Foto: Alexander Utkin / AFP / Getty Images
Z množstva otázok, ktoré sa vynárajú v súvislosti s vraždou ruského politika a liberálneho aktivistu Borisa Nemcova, je jednou z najznepokojujúcejších otázka samotného miesta činu. Veľký Moskvorecký most, na ktorom Nemcova zastrelili, sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Kremľa. Navyše je toto miesto pod zostreným dohľadom – sú tam kamery a prechádzajú tadiaľ pravidelné hliadky – Federálnej bezpečnostnej služby (FSO), orgánu, ktorý od roku 1996 spadá priamo pod kontrolu prezidenta Ruskej Federácie. Keď sa Vladimír Putin roku 2000 stal prezidentom, vymenoval Jevgenija Murova, svojho spoľahlivého spojenca z petrohradských bezpečnostných služieb za šéfa FSO. Táto organizácia má obrovskú moc: 20 000 príslušníkov a právomoc vykonávať prehliadky a sledovať ľudí bez súdneho príkazu; okrem iného spravuje bezpečný komunikačný systém najvyšších úradníkov Kremľa
Predtým, ako Nemcova zavraždili, večeral v reštaurácii na Červenom námestí, pár krokov od mosta, spolu s priateľkou (ktorá s ním bola v čase vraždy a neutrpela žiadne zranenia). Kedy z reštaurácie odídu a kam povedú ich ďalšie kroky, sa nedalo zistiť bez toho, aby niekto odpočúval Nemcovov mobil alebo sa zdržoval v ich okolí a čakal na nich, čo by okamžite muselo upútať pozornosť všadeprítomných bezpečnostných kamier. (Samozrejme, okrem toho je pravdepodobné, že samotného Nemcova sledovali ako významného opozičného činiteľa, ktorý si svojimi postojmi v minulosti znepriatelil vládu.) O tom, že išlo o profesionálnu vraždu, svedčí aj skutočnosť, že výstrely Nemcova presne zasiahli do srdca, pľúc a hlavy. Páchatelia by nekonali tak neohrozene, keby si neboli istí svojou beztrestnosťou. Podľa denníka Kommersant bezpečnostné videokamery na mieste vraždy nefungovali – údajne “ich opravovali”.
Boris Nemcov: „Všetci najstrašnejší ruskí tyrani boli maličkí: Ivan Hrozný, Lenin, Stalin.“
Ani pri hľadaní motívu nemusíme ísť veľmi ďaleko. Nemcov bol jedným z najnebojácnejších a najotvorenejších kritikov Kremľa. Celé roky spisoval správy, v ktorých podrobne dokumentoval Putinovo zneužívanie moci a rozsiahlu vládnu korupciu. V správe z roku 2008, ktorú napísal spoločne s Vladimírom Milovom: Putin. Itogi. Nezavisimyj ekspertnyj doklad (Putin. Výsledky. Nezávislá odborná správa) napísal: „Aktíva zo štátneho majetku prechádzajú do rúk súkromníkov, štát nakupuje naspäť majetok oligarchov za neuveriteľné sumy, Putinovi priatelia si budujú monopol na vývoz ropy a Kremeľ financuje „čierny trezor“ (tajný fond). To je stručný opis zločinného systému vlády, ktorý sa vytvoril za Putina.“
Keď táto správa vyšla písala som o nej článok pre The New York Review, opýtala som sa Nemcovovho spoluautora Milova, či sa necítia ohrození vzhľadom na to, čo sa stalo s Annou Politkovskou a ďalšími politickými aktivistami. Zasmial sa a povedal, že keby sa niečo zlé prihodilo jemu alebo Nemcovovi, ich knihe by to spravilo „ohromnú reklamu“ a upozornilo by to na ňu ruských čitateľov, ktorí o nej vôbec nevedia. Nemcov sa netajil tým, že Putinom pohŕda a často to robil so značnou dávkou sarkazmu. Nemcov – urastený muž vo výbornej telesnej kondícii – si pred dvomi rokmi v rozhovore strieľal z Putinovej výšky a poznamenal, že „všetci najstrašnejší ruskí tyrani boli maličkí: Ivan Hrozný, Lenin, Stalin.“
V poslednom čase však Nemcov spomínal, že sa čoraz viac obáva o svoj život. Otvorene kritizoval Putinovu ukrajinskú politiku a obracal sa na predstaviteľov západných krajín a naliehal, aby na Rusko uvalili sankcie, čo v očiach Kremľa predstavovalo vlastizradu. Dokončoval ďalšiu správu o vláde: mala miesť názov Putin a vojna a dokumentovať utajenú ruskú účasť vo vojenských operáciách na Ukrajine. V rozhovore, ktorý poskytol rozhlasovej stanici Echo Moskvy niekoľko hodín pred smrťou, Nemcov povedal: „Hlavnou príčinou krízy [v ktorej sa Rusko nachádza] je Putinova šialená vojnová politika na Ukrajine, agresívna a vražedná pre našu krajinu. Prítomnosť ruských vojsk na Ukrajine je dôkladne zdokumentovaná… Prečo musia zomierať ruskí vojaci, zatiaľ čo vy, pán Putin, najvyšší veliteľ ozbrojených síl, zapierate vlastných vojakov klamstvom o tom, že sa na do týchto bojoch nezúčastňujú?“
Posledné dni pred smrťou Nemcov ďalej pripravoval veľkú opozičnú demonštráciu, ktorá sa mala konať 1. marca na protest proti ruským vojenským útokom na Ukrajinu a väzneniu Nade Savčenkovej. Túto ukrajinskú vojenskú letkyňu zajali ukrajinskí povstalci a v júni ju odovzdali ruským úradom, a jej život teraz visí na vlásku v dôsledku hladovky. (Po Nemcovovej vražde sa demonštrácia zmenila na spomienkový pochod, na ktorom sa podľa niektorých odhadov zúčastnilo až 50 000 osôb.)
Podľa Nemcovovho starého opozičného kolegu a bývalého vysokopostaveného funkcionára Milova sa vláda pripravovanej demonštrácie obávala. V Kremli sa snažil vyjednať mierovú dohodu za podmienok, výhodných pre povstalcov a masová demonštrácia proti ruskej účasti v bojoch na Ukrajine by pre nich bola obzvlášť nepríjemná. Po piatkovej vražde bol Milov v kontakte s niekoľkými bývalými členmi bezpečnostných služieb, ktorí mu povedali, že „takmer nepochybujú o tom“, že k vražde došlo na pokyn Kremľa. Vyplýva z toho len jeden možný záver, hovorí Milov: „Motívom bolo zasiať strach.“ A skutočne, natíska sa otázka, či miesto, kde Nemcova zastrelili – mimoriadne viditeľná ulica v bezprostrednej blízkosti Kremľa – nebolo zvolené práve za týmto účelom.
Ak sa Milov nemýli, vražda Borisa Nemcova zapadá do dlhej a ustálenej schémy politicky motivovaných vrážd v Putinovom Rusku. Od Putinovho nástupu k moci v januári 2000 za investigatívne spravodajstvo o vládnych prehmatoch v Rusku zabili prinajmenšom dvadsať tri novinárov spolu s niekoľkými protikremľovskými aktivistami. V jednom či dvoch prípadoch bol niekto odsúdený. Zakaždým sa opakuje rovnaký príbeh: prokuratúra spustí povrchné, mechanické vyšetrovanie a občas niekoho zatkne. Koná sa jedno či viac zasadaní súdu. No ľudí, ktorí vraždu objednali, nikdy neidentifikujú. Svedčí o tom aj nasledovný, čiastočný zoznam podobných vrážd, ktoré sa odohrali za Putinovej vlády, od roku 1998, keď sa stal šéfom FSB:
November 1998: Poslankyňu Dumy Galinu Starovojtovovú, bojovníčku za ľudské práva, ktorá otvorene kritizovala Kremeľ, zastrelia v jej petrohradskom činžiaku.
2000: Igor Domnikov, reportér nezávislých novín Novaja Gazeta, ktorý písal o vládnej korupcii, zomiera v Moskve dva mesiace po tom, ako ho zmlátili neznámi páchatelia.
Apríl 2003: Sergeja Juščenkova, poslanca Dumy a jedného z predsedov strany Liberálne Rusko, zastrelia pred vchodom do jeho domu. Juščenkov bol v tom čase spolupredsedom takzvanej Kovaľovovej komisie, ktorá vyšetrovala bombové atentáty v moskovských domoch z roku 1999 a úlohu, akú pri nich možno zohral Kremeľ.
Júl 2003: Zomiera reportér Novej Gazety Jurij Ščekočichin, ktorý sa v tom čase zaoberal vyšetrovaním korupcie v najvyšších ešelónoch polície a bezpečnostných zložiek, pravdepodobne na následky otravy táliom. Ščekočichin bol súčasne členom Kovaľovovej komisie.
Júle 2004: v Moskve je zastrelený Paul Klebnikov, americký redaktor časopisu Forbes Russia. Vyšetroval organizovaný zločin a jeho prepojenie s ruskou vládou.
September 2006: Andreja Kozlova, miestopredsedu ruskej Centrálnej banky, ktorý presadzoval reformy, ktoré mali okrem iného zaraziť prepieranie peňazí, zastrelia na moskovskej ulici.
Október 2006: Reportérku Novej Gazety Annu Politkovskú, známu kritickým postojom k druhej čečenskej vojne a prezidentovi Putinovi, zastrelia na schodisku jej domu. Po čase síce zaistili a odsúdili piatich ľudí za účasť na vražde, no človeka, ktorý vraždu objednal nikdy neodhalili.
November 2006: bývalého dôstojníka FSB Alexandra Litvinenka, veľkého kritika Putina, ktorý dostal v Británii politický azyl, otrávia polóniom 210, mimoriadne jedovatou a veľmi zriedkavou látkou, ktorej stopy jeho vrahovia nechtiac rozniesli po celom Londýne.
30. novembra 2006: Dva roky po zmiznutí Maxima Maximova, investigatívneho reportéra petrohradského týždenníka Gorod, oficiálne vyhlásia za mŕtveho. V čase, keď zmizol, Maximov vyšetroval nevyjasnenú vraždu Galiny Starovojtovovej, ku ktorej došlo v Petrohrade roku 1998.
Marec 2007: Ivan Safronov zomiera po tom, ako ho niekto zrejme vystrčil z okna jeho moskovského bytu. Safronov, uznávaný reportér denníka Kommersant, v tom čase vyšetroval tajný predaj ruských raketových striel a stíhačiek do Sýrie a Iránu.
Október 2008: Prominentnú právničku Karinu Moskalenkovú, ktorá pred medzinárodným súdnym tribunálom predstavuje prípady obetí porušovania ľudských práv v Rusku a ktorá bola aj právnou zástupkyňou rodiny Anny Politkovskej, otrávia ortuťou, umiestnenou v jej aute. Moskalenková atentát prežila.
Január 2009: Ruského právnika Stanislava Markelova, ktorý sa špecializoval prípady porušovania ľudských práv, zastrelia na moskovskej ulici spolu s reportérkou Novej Gazety Anastáziou Barburovovou.
Júl 2009: Nataliu Estemirovovú, ľudskoprávnu aktivistku a korešpondentku Novej Gazety, zastrelia v hlavnom meste Čečenska Groznom. Estemirova zbierala informácie o mimosúdnych popravách, únosoch a mučení, ktoré mali na svedomí federálne a miestne úrady v Čečensku.
November 2009: Sergej Magnitskij, ruský audítor, ktorý obvinil vládu z obrovského daňového podvodu, zomiera vo väzení, kde ho držali na základe falošného obvinenia.
Apríl 2013: zomiera Mikhail Beketov, zrejme na následky komplikácií po útoku z roku 2008, keď ho napadli neznámi páchatelia a rozmlátili mu lebku. Beketov bol celé mesiace v kóme. Bol to novinár, ktorý písal o vládnej korupcii v súvislosti so stavbou diaľnice cez les v Chimkách neďaleko Moskvy.
Iróniou osudu práve v týchto dňoch vo Veľkej Británii prebieha veľmi dôkladné a drahé vyšetrovanie, ktoré má odhaliť účasť ruskej vlády na Litvinenkovej vražde, napriek negatívnemu dopadu, ktorý to môže mať na britsko-ruské vzťahy. Predpokladá sa, že vyšetrovanie dospeje k záveru, že príkaz na vraždu skutočne prišiel z Kremľa. Bude to jediný prípad poctivého a dôkladného vyšetrenia brutálnych vrážd, ktorých obeťami sa stali politickí odporcovia Kremľa. Jedným z hlavných cieľov britského vyšetrovania je vyslať do Moskvy signál, že Litvinenkova vražda nebola obyčajnou vraždou, ale teroristickým útokom na britskej pôde, ktorý sa nesmie opakovať.
Medzičasom v Rusku došlo k ďalšej politickej vražde tohto typu, ktorá vyvoláva množstvo podobných otázok. Neslýchaná trúfalosť tejto vraždy možno tentoraz prinúti opozíciu, aby sa postavila proti dlhoročnej nezákonnosti, ktorej sa režim dopúšťa. Je však nepravdepodobné, že sa dozvieme, kto stál za vrahmi. Reagujúc na medzinárodné pobúrenie prezident Putin miesto toho oznámil, že spustí oficiálne vyšetrovanie, na ktoré bude osobne dohliadať, čo nepriamo privítala aj Obamova vláda. No ako môže Putin a jeho bezpečnostné služby transparentne a objektívne vyšetriť tento zločin, keď všetko nasvedčuje tomu, že v ňom oni sami mali prsty?
Foto: Alexandra Krasnova / Corbis Images