Foto: Sergei Ilnitsky / European Pressphoto Agency
Najstrašnejšie na vražde Borisa Nemcova je to, že on sám nikomu strach nenanášal. “Nepredstavoval hrozbu pre súčasné ruské vedenie ani pre Vladimíra Putina” – v tomto výroku tlačového tajomníka ruského prezidenta Dmitrija Peskova zaznieva desivá ozvena toho, ako prezident roku 2006 zareagoval na vraždu opozičnej novinárky Anny Politkovskej. Peskov chcel povedať, že Kremeľ nemá na svedomí Borisa Nemcova, ktorého v piatok v noci zastrelili v centre Moskvy.
Príkaz na vraždu s najväčšou pravdepodobnosťou neprišiel z Kremľa – no práve preto je Nemcovova vražda začiatkom nového a hrôzostrašného obdobia ruských dejín. Z Kremľa nedávno vypustili neformálnu armádu pomstiteľov, presvedčených, že konajú v záujme svojej krajiny aj bez toho, aby dostávali priame príkazy. A napriek tomu, že Nemcov mal len minimálny politický vplyv, logicky bol prvým terčom tejto hrozivej sily.
Rusko je krajina v stave vojny – už rok vedie vojnu s Ukrajinou – a ako v každej takejto krajine je hlavným cieľom propagandistickej činnosti vnútorná opozícia. Samotné slovo “opozícia” je zavádzajúce: vytvára dojem, že dotyční majú prístup k médiám a k volebným či spoločenským mechanizmom, čo sa o dnešnom Rusku nedá povedať. Presnejšie by sa to dalo vyjadriť tak, že v Rusku existuje niekoľko ľudí, ktorí sú schopní zhromaždiť okolo seba skupinky stúpencov, zúčastňovať sa volieb do miestnych zastupiteľstiev, šíriť svoje myšlienky prostredníctvom úbohých zbytkov nezávislých médií a občas organizovať pouličné demonštrácie.
V tomto veľmi obmedzenom priestore, ktorý má ruská opozícia k dispozícii, Boris Nemcov zastával jedinečné postavenie. Do politiky vstúpil v rokoch perestrojky a roku 1991 ho prezident Boris Jeľcin ako tridsaťdvaročného vymenoval za guvernéra Nižnonovgorodského kraja, významnej priemyselnej oblasti na Volge. Ako jeden z najmladších politikov deväťdesiatych rokoch predchádzajúceho storočia bol Boris Nemcov stelesnením novej éry: nevyšiel z komunistickej nomenklatúry, obhajoval politické a ekonomické reformy a jeho otčestvo naznačovalo, že je židovského pôvodu, čo sa na rozdiel od sovietskej éry ani nesnažil tajiť. Roku 1997 ho Boris Jeľcin zavolal do Moskvy a ponúkol mu miesto vo svojej vláde, ba bola aj reč o tom, že si ho vytypoval, aby po ňom prevzal prezidentskú funkciu.
No oslabený ruský prezident sa nevedel vzdať moci ani riadiť krajinu. Potencionálnych nástupcov si vyberal napochytre a zbavoval sa ich ešte rýchlejšie, a postupne sa odcudzil každému, kto disponoval politickým kapitálom. Roku 1999 si Boris Jeľcin napokon vybral bývalého agenta KGB, zvaného Vladimír Putin, čím svojho niekdajšieho vyvoleného nástupcu Borisa Nemcova postrčil na cestu do opozičnej politiky.
Pre Nemcova to nebola cesta jednoduchá ani priama. Najprv sa pokúsil politicky vychádzať s Putinom: stal sa lídrom strany, ktorá mala kreslá v prvom parlamente Putinovej éry a dokonca aj vlastného kandidáta na prezidenta. No odkedy Putin nastolil autoritárske pomery, Nemcov sa ocitol mimo parlamentnej politiky a stal sa jedným z prvých etablovaných politikov, ktorí upozorňovali na skutočnú podstatu Putinovho režimu.
O Nemcovove názory sa celé roky takmer nikto nezaujímal. Spolu s hŕstkou spojencov stával pred moskovskými stanicami metra a rozdával elaboráty o korupcii na najvyšších miestach. Nečítali sa ľahko: boli napísané kvetnatným štýlom, pripomínajúcim sovietsky agitprop. A väčšina Rusov sa mala tak dobre, že kvalita vládnutia ich veľmi nezaujímala. Keď si konečne začali korupciu uvedomovať, počúvali muža takmer o dvadsať rokov mladšieho od Nemcova, blogera Alekseja Navaľného, ktorý svoje posolstvo predával modernejším spôsobom.
Posolstvo je jasné: ľudí budú vraždiť v mene Kremľa, na mieste, kam z Kremľa rovno dovidieť.
V decembri 2011, keď Rusko odrazu zachvátila vlna protestov, Boris Nemcov zistil, že ho vnímajú ako človeka zo starého železa. Šiesteho mája 2012, keď polícia potlačila nenásilnú povolenú demonštráciu, Boris Nemcov spontánne zinscenoval protestné sedenie na Veľkom kamennom moste oproti Kremľu spolu so skupinou ľudí, ktorí mohli byť jeho deťmi. Protestné hnutie postupne strácalo dych, no Nemcov v čom vytrval. Bol hlavným iniciátorom protestného pochodu, ktorý sa mal v Moskve konať 1. marca. Po jeho vražde ostatní organizátori zmenili plán pochodu a miesto protestu si uctili Nemcovovu pamiatku.
Hoci je pravda, že tieto aktivity pre Putinovu moc znamenali minimálnu hrozbu , meno Borisa Nemcova nechýbalo ani na jednom internetovom zozname nepriateľov Ruska, ktoré púšťajú do sveta stúpenci Kremľa.
V priebehu necelých troch rokov, odkedy Vladimír Putin znovu nastúpil do prezidentskej funkcie, a najmä za ten rok, odkedy Rusko anektovalo Krym, sa kremeľské vedenie čoraz viac sústreďuje na vnútorného nepriateľa. Pred dvomi týždňami po Moskve pochodovali prívrženci nového hnutia, zvaného Anti-Majdan a nabádali ľudí použiť násilie proti piatej kolóne. Prinajmenšom na jednom transparente, ktorý niesli, Boris Nemcov figuroval ako organizátor ukrajinskej revolúcie.
Necelý týždeň po tomto pochode a tesne pred pochodom, ktorý sám organizoval, Borisa Nemcova zastrelili, keď kráčal po moste cez rieku Moskvu rovno oproti Kremľu. Most je pod neustálym a priamym dohľadom kamier. Posolstvo je jasné: ľudí budú vraždiť v mene Kremľa, na mieste, kam rovno dovidieť z Kremľa, s Kremľom v pozadí, jednoducho za to, že si trúfli postaviť sa proti Kremľu.