Ruský projekt – zničiť Ukrajinu a Európsku úniu v mene iného usporiadania sveta, by nás nemal šokovať ani miasť.
Foto: Marko Djurica / Reuters
Nestáva sa často, že v Európe dôjde k revolúcii, ktorá zmobilizuje vyše milióna ľudí, vyprovokuje kontrarevolúciu s nespočetnými obeťami na životoch, a privodí zmenu vlády. Keby sa konali voľby do slobodného ukrajinského parlamentu a koncom roku 2014 by sa celý príbeh skončil slobodnými prezidentskými voľbami, tak by sme dnes zrejme diskutovali o otázke, či šlo o buržoáznu revolúciu s cieľom zaviesť právny štát, alebo o ľavicové hnutie, ktorému šlo o to, zvrhnúť oligarchický režim. Možno by sme premýšľali aj o súvislosti medzi národnou suverenitou a európskou integráciou – ktorú nastolili ukrajinskí revolucionári, menovite o predstave, že táto suverenita stojí na európskej integrácii.
Obsadenie a anexia Krymu a ozbrojená podpora separatistov v Doneckej a Luhanskej oblasti znamenali koniec jednej dlhej fázy európskych dejín, v ktorej dlhodobo platili určité pravidlá a v ktorej bola štátna suverenita považovaná za nedotknuteľnú. No postupom Moskvy – ktorá porušila tak Chartu OSN, ako aj záverečný dokument OBSE z Helsínk a Budapeštianske memorandum, je dnes už v hre viac než revolúcia v jednej krajine. Nejde tu o nič menšie ako medzinárodné usporiadanie sveta.
Pokusy ruskej propagandy prezentovať vojnu na Ukrajine ako globálny konflikt, odkazujú na jeden dôležitý východiskový bod: že totiž revolúcia a vojna na Ukrajina dávajú zmysel, len keď dejiny tejto krajiny vložíme do globálneho rámca a budeme rozhodnutia ukrajinských revolucionárov, ako aj ruskú kontrarevolúciu, chápať ako reakciu na tlak historickej zákonitosti.
Prvá svetová vojna bola priamym dôsledkom modelu praktizovaného na Balkáne, zakladania národných štátov na území bývalých impérií. V rámci tohto vývoja boli všetky európske suchozemské impériá buď porazené, alebo rozvrátené revolúciami. A to malo za následok, že proces dekolonizácie sa v Európe zavŕšil okolo roku 1922. Námorné impériá, ktoré vyšli z Prvej svetovej vojny víťazne – Veľká Británia, Francúzsko a Spojené štáty obmedzili uplatňovania práva na sebaurčenie na nové národné štáty v strednej a východnej Európe. Ale nezaviazali si ich nijakou trvalou formou ekonomickej a politickej kooperácie. Veľkú Britániu ani Spojené štáty tieto nové krajiny nijako zvlášť nezaujímali. Francúzsko sa spočiatku usilovalo o vojenské spojenectvá vo východnej Európe, ale tie sa rozpadli, keď sa francúzske investície za hospodárskej krízy skončili, a iné, bližšie mocnosti sa ukázali byť silnejšie než Paríž. Ako bola metóda národného štátu v dezintegrácii suchozemských impérií úspešná, v reintegrácii Európy zlyhávala. A tak sa do Európy vrátili koloniálne koncepty, a to nie ako nostalgická predstava, ale v podobe konkrétnych plánov. Začiatkom tridsiatych rokov sa východná Európa stala dejiskom snáh aplikovať koloniálne myslenie na susedné štáty. Tak nacionálni socialisti, ako aj Sovietsky zväz rozmýšľali v kategóriách, v ktorých sa rozsiahle časti Európy museli javiť ako ich koloniálne vlastníctvo. Adolf Hitler sa sám situoval do tradície balkánskeho militarizmu, ale jeho logiku chcel rozšíriť z etnickej sféry do rasovej. Hospodársky úspech nemal byť dosiahnutý konsolidáciou národa, ale dobytím cudzích národov, rozdeľovaných podľa rás. Ukrajinci sa tak ocitli na rovnakom stupni ako černosi či Afričania, ich krajine totiž Hitler pripísal kľúčový význam pre Nemeckú ríšu.
Boľševická revolúcia bola svojou ideológiou a sebaprezentáciou antikoloniálna. Lenin definoval imperializmus ako posledný stupeň kapitalizmu, a Sovietsky zväz začal – po tom, čo roku 1922 vznikol – vykladať národnostné a triedne konflikty podľa imperialistickej logiky. Logika nového režimu bola – v tichosti – načisto koloniálna, keďže jeho najnaliehavejšia úloha spočívala v tom v napodobňovaní kapitalistického vývoja. Stalin opísal logiku päťročníc ako logiku vnútornej kolonizácie, pri ktorej sa sovietska moc musí voči sovietskym územiam správať tak, ako sa koloniálne ríše správali k svojmu vzdialenému vlastníctvu.
Aj v tomto zámere hrala Ukrajina kľúčovú úlohu. Presne v čase, keď Hitler svojim stúpencom označuje Ukrajinu za obiľnicu budúcej Nemeckej ríše, organizuje Stalin hladomor, trest ukrajinským sedliakom za ich údajný odpor voči jeho rozvojovým plánom. Pre mnohých pozorovateľov šlo v polovici tridsiatych rokov predovšetkým o otázku, ktorý z dvoch neokoloniálnych modelov je tou skutočnou výzvou pre kapitalistický národný štát v Európe či dokonca v celom svete – národný socializmus alebo boľševizmus.
V rokoch 1938 až 1941 bolo medzivojnové usporiadanie Európy zničené. Štáty vytvorené po roku 1918 sa jeden za druhým rozpadali: Rakúsko, Československo, Poľsko, Litva, Estónsko, Juhoslávia. Ešte aj Juhoslávia, rozšírenie víťazného Srbska, sa rozpadla. Tento kolaps ako dôsledok nemeckej a sovietskej politiky a, po pakte Hitler – Stalin, ako dôsledok spoločnej nemecko-sovietskej politiky znamenal stroskotanie jedného z dvoch integračných projektov. Keď nacistické Nemecko zradilo svojho sovietskeho spojenca a v júni 1941 odštartovalo svoj plán Barbarossa, začal sa zápas o definovanie nového poriadku. Boj medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktorý stál v centre Druhej svetovej vojny, bol bojom o to, kto bude vládnuť Ukrajine.
Stret týchto dvoch neokoloniálnych systémov, spočiatku spojencov a potom nepriatečov, mal smrtiace dôsledky. V krvavých krajinách medzi Berlínom a Moskvou, v ktorých boli pri moci Hitler a Stalin, našlo smrť asi 14 miliónov civilistov. Najväčšiu skupinu obetí tvorili Židia, a väčšina z nich boli obyvatelia týchto krajín. Vyše troch miliónov obyvateľov sovietskej Ukrajiny umrelo od hladu v dôsledku sovietskej politiky, vyše troch miliónov vojnových zajatcov zasa zahynulo v nemeckom zajatí, státisíce ľudí padli za obeť masovým popravám – postrieľali ich. V rokoch 1933 až 1945 bola Ukrajina najnebezpečnejším regiónom sveta, pretože ležala na rozhraní záujmových sfér obidvoch neokoloniálnych projektov. Prvá svetová vojna znamenala triumf európskej dekolonializácie a koniec tradičných suchozemských impérií. Druhá svetová vojna pochovala rekolonializačný projekt nacistov, zmenila rekolonializačný projekt Sovietov a oslabila tradičné koloniálne ríše. Európska únia napokon umožnila bezpečný – mierovým mýtom sprevádzaný – odklon od kolonializmu. Najvýznamnejším priekoponíkom európskej integrácie bola na začiatku Nemecká spolková republika. Západné Nemecko bolo tým najspektakulárnejším príkladom stroskotaného koloniálneho projektu. Po pokuse kolonizovať polovicu Európy a zmeniť usporiadanie sveta sa Nemci ocitli zdiskreditovaní a porazení, v rozdelenej krajine. V tejto situácii sa spolupráca s Francúzskom, Holandskom, Belgickom a Luxemburgom mohla v Bonne javiť ako východisko.
V druhej polovici 20. storočia našli európske štáty, ktoré prišli o svoje vlastníctvo v zámorí, náhradné trhy uprostred Európy. Po Francúzsku a Holandsku nasledovalo Španielsko, Portugalsko a dokonca Veľká Británia. Prechod nebol hladký, ale prebiehal tak, ako ho ekonomická logika diktovala. Predstava, že európsky národný štát sa môže zaobísť bez väčšieho obchodného partnera, sa neudržala dlho. Ešte aj štáty ako Rakúsko a Švédsko, ktoré dlho zostávali neutrálne, obchodovali s Európskou úniou a napokon sa k nej pripojili. Keď sa potom koncom osemdesiatych rokov začalo sovietske impérium otriasať, nadobudlo európske zjednotenie podobu politicko-ekonomického projektu. Vyčerpané systémy sovietskeho typu to skúšali s konzumom, no tým len viac vynikli rozdiely v životnej úrovni západnej a východnej Európy. V tridsiatych rokoch bola životná úroveň vo Francúzsku nižšia než v Čechách. V osemdesiatych rokoch to bolo naopak. Blízkosť medzi sovietskym impériom a územím európskej integrácie pôsobila v neprospech sovietskeho systému.
Na spomienkových oslavách k začiatku Prvej svetovej vojny v minulom roku chýbal jeden rozhodujúci aspekt: že trvalo celé jedno storočie, než sa etablovalo nové mierové usporiadanie. Na prvý pohľad sa rozširovanie Európskej únie v rokoch 2004, 2007 a 2013 javilo ako koniec povojnovej éry, pretože sa tým skončilo rozštiepenie na východ a západ Európy. V skutočnosti sa tým prekonalo omnoho hlbšie rozštiepenie, delenie medzi niekdajšími námornými mocnosťami, ktoré vyšli víťazne z Prvej svetovej vojny, a východoeurópskymi národnými štátmi, ktoré vznikli alebo boli zmenené v dôsledku tohto víťazstva. Šedá zóna národných štátov z roku 1918, ktorá sa roku 1945 takmer presne kryla s dejiskom rozširovania sovietskej ríše smerom na západ, sa v prvých rokoch 21. storočia stala zónou rozširovania Európskej únie.
Európska únia 21. storočia sa ukázala byť spoločnou vlasťou veľkých ríš a aj ich niekdajších poddaných. Väčšina národných elít považovala návrat do Európy za dovŕšenie národno-oslobodzovancieho projektu. Ukrajinskí revolucionári z roku 2013 rozpoznali historickú súvislosť medzi zvrchovanosťou a integráciou rýchlejšie než mnohí novinári či vedci. Tento záver bol rozumný v tom, že Európska únia predstavuje odpoveď na fundamentálne slabiny národného štátu, ktoré sa jasne prejavili v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. Ponúka blízkosť k spriateleným mocnostiam, zaručuje partnerské zaobchádzanie a je zónou slobodného obchodu a pohybu občanov.
Ukrajina ležala a leží neďaleko centra najvýznamnejších integračných a dezintegračných projektov 20. storočia v Európe.
Ciele, za ktorými šli Ukrajinci v rokoch 2013 a 2014 a najmä to, že si priali asociačnú dohody s Európskou úniou, dostáva na tomto pozadí jasnejšie kontúry. Možnože občania Ukrajiny boli dokonca viac všetci ostatní vstave oceniť logiku európskej integrácie v tejto jej najnovšej forme: Ukrajina ležala a leží neďaleko centra najvýznamnejších integračných a dezintegračných projektov 20. storočia v Európe. Po Prvej svetovej vojne sa napriek vážnemu vojenskému pokusu nestala národným štátom; namiesto toho sa veľká časť dnešnej Ukrajiny stala súčasťou Sovietskeho zväzu. Bola to najväčšia nemecko-európska kolónie Prvej svetovej vojny a v Druhej svetovej vojne sa mala stať najväčšou nemeckou kolóniou. Žiadna krajina nebola natoľko poznačená naakumulovanými dôsledkami nacionálno-socialistického a sovietskeho transformačného projektu.
V druhom desaťročí 21. storočia je Ukrajina jedinou historickou hranicou, ktorú Európska únia neprekročila. Dá sa povedať, že EÚ prekonala štiepenie roku 1945 a roku 1918, ale nie štiepenie roku 1917. Ani jeden centimeter štvorcový európskeho územia, ktorý patril pred vojnou Sovietskemu zväzu, sa dnes nenachádza v Európskej únii. Satelitné štáty povojnovej éry sú súčasťou EÚ, aj pobaltské štáty, ktoré boli pričlenené k Sovietskemu zväzu v štyridsiatom piatom. V tomto zmysle sa Stalinova verzia vnútornej kolonizácia ukázala byť trvalou.
Od rozširovania Európskej únie v 21. storočí hraničí Ukrajina so štyrmi členmi Európskej únie. Tak ako komunistické satelity v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, aj Ukrajina je konzumnou spoločnosťou a jej občania sú v pravidelnom kontakte s oveľa blahobytnejšími spoločnosťami na Západe. Jej hlavný problém už dávno nie je komunizmus, ale extrémna koncentrácia bohatstva v rukách veľmi malého počtu ľudí, aj s tomu zodpovedajúcou korupciou – oligarchia. Roku 2013 bola perspektíva asociačnej dohody s EÚ spájaná s veľkými nádejami, pretože bola považovaná za krok smerom k právnemu štátu. Politická teória, stojaca za akciami Majdanu, bola jednoduchá, a napriek tomu sme ju prehliadali. Bola za ňou integračná rovnica, ktorá hovorila, že občianska spoločnosť, štát a Európa navzájom od seba závisia. Že štát potrebuje občiansku spoločnosť, aby sa pohol smerom k Európe, a že potrebuje Európu, aby mohol skrotiť korupciu. Že integrácia posilní suverenitu a suverenita integráciu, aj keď nie automaticky a nie bez toho, aby veľké množstvo ukrajinských občanov bolo ochotných riskovať.
Na jeseň 2013 ruská zahraničná politika uskutočnila obrat a vytýčila si za cieľ dezintegráciu európskeho projektu. Svojím spôsobom sledovali ruskí lídri tú istú historickú logiku ako občania Ukrajiny: identifikovali pozitívne vzájomné pôsobenie medzi občianskou spoločnosťou, právnym štátom a Európou. Lenže na rozdiel od ukrajinských občanov chceli ruskí lídri túto previazanosť zničiť, nie posilniť. Zámer Ukrajincov, známy vyše roka, podpísať asociačnú dohodu, bol rýchlo preinterpretovaný na akt namierený proti záujmom Ruska. Prezident Vladimir Putin v novembri 2013 primal vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča, aby dohodu nepodpísal. A tak ruská zahraničná politika doviedla k protestom, ktorými sa začala revolúcia.
Kremeľ vtedy dúfal, že by mohol Ukrajinu získať pre konkurenčný, ruský projekt Eurázijskej únie. Formálne vtedy šlo o colnú úniu medzi Ruskom a niektorými jeho susedmi. Ideologicky to ruský minister zahraničia Sergej Lavrov prezentoval ako rozsiahlu alternatívu, ako spoločný hospodársky a humanitárny priestor od Atlantiku po Pacifik, ktorý má nahradiť dekadentnú Európsku úniu. Jej architekt Sergej Glazjev vyhlásil, že Rusko zabráni Poľsku znovu dostať ukrajinské územie pod svoju jurisdikciu.
Pôvod antimajdanskej politiky spočíval v protieurópskej politike – nepriateľstvo k Majdanu bolo jeho súčasťou.
Keď Ukrajinci protestovali proti tomu, že ich prezident nepodpísal asociačnú dohodu s Európskou úniou, ruská propaganda urobila veľkú tému z údajného rozpadu hodnôt. Začiatkom roka 2014 sa ruská propaganda cynicky sústredila na veľmi účinné témy ako fašizmus a geopolitika, no v prvom momente prekvapenia volala Európanov a Ukrajincov homosexuálmi. Pôvod antimajdanskej politiky spočíval v protieurópskej politike – nepriateľstvo k Majdanu bolo jeho súčasťou.
Vcelku sa dalo predvídať, že počiatočný ruský prístup – ohovárať demonštrantov a sľubovať ukrajinskej vláde peniaze, ak protest potlačí, nevyjde. Aj to tak bolo. Diktátorské zákony Janukovyčovho režimu z januára 2014 a krvavý kúpeľ ostreľovačov vo februári 2014 zmenil protest na revolúciu.
Ruská reakcia – obsadenie a anexia Krymu – mala zrejme privolať prevrat. Keď nič také nenastalo a Rusko začalo podporovať separatistov v Luhansku a Donecku. Keďže Rusko okrem kriminálnikov a miestnych pravicových radikálov a nacistov našlo medzi obyvateľstvom len minimum spojencov, bolo nútené nasadiť vlastné jednotky. Tisícky Ukrajincov prišli v týchto dvoch oblastiach o život, vyše milióna občanov Ukrajiny muselo ujsť.
Táto vojna nepochybne bude ešte desaťročia predmetom historických debát. No už dnes je nepochybné, že na jej začiatku stála mohutná dezintegračná kampaň. Napriek vzletným rečiam o právach rusky hovoriacich občanov, o ich skutočné záujmy Moskva nejaví veľký záujem a pustoší im ich vlasť vojenskou intervenciou. Nezdá sa, že by Rusko malo sklon Luhansk či Doneck anektovať, radšej ponecháva tieto región v stave permanentného konfliktu, ktorý stavia tak Ukrajinu ako Európsku úniu pred veľký problém.
Najvýraznejší rozdiel medzi oboma aktuálnymi projektmi európskej integrácie a dezintegrácie spočíva v politickom a rétorickom prístupe k slabým štátom. Európska únia dáva ponuku podporiť reformy perspektívou budúceho členstva. Rusko naproti tomu očividne stavia na útlak a ničenie, sprevádzané rôznymi formami jazyka nerovnosti: Putinova téza, že Rusko a Ukrajina sú jeden národ, jeho argumenty v prospech reality Novoruska a ruského sveta či jeho tvrdenia, že Ukrajina je poskladaný štát alebo že ruské dejiny sa pred tisíc rokmi začali na území súčasnej Ukrajiny; Glazjevova téza, že Ukrajina už neexistuje či ani nikdy neexistovala alebo že ju udržujú pri živote Američanmi vycvičení nacisti; a ako extrém – no veľmi významný – tvrdenie Alexandra Dugina, že Ukrajina patrí k Veľkorusku a že Rusi majú zabíjať tých, čo sa označujú za Ukrajincov, aby Rusko mohlo uskutočniť svoje poslanie.
Veľavravný je aj rozdiel v používanej rétorike. Zatiaľ čo politická etiketa v EÚ vyžaduje zdôrazňovanie rovnosti členských štátov, ruskí oficiálni predstavitelia zdôrazňujú – a radi to preháňajú – slabosť ukrajinského štátu a popierajú, že susedná krajina by mala svoju národnú identitu a národné dejiny. Ciele sú rôzne. V Európskej únii sa má posilňovať myšlienka suverenity a spájať v rámci veľkého útvaru; zatiaľ čo v Rusku ide o oslabovanie suverénnych štátov a znovunastolenie imperiálnej hierarchie.
Intelektuálny rozdiel medzi aktuálnymi projektmi integrácie a dezintegrácie spočíva vo viere v občiansku spoločnosť – na jednej strane, a na druhej strane, viere v svetové sprisahanie. Vieru v integráciu štátov v rámci EÚ spravidla sprevádza presvedčenie, že dobrá politika je odkázaná na občiansku spoločnosť. Revolúcia na Majdane – to bola občianska spoločnosť, inšpirovaná myšlienkou, že občianska spoločnosť, ukrajinský štát a európska integrácia majú byť navzájom sa posilňujúcou triádou. Mainstream politického myslenia na Majdane predstavoval spojenie medzi individuálnym konaním, národnou identitou a politickou normativitou.
V ruskej reakcii na Majdan vidieť opačný predpoklad: že občianska spoločnosť je len názov pre nepriateľský globálny vplyv. Pre Putina ako aj pre ďalších európskych lídrov je Ukrajina krajinou, v ktorej sa zráža kolonizácia s dekolonizáciou, lokálny dobyvačný projekt spojený a opodstatnený odporom proti veľkému globálnemu hegemónovi. Na jednej strane Putin používa tradičnú koloniálnu rétoriku, aby obhájil tradičnú koloniálnu vojnu s Ukrajinou. A na druhej strane tvrdí, že vojna je výrazom odporu proti medzinárodného americkému sprisahaniu.
Roku 2014 si Rusko pestovalo vzťahy s klientelistickými štátmi v rámci EÚ (Maďarsko), snažilo sa získať na svoju stranu ďalšie (Cyprus, Grécko, Bulharsko, Srbsko, Rakúsko, Česká republika, Slovensko), podporovalo separatistické hnutia v rámci EÚ (Ukip a Škótsko), priatelilo sa s národno-populistickými krajne pravicovými stranami, ktoré vystupujú za oslabenie EÚ (Front National, Jobbik a ďalšie), a legitimizovalo fašistov a neonacistov, tým, že si ich pozývalo pozorovať referendá, ktoré sprevádzali inváziu na Krym a juhovýchodnú Ukrajinu, a zúčastňovať sa aj na ďalších Ruskom sponzorovaných akcií.
Putinov prístup k dejinám skôr spočíva v hľadaní vzorov než ponaučení. Osobitnú pozornosť venuje rokom 1938 až 1941, keď nacistické Nemecko a Sovietsky zväz rozbili vtedajší európsky systém. Pokus rozbiť Ukrajinu má pozoruhodne príbuzné črty s úspešným rozbitím Československa v rokoch 1938 a 1939. Putin rehabilitoval pakt Hitler – Stalin, onu dohodu medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktorá viedla k začiatku Druhej svetovej vojny.
Ruský projekt zničiť Ukrajinu a Európsku úniu v mene iného usporiadania sveta, by nás nemal ani šokovať, ani miasť.
Ruský projekt zničiť Ukrajinu a Európsku úniu v mene iného usporiadania sveta, by nás nemal ani šokovať, ani miasť. Je otázne, či je dezintegrácia v ruskom záujme, ale to je to politika založená na správnom chápaní dejín. Ak na Majdane šlo o spojenie individuálneho konania, suverenity a Európy, tak v aktivitách Ruska namierených proti Majdanu ide o propagandu, sprisahanie a impérium. Ak je Ukrajina už sto rokov zónou, v ktorej sa európske dejiny stávajú globálnymi, tak nemáme čo žasnúť nad tým, že sa to dnes deje znovu. Skutočná otázka znie: Ako? Ako rozširovanie európskeho projektu, posilňujúceho suverenitu a následne ju spájajúceho s inými, či ako príklad ruského (ale v konečnom dôsledku čínskeho) projektu hierarchickej suverenity, ktorá – ako to pomenoval Carl Schmitt – robí koniec monopolnému postaveniu prázdneho pojmu štátneho územia.
Antiglobálne predstavy Kremľa, osobitne tie, v ktorých ide o údajne celosvetové sprisahania (Američanov, oligarchov, homosexuálov, Židov), nachádzajú v ére globalizácie veľkú odozvu. Môžeme poukazovať na rozpory v rámci ruskej propagandy či na rozpory medzi propagandou a konaním Ruska, ale tým problém nezmizne. Niekdajší protihráči liberalizmu dnes síce nemusia pôsobiť zvlášť príťažlivo, no to im nebráni fungovať, keď na to príde, ako kladivá dezintegrácie.