Moji spoluväzni / Spomienky

Foto: Konstantin Koutsyllo / Reuters

Foto: Konstantin Koutsyllo / Reuters

DOZORCOVIA

Píšem tieto poznámky preto, aby tí, ktorým na takýchto veciach záleží, vedeli, čo som na vlastnej koži zažil vo väzení.

Postupom času som sa z obyčajnej obete zmenil na zainteresovaného pozorovateľa a zistil som, že väzenský svet je naďalej pre mnohých ľudí terra incognita. A to napriek tomu, že v našej krajine sa momentálne vo väzení nachádza každý stý človek; a že za svojho života väzením prejde každý desiaty (teraz už možno aj každý siedmy) muž.

Väzenie má navyše strašné následky pre väčšinu väzňov, ale aj dozorcov. Vlastne vôbec nie je jasné, ktorí z nich sú väčšmi postihnutí.

Spoločnosť by mala niečo urobiť s touto ľudskou tragédiou. A prvým krokom je, že sa ľudia o tom musia dozvedieť.

Tento príbeh je o dozorcoch.

Najmenej zábran vo väzení pociťujú policajní vyšetrovatelia, ktorým sa hovorí operatívci. Oficiálne majú za úlohu zabrániť zločinom, ktoré by niekto mohol plánovať, a odhaľovať tie, ktoré už boli spáchané. Preto nemajú pocit, že by ich väzenské predpisy mohli zvlášť obmedzovať. Bitky a nekonečné výsluchy, mobily a drogy – to všetko je len zlomok ich štandardnej výbavy.

Väčšina operatívcov vie, ako pracovať s ľuďmi a sú v tom dobrí. Vedia, ako rozprávať a počúvať. No nájdú sa výnimky.

Vezmime si napríklad šéfa vyšetrovacieho oddelenia polície, dvadsaťsedemročného chlapíka menom Pelše, ktorého krstné meno a otčestvo nikto nevie vysloviť a tak mu už dávno všetci hovoria proste Sergej Sergejevič. Nepotrpí si na zdvorilostné frázy. Zahľadí sa na teba svojimi priesvitnými, ľadovými očami a zapotáca sa po miestnosti, zamknutý vo verbálnej pasci pripomienok a zvolaní. To ak je triezvy.

V skutočnosti býva triezvy málokedy. Keď vidíte, že jeho trochu odstávajúce uši žiaria červeno ako semafor a keď zachytíte, že z neho trochu páchne alkohol, môžete si byť istý, že má dobrú náladu a že mu reč pôjde ako po masle. No súčasne je to aj signál pre neopatrných: Drž zobák.  Alkohol totiž nemá žiaden vplyv na operatívcovu pamäť.

Rovnako čahko sa však môže stať, že Sergej Sergejevič tým málovravnejším väzňom dá pocítiť svoje hrubé päste. Bije ľudí ako pravý profesionál, po jeho úderoch ostávajú len minimálne stopy, hoci ich príjemca potom týždeň jojká a močí krv. Z jeho dohovárania si však nikto veľa nerobí. Prevláda názor, že nie je úplný zver; operatívci na voľnej nohe sú oveľa brutálnejší.

Okrem toho, že vám dá pocítiť svoje päste, sa môže stať aj to, že Vás Sergej Sergejevič pohostí čajom a cukríkmi či ponúkne cigaretou; ba dovolí vám aj zavolať si z jeho mobilu. Môžete si však byť istí, že si číslo poznačí.

Sergej Sergejevič pokladá návštevy ad hoc komisií za nutné zlo a jeho postoj k nim sa v ničom neodlišuje od ostatných obyvateľov väzenskej kolónie. Na pohostenie týchto početných komisií Sergej Sergejevič obvykle vyberá peniaze od zamestnancov. No pred výplatou sa občas stáva, že sa obráti aj na samotných väzňov s prosbou o výpomoc.

Väzni k tomu pristupujú s pochopením a prispievajú. Sem-tam ho namiesto toho poprosia, aby im predal naspäť niečo, čo im predtým zobral, ako telefón alebo dáky iný zakázaný predmet. Keď sa vyjednávatelia na najvyššej úrovni dohodnú, odohrá sa transakcia.

Sergej Sergejevič klame pred súdom a pred komisiami bez mrknutia oka.

Sergej Sergejevič, kto napísal toto dvojstránkové vysvetlenie? pýta sa sudca.

Odsúdený Badajev, vlastnoručne, odpovedá Pelše pevným hlasom. Čierne na bielom.

Ale veď Badajev je negramotný; stojí to tu v jeho fascikli. Absolvoval len dva ročníky základnej školy!

Sergej Sergejevič mlčí, na semafore zasvieti Červená…. Mohlo by sa zdať, že sa hanbí, ale my všetci vieme, aká je skutočná príčina. A Sergej Sergejevič je zahĺbený do vlastných myšlienok. Na súd absolútne kašle. Odsúdený Badajev na súd nekašle, ale všetci ostatní kašlú na Badajeva.

V ťažkých reformátorských rokoch sa predstavitelia sveta zločinu (takzvaní majstri) starali o to, aby väzni mali čo jesť a aby medzi nimi nenastávali zbytočné konflikty, no súčasne medzi nich zasievali zločineckú ideológiu. Teraz to isté robí Sergej Sergejevič a jeho kolegovia: v podstate pripravujú budúcich pešiakov sveta zločinu.

Ty nie si človek a všetci ostatní tu nie sú ľudia! Počúvaj len svojich nadriadených a rozkazy vykonávaj bez rozmýšľania! Čím menej budeš rozmýšľať, tým lepšie sa ti bude žiť!

Tieto kréda vtĺkajú do hláv osemnásť- až dvadsaťpäťročným väzňom a výsledkom je, že astronomické percento sa vracia do väzenia. Tí, ktorým sa podarí nevrátiť, to dokážu napriek, nie vďaka tomu.

Občas sa vo väzení odohrávajú veci, ktoré pôsobia ako verzia obyčajného života za väzenskou bránou, len dovedená do grotesknej krajnosti.

Pravdu povediac, nikoho zvlášť neprekvapí, keď sa Sergej Sergejevič objaví o čosi viac podgurážený než obvykle a pri nástupe skríkne: Kto je tu majster? Ja som majster!

Lebo on ním naozaj je.

Sergej Sergejevič, pýtam sa ho, keby ste si vy a vaši kolegovia mohli vymeniť miesto s väzňami, čo tu teraz sedia, nikto by si nevšimol veľký rozdiel, že?

Veru nie, súhlasí a vôbec sa nezdá, že by ho táto situácia zvlášť trápila. Je na tom rovnako ako všetci ostatní.

Občas sa vo väzení odohrávajú veci, ktoré pôsobia ako verzia obyčajného života za väzenskou bránou, len dovedená do grotesknej krajnosti. V dnešných časoch ani v obyčajnom živote nie je ľahké rozoznať výpalníka od zamestnanca oficiálnej organizácie. Väčšina ľudí možno tento rozdiel ani nevníma.

A čo to spraví s nami, ak sa neodvážime bojovať za svoje práva, ak sa prispôsobíme a schováme za masku poslušnosti? Nestane sa z tejto ochrannej masky naša skutočná tvár? Nestanú sa z nás postupne otroci, mlčanliví a hluchí, no ochotní vykonať akúkoľvek ohavnosť na príkaz zhora?

Keď som z kolónie odchádzal, do auta mi niesol veci Sergej Sergejevič.

Prosím vás, nevráťte sa do našej kolónie, povedal. Bez vás je tu väčší pokoj.

O štyri roky neskôr kolónia vyhorela do základov. Podpálili ju práve tí mlčanliví väzni.

 

KOŽA

Náhodou som stretol mladého muža, Nikolaja (Kožu), tesne predtým ako ho mali prepustiť. Nikolaj sa nevyznačoval ničím mimoriadnym. Sedel za bežný zločin – vlastnenie narkotík – asi ako polovica ostatných väzňov v krajine.

Bolo jasné, že sa vráti. Za ostnatým drôtom už strávil päť zo svojich dvadsiatich troch rokov a nezdalo sa, že by mal v úmysle v budúcnosti zmeniť svoj spôsob života. Koža nebol hlupák, ale vyrastal s pocitom, že je odmietnutý a nechcený. Jeho život bol ustavičným bojom s týmto pocitom odmietania v spoločnosti podobných vydedencov.

O šesť mesiacov neskôr som stretol Kožu znova, na bruchu mal teraz príšernú jazvu.

Koža, čo sa stalo?

Ale, zas ma chytili s tovarom.

Po chvíľke váhania mi Koža porozprával celý príbeh, ktorý potvrdili aj ďalší svedkovia. Koža bol recidivista, a tak sa policajní vyšetrovatelia rozhodli, že mu našijú ešte nejaký zločin navyše. Takéto vyjednávanie sa odohráva bežne a obvykle prebieha dosť otvorene: dostaneš iba pár rokov navyše, hovoria, ak sa dohodneme so sudcom, ale musíš na seba zobrať navyše jedno prepadnutie – budeš mať zvýšený nárok na návštevy alebo si budeš môcť vybrať, do ktorého väzenia ťa pošlú. Obvykle ide o drobnosti ako krádež mobilu alebo niečo podobné. Koža bez dlhšieho rozmýšľania súhlasil. No potom na identifikáciu priviedli starenku, ktorej nejaký hnusák šlohol peňaženku, kde mala asi dvetisíc rubľov. Penzistka si zjavne takmer nič nepamätala a rýchlo identifikovala človeka, ktorého jej ukázali vyšetrovatelia.

V tom momente sa Koža odrazu zaťal. V živote som sa nedotkol staršieho človeka, iba ľudí v mojom veku. Obrať starenku o jej posledný rubeľ – nie, na to som sa nedal a odmietam to na seba vziať. Robte so mnou, čo chcete!  Vyšetrovateľom to vyrazilo dych. Koža, v očiach zákona je to úplne jedno. Suma je rovnaká a trest tiež. Prečo ťa to tak vytočilo? Nemôžeme teraz všetko prerobiť len preto, že si odrazu taká citlivka.

Nie, neurobím to, povedal Koža.

A tak ho poslali naspäť do cely, aby si to rozmyslel a predtým mu dali malý výprask ako sa patrí.

Po chvíli zabúchal zvnútra na dvere cely; keď otvorili okienko na jedlo, vyleteli z neho črevá. Koža sa otvoril, a to parádne. Kompletné harakiri. Krížom cez celé brucho má jazvu širokú ako palec.

Kým prišli lekári, spoluväzni sa snažili vopchať mu vnútornosti naspäť.

Zázrakom sa im podarilo zachrániť ho. Teraz je hendikepovaný, ale nič neľutuje. Keby mi prišili peňaženku tej starenky, aj tak by som bol zomrel, hovorí Koža – chce tým povedať, že by stratil sebaúctu, bez ktorej si svoj život nevie predstaviť.

Pozerám sa na tohto človeka, ktorý už toľkokrát sedel a s istou dávkou trpkosti myslím na všetkých tých ľudí vonku, ktorým oveľa menej záleží na svojej cti a ktorým sa nezdá, že okradnúť starenku či starca o pár tisíc rubľov je také strašné. Zločin by zabalili do múdrych slov. Nemajú kúska hanby v tela.

A či sa vám to páči alebo nie, som na Kožu pyšný.

Text vyšiel na blogu The New York Review of Books.