmi, ktoré si schváli a súdmi, ktoré si vytvoril. A úlohou Palestínčanov je čušať, prípadne sa poďakovať.
Sme už vyčerpaní, zbití a zbavení nádeje. Palestínčania už skúsili všetko a Boh je nám svedkom, že práve izraelské vlády nás naučili, že jediné, čo si Izraelčania cenia je sila. Lenže my žiadnu nemáme.
Palestínsky štát nebude, povedal predseda vlády a tým dal jasne najavo, že nemá zmysel ani existencia Palestínskej autonómie (PA), ktorá mala byť štádiom na ceste ku vzniku štátu. Možnože je načase, aby sme autonómiu zrušili a Netanyahuovi vrátili kľúče. On je predsa skutočným majiteľom domu a priama okupácia bez prostredníkov neprichádza do úvahy.
Teraz, keď sa ukázalo, že Izrael oficiálne nemá v úmysle vytvoriť palestínsky štát, sa možno Palestínčania na Západnom brehu a v Pásme Gazy začnú domáhať izraelského občianstva namiesto nezávislosti.
Palestínsky štát nevznikne bez obrovskej a okamžitej intervencie medzinárodného spoločenstva, no Netanyahu už dokázal, že vo všetkom, čo robí môže počítať s podporou americkej vlády.
Pravdepodobný scenár vyzerá tak, že Kráľ Izraela bude pokračovať tam, kde prestal pred tromi mesiacmi, keď vyhlásil predčasné voľby. Jeho vláda v tom čase prijala zákon o židovskom národnom štáte, ktorý má za cieľ uzákoniť diskrimináciu arabských obyvateľov Izraela a ukázať, že keby nastal rozpor medzi tým, či hlavnou hodnotou štátu je židovstvo alebo demokracia, prím bude hrať židovstvo.
Aký som bol len hlupák, že som si dovolil oddávať sa nádeji! Aký som bol len pochabý, keď som sa nazdával, že smiem snívať o dni, keď ako štátni občania budeme partnermi v prijímaní rozhodnutí! Aký naivný som musel byť, keď som si trúfol snívať o tom, že arabskí občania Izraela budú môcť žiť vo svojej krajine tam, kde sa im zachce, že budú mať prístup ku svojim prírodným zdrojom a nebudú sa už musieť spoliehať na almužny, ktoré im im občas podhodí štát a ešte za to očakáva vďačnosť.
Buď my alebo oni, povedal predseda vlády. Ste to vy, pán predseda vlády. Vy ste vyhrali voľby a dokázali ste, že my nemáme právo existovať. Prepáčte, pane, že sme si dovolili snívať.