Foto: Movieweb
Pri sledovaní scény, v ktorá je vyvrcholením najnovšieho filmu Quentina Tarantina Nehanební bastardi, odohrávajúceho sa za 2. svetovej vojny a venovaného, aspoň povrchne, Židom, je divák svedkom údesne známeho holokaustového zverstva, ale v úplne novej, prekrútenej podobe. Skupinu nič netušiacich ľudí nalákajú do veľkej budovy; dvere zvonku zatvoria na západku a budovu podpália. Prekrútenie tu nespočíva v tom, že Tarantino, režisér slávny tým, že obľubuje násilie, tu podrobne vykresľuje, čo sa deje v horiacej budove – zúfalé búchanie na dvere, plápolajúce telá, výkriky, zmätok, plamene. Prekrútenie spočíva v tom, že v tomto prípade sú ľudia v budove nacisti a ľudia, ktorí ich zabíjajú sú Židia. Divácka reakcia na tento film – a na to, čo vypovedá o súčasnej kultúre – závisí od toho, či toto zvrátenie vyvolá u obecenstva nadšenie alebo des.
“Zvrátenie” je tu kľúčový pojem. Tarantino, ktorý svoju profesionálnu dráhu začal v požičovni videofilmov, vytvoril dielo, poskladané z podrobne prepracovaných narážok na pokleslé filmové žánre (tzv. blaxploitation, gangsterské filmy, bojové umenie), ktoré má do detailu preštudané a naučené naspamäť. V Nehanebných bastardoch (idiotský pravopis ostal bez vysvetlenia) sa pustil do ešte ambicióznejšej hry a vybral si závažnejší žáner: hrdinské epické príbehy z 2. svetovej vojny, v ktorých nepravdepodobná skupinka zarastených tvrdých rekrútov musí splniť nejaké nemožné poslanie (Veľký útek, Tucet špinavcov, Nahí a mŕtvi a pochopiteľne aj Hanební bastardi Enza Castellariho, ktorému Tarantino vzdáva hold svojím titulom). V tomto filme zarastení americkí vojaci predstavujú Židov, typ hrdinov, ktorí obyčajne nevystupujú v roli statočných bojovníkov a ich poslanie, ktoré plnia pod vedením svetlovlasého a jednoznačne nežidovského dôstojníka s cigarou, zvaného Aldo Raine (Brad Pitt tu zahral druh úlohy, aké kedysi hrával Lee Marvin) spočíva v tom, že prepadávajú a zabíjajú ť čo najviac nacistov a získavajú ich skalp ako trofej.
Skalpovanie – keďže je to Tarantinov film, vidíme ho tu do posledných podrobností – naznačuje, aký typ postmodernej zábavy sa nám režisér rozhodol ponúknuť, keď do svojho režisérskeho mixéra nahádzal prvky vojnových filmov a westernov a začal vyrábať svoju kašu (a trochu vážnejšie nám ukázať, ako sa tieto dva žánre prelínajú). Druhá paralelná dejová línia o Židoch, ktorí kladú odpor a zorganizujú hneď dva atentáty na vysokých nacistických činiteľov počas filmovej premiéry, sa s ešte väčšou a komplikovanejšou hravosťou odvoláva na dejiny filmu. (V jednom z podpríbehov vystupuje filmový kritik a nemecká filmová hviezda – dokonale ju hrá Diane Kruger, ktorá sa zjavne cíti viac vo svojej koži stelesňujúc novodobú Hildegard Knefovú než Helenu Trójsku). V Nehanebných bastardoch Tarantino predvádza ňovú etapu svojho režijného štýlu: filmy iných režisérov už preňho nie sú len citlivo (alebo nie až tak citlivo) použitým prvkom v estetickej hre narážok, ale ocitli sa na prvom pláne a v stredobode pozornosti. Jedna zo scén sa krúti okolo zápalnosti filmových kotúčov, ďalší a zápletka je zas postavená na tom, že jednu z postáv rozčuľuje, ako film skresľuje dejiny. Je to film, ktorého je životne závislý na filmoch. Sám Tarantino zhrnul svoj postoj k úlohe filmu v Bastardoch. „Páči sa mi, že proti nacistom sa tu bojuje silou filmu“, povedal. „A to nielen metaforicky, ale doslovne.“
Problém je v tom, že film nie je to isté ako skutočný život a na tom zlyháva Tarantino a jeho pohľad na svet z perspektívy videopožičovne. Obraz židovského utrpenia počas 2. svetovej vojny v populárnej kultúre – bez ohľadu na to, s akým nevinným cieľom táto kultúra vzniká – je predmetom sporov prinajmenšom odvtedy, čo Mel Brooks roku 1968 nakrútil Producentov; polemiku vyvolala aj koncentráčnická komédia Roberta Benigniho Život je krásny. Je možné, že istá časť diskusie okolo Nehanebných bastardoch sa sústredí na to, nakoľko vhodné (či nevhodné) je použiť Holokaust, hoci aj okrajovo, ako prostriedok pre hravý postmoderný film, v ktorom ide predovšetkým o horúčkovitú oslavu filmu ako takého.
Hlavným problémom je však posolstvo, nie prostriedok, aký si režisér zvolil. Ak zoškrabeme vrstvu zábavného pohrávania sa s filmom, na ktorej stojí Tarantinov štýl, Nehanební bastardi ako mnohé z jeho ostatných filmov, sa v skutočnosti týkajú čohosi skutočného a hlboko precíteného: pudovej radosti z pomsty. Tarantino človek, rovnako ako Tarantino filmár, má podľa všetkého mimoriadne hlboko vyvinutý vzťah k pomste: na filmovom plátne ju predstavuje ako čosi, čo je rovnako potrebné ako uspokojivé a tento postoj sa prejavuje aj v jeho súkromných výrokoch. „Keby som mal revolver a do môjho domu by sa vlámal dvanásťročný chalan,“ povedal v rozhovore s kritikom J. Hobermanom roku 1996, „zabil by som ho. Nikto nemá právo prekročiť prah môjho domu… Vyprázdnil by som nábojník a zabil by som ho.“
V Nehanebných bastardoch sa Tarantino vyžíva v pomstychtivom násilí, tento raz tak, že zo Židov robí nacistov. Zatiaľ čo historická skutočnosť je taká, že množstvá Židov zahnali do budov a zaživa ich spálili (tento barbarský čin je kľúčovým momentom aj vo filme Predčítavač), v Nehanebných bastardoch tento horor organizujú Židia. Kým v skutočnosti sa nacisti a ich miestni kolaboranti zabávali na ľudskom utrpení, v jeho filme Židia trieskajú nacistom po hlavách baseballovými palicami a celú scénu sprevádza napodobenina televízneho športového komentára, ktorá z vraždenia robí parodickú ´hru´. A kým v skutočnosti nacisti vyrezávali rabínom na hruď židovskú hviezdu predtým, než ich zabili, tu zas bastardi vyrezávajú hákové kríže na čelách obetí, ktoré nechajú nažive.
Tarantino, majster filmov, hnaných túžbou po pomste, očakáva, že obecenstvo odmení potleskom toto zvláštne zvrátenie, že podobne ako pri jeho predchádzajúcich filmoch diváci pocítia citové uspokojenie z toho, že karta sa obrátila proti zlosynom. („Nemci z nás budú zhnusení,“ hovorí Raine na začiatku filmu svojim židovským divochom.) Ale títo zlosynovia skutočne existovali, tieto dejiny sa skutočne odohrali a naša reakcia na to, čoho sa dopustili je skutočná a má skutočné následky v skutočnom svete. Má zmysel, aby sa obecenstvo tešilo z pomsty, ktorá zo Židov urobí kópie nacistov, ktorá zo Židov spraví hnusných zločincov? Nie som o tom presvedčený. Namiesto toho za morálne hodnotnejšiu formu pomsty pokladám presne to, čo Židia robia už od konca 2. svetovej vojny: snažia sa zachovať a šíriť spomienku na ničenie, ktorého sa stali obeťou práve preto, aby zabránili opakovaniu podobného masového hororu v budúcnosti. Nikdy viac, spieva sa v refréne. A pocity, ktoré Tarantinov nový film vyvoláva sú presne tým, čo je skryté za možnosťou, že sa to stane zas.
Je možné, že Tarantinov film je poslednou a najextrémnejšou ukážkou trendu, ktorý odhaľuje zraniteľnosť pamäti. Nedávno sme videli niekoľko populárnych filmov z čias 2. svetovej vojny, ktoré neúmerne zdôrazňujú ozbrojený odpor Židov (Odpor) a nemecký odboj (Valkýra, Biela ruža) alebo sa snažia vyvolať pochopenie pre morálny zmätenie Nemcov (Predčítavač). Ak je to tak, je možné, že dôraz, aký sa v súčasnosti kladie na „empowerment“ (schopnosť rozhodovať o sebe samom), strach y toho, že by nás niekto mohol pokladať za „obete“ – dnes už nikto nie je obeť, ale „survivor“ (ten, kto prežil) – začína skresľovať obraz minulosti, v ktorej žiaľ pasívne obete vysoko prevyšovali počet tých, čo sa dokázali postaviť na odpor. „Fakty môžu klamať“, mrmle si popod nos Hans Landa, esesácky zlosyn v Nehanebných bastardoch. Možno, ale ilúzie klamú ešte viac. Oddávať sa ilúziám za cenu dejinnej pravdy by bolo to najnehanebnejšie bastardstvo.