Pojem islamofóbia sleduje tri ciele: vyhlásiť kritiku náboženstva za rasizmus. Postaviť rovnítko medzi diskrimináciu moslimov a antisemitizmus. A podkopať status singularity holokaustu, ktorý mu závidí.
Foto: Emmanuel Dunaid / AFP / Getty Images
“Zrodil se nový fenomén: nárůst nové intolerance. Šířila se po zemském povrchu, ale nikoho nezajímala. Byl stvořen nový svět, který měl pomoct slepým zůstat slepými: islamofobie. Kritizovat militantní svárlivost tohoto náboženství v jeho současné formě znamenalo vysloužit si nálepku fanatika. Člověk trpící fobií zastává extrémní a iracionální názory, takže chyba je na jeho straně, nikoliv na straně systému víry, která se chlubí více než miliardou stoupenců po celém světě.”
Salman Rushdie: Joseph Anton: Vzpomínky. Paseka, Praha 2012. Preklad Barbora Punge Puchlskaá a Lukáš Nový.
Roku 1910 vydal Alain Quellien, pracovník francúzskeho ministerstva pre kolónie, La politique musulmane dans l’Afrique Occidentale1. Práca bola určená odborníkom, ide o triezvu chválu praktického a poddajného náboženstva Koránu, ktorý domorodé obyvateľstvo prijíma lepšie ako kresťanstvo, lebo to je pre prostú a materialistickú mentalitu černocha príliš komplikované, príliš abstraktné. Autor konštatuje, že islam civilizačne uľahčuje európske panovanie, že odvracia národy od fetišizmu a nedôstojných praktík, a že by teda rád urobil koniec predsudkom, podľa ktorých je táto viera barbarská a fanatická. A tak karhá islamofóbiu, ktorá kvitne medzi koloniálnym personálom. Spievať ódy na islam je rovnako jednostranné, ako ho šmahom zatracovať. Naopak, treba ho tolerovať a pristupovať k nemu bez predpojatosti. Alain Quellien tu hovorí ako úradník, ktorý má na zreteli verejný poriadok. Ostro kritizuje európsky sklon démonizovať vieru, ktorá udržuje mier v koloniálnej ríši, aj keď obsahuje pochybenia, napríklad, otrokárstvo a polygamiu. Islam je teda tým najlepším spojencom kolonializmu, a tak je potrebné chrániť veriacich pred neblahým vplyvom moderných myšlienok, a rešpektovať ich spôsob života a presvedčenie.
Iný koloniálny úradník, Maurice Delafosse, ktorý žil v Dakare, v tom istom čase napísal: čokoľvek tvrdia tí, ktorí islamofóbiu považujú za princíp našej štátnej správy, Francúzsko sa od moslimov v Západnej Afrike nemá čoho obávať, rozhodne nie viac ako od nemoslimov… Takže islamofóbia v Západnej Afrike nemá opodstatnenie, zatiaľčo islamofília, čiže zvýhodňovanie moslimov, by mohlo mať za následok nedôveru u nemoslimských skupín obyvateľstva, ktorých je jednoducho omnoho viac.2
Tieto pojmy zrejme existovali už predtým, ako ich citovaní koloniálni úradníci použili, inak by s nimi nemohli narábať s takou samozrejmosťou. Napriek tomu sa až do začiatku osemdesiatych rokov, keď v Teheráne vypukla islamistická revolúcia, používali iba v odborných kruhoch, inak len zriedkavo. Význam slova islamofóbia bol v pohybe, a ako si hľadal zmysel, ustálil sa na dvoch veciach, ktoré zďaleka neznamenajú to isté: označuje jednak kritiku islamu a jednak aj diskrimináciu prívržencov Koránu. Slovo nepatrí tomu, kto ho použil ako prvý, ale tým, ktorí ho znovuvynašli a spopularizovali. Tento nováčik na sémantickom poli antirasizmu sleduje trojakú ambíciu: princíp nedotknuteľnosti, princíp ekvivalencie a princíp zameniteľnosti.
1. Princíp nedotknuteľnosti
Na istanbulskom stretnutí OIC, Organizácie pre islamskú spoluprácu, v októbri 2011, kde západné krajiny zastupovali Hillary Clinton a Catherine Ashton, sa rozhodlo, že moslimské krajiny budú žiadať, aby základné ľudské právo, právo na slobodu názoru, pokiaľ sa dotýka islamu a jeho negatívnej prezentácie ako náboženstva, ktoré utláča ženy, náboženstva, ktoré sa s agresívnou horlivosťou nanucuje iným. Organizácia financovaná tuctom štátov, čo bez škrupúľ prenasledujú židov a kresťanov, chce, aby najvyššie medzinárodné inštancie urobili z kritiky islamu trestný čin. Táto požiadavka bola poprvýkrát vznesená roku 2001 v Durbane, ale odtedy sa takmer každý rok obnovuje. Roku 2007 vyhlásil osobitný spravodajca OSN pre rasizmus, Doudou Diene, vo svojej správe predloženej 14. septembra Rade pre ľudské práva v Ženeve, islamofóbiu za jednu z najťažších foriem hanobenia náboženstva vôbec. V marci 2007 Rada tento typ hanobenia rovno stotožnila s rasizmom a žiadala zákaz každého znevažovania Proroka a náboženských symbolov. Sionizmus vyhlásila za formu rasistickej diskriminácie a odsúdila apartheid. Šlo teda o dvojnásobnú ambíciu: jednak umlčať Západ, vinný z troch hlavných hriechov: kolonializmu, laicity a rovnosti medzi mužom a ženou. No predovšetkým tu bola ambícia ukuť nástroj, ktorý by držal pod kontrolou liberálnych moslimov, čo by si trúfli kritizovať islam a dožadovať sa reformy rodinnej politiky. A klásť celý rad požiadaviek: rodovú rovnosť, právo odpadnúť od viery, právo na konverziu, právo neveriť v Boha a nezúčastňovať sa Ramadánu, nevykonávať rituály.
Šlo tu o to, pranierovať takýchto renegátov pred očami ostatných veriacich, prezentovať ich ako zaslepených koloniálnou ideológiou, a tým vo svete Koránu zadusiť každú nádej na povstanie. A to všetko s požehnaním užitočných idiotov zľava aj sprava, ktorí sa zaoberajú permanentným honom na ďalší a ďalší rasizmus a sú presvedčení, že ten posledný utláčaný subjekt v dejinách našli v islame. Dvadsať rokov sme svedkami fabrikovania nového mentálneho prečinu, pripomínajúceho prečiny nepriateľov ľudu v bývalom Sovietskom zväze. A potreby stigmatizovať mladé ženy, ktoré sa chcú oslobodiť od závoja a chodiť po uliciach bez hanby prostovlasé, ktoré sa chcú vydať za muža, ktorého milujú, a nie za toho, koho im vnútia. Ako aj potreby umlčať Francúzov, Nemcov a Angličanov tureckého, pakistanského, marockého, afrického pôvodu, ktorí chcú využiť právo na ľahostajnosť k náboženstvu a žiť svoj život bez bezpodmienečnej oddanosti komunite svojho pôvodu. Skrátka, z intelektuálnej, individuálnej a teologickej roviny sa problém preniesol do roviny trestného práva, a tak má každú námietku či výhradu stihnúť trest. Kliatba sa týka aj univerzitného sveta, ako ukazuje spor medzi medievalistom Alainom de Libera a historikom Sylvainom Gouguenheimom, ktorý skončil ako islamofóbny akademik, pretože vo svojich prácach hodnotí rolu Arabov pri odovzdávaní starovekej vzdelanosti ako minimálnu.3 To, čo malo zostať čisto odborným akademickým sporom, – ktorý môže laik len ťažko sledovať do hĺbky -, sa zmenilo na inkvizíciu, kabalu a hon na čarodejnice. A samozrejme, Gouguenheima obvinili, že pochádza z extrémnej pravice a že pestuje neuveriteľný rasizmus svojím znižovaním moslimského podielu na vzniku európskeho ducha.
Zostáva záhada: premena náboženstva na rasu, pretože najšokujúcejším výsledkom polstoročia bojov proti diskriminácii, ktoré vždy odznovu produkujú neduh, ktorý chceli liečiť, je nové, opätovné delenie sveta na rasy.
Je to chúlostivá operácia, ale už čoskoro bude úspešne dovŕšená: v podstate sme sa doteraz domnievali, že univerzálne náboženstvá ako islam alebo kresťanstvo zahrnujú množstvo národov a nedajú sa limitovať jedným etnikom. No teraz pojem islamofóbie predstavuje amalgám vieroučného systému a jeho veriacich. Takže útok na islam tupí moslimov, kritika kresťanstva hanobí kresťanov.
Zo všetkých veľkých náboženstiev len islam má byť chránený pred žartmi a posmechom. Čo je to za aroganciu!
No odoprieť poslušnosť, odmietnuť dogmy, ktoré považujeme za absurdné alebo nesprávne, to je základ každého intelektuálneho života: nemali by sme potom hovoriť o antikapitalistickom rasizme, antiliberálnom, antimarxistickom? V demokratickom usporiadaní máme právo odmietnuť vieru v jej celku, považovať ju za zavádzanie, zaostalosť a ohlupovanie. Presvedčivý príklad: hoci kresťanské menšiny sú v islamskom svete vystavené prenasledovaniu a smrteľným hrozbám, hoci ich zaháľajú a nútia k exodu, nikto nehovorí o christianofóbii, ako to navrhovali pracovníci OSN. Ako keby nás klamali vlastné zmysly: ťažko si vieme predstaviť, že by sme v kresťanstve nevideli náboženstvo dobyvateľov a intolerancie, pričom dnes, prinajmenšom na Blízkom východe, a v Pakistane, je to náboženstvo martýrov. V tradične antiklerikálnom Francúzsku sa môžete vysmievať z Mojžiša, Ježiša aj pápeža, ukazovať ich vo všetkých, aj tých najgrotesknejších a najobscénnejších pózach, ale nesmiete sa smiať z islamu, inak na seba privoláte hnev ľudového tribunálu.4 Zo všetkých veľkých náboženstiev len islam má byť chránený pred žartmi a posmechom. Čo je to za aroganciu!
A tu vstupuje do hry najpodivuhodnejší aspekt celého tohto príbehu: časť americkej a európskej ľavice sa nechala zmobilizovať na obranu tohto spiatočníckeho islamu. Mohli by sme to nazvať neoboľševickou bigotnosťou poblúdených stúpencov marxizmu. Ľavica, ktorá o všetko prišla – prišla o robotnícku triedu aj o Tretí svet – sa upína k tejto ilúzii: islam pozdvihnutý na náboženstvo chudobných, sa stáva pre sklamaných bojovníkov poslednou utópiou, náhradou za komunizmus a dekolonizáciu. V kategórii subjektu dejín nastupujú moslimovia, mudžahedíni alebo džihádisti na miesto proletárov, prekliatych tejto Zeme, guerillerov. Odovzdávka musela prebehnúť v sedemdesiatom deviatom, keď pád šácha inšpiroval intelektuálov ako Michel Foucault alebo Jean Baudrillard k nadšeným komentárom. Návrat Boha na scénu dejín degradoval marxistické aj antikolonialistické schémy. Koniec namáhavým analýzam triedneho boja a antiimperialistickým bitkám. Viera mobilizovala masy viac ako odmietanie kapitalizmu či nádej v socializmus. Odtvedy stelesňuje veriaci v Korán túžbu po spravodlivosti na Zemi. Odteraz sa stavia proti poriadku vecí, prekračuje hranice, rozširuje obzor. Marxovo ópium ľudu sa stáva nevyhnutnou prísadou pre obnovu ľudského rodu.
Preč s feminizmom, s rovnosťou muža a ženy, preč so spásonosnou schopnosťou pochybovovať, preč s kritickým duchom, so všetkým, čo tradične patrilo k pokrokovému postoju. Tento nový postoj so sebou nesie neochvejnú bázeň voči všetkým moslimským rituálom a praktikám, zvlášť voči zahaľovaniu, ktoré sme začali doslova zbožňovať, takže už podľa niektorých komentátorov môže byť moslimka, ktorá z presvedčenia nenosí závoj, len zradkyňa, ako tie, čo sa predávali koloniálnym úradom.5 Mohli by sme sa tu ďalej venovať proislamskej ľavici, nádeji okrajovej revolučnej skupiny v islam ako hrot meľa svätej vojny proti globálnemu kapitalizmu, ako v Baku roku 1920, keď boľševickí vodcovia, medzi nimi aj Zinovjev, po boku panislamistov vyzývali na džihád proti západnému imperializmu.6
Vezmime si, napríklad, takúto úvahu jedného profesora filozofie: tvrdí, že je štatisticky dokázané, že rasistické, xenofóbne názory medzi bielymi sú oveľa rozšírenejšie ako medzi ne-bielymi. …Treba tiež vedieť, že moslimskí respondenti sú nastavení výrazne progresívnejšie ako zvyšok obyvateľstva, pokiaľ ide o otázky sociálneho štátu, distribúcie bohatstva, rasizmu a xenofóbie, a že napokon 93 percent moslimov vo Francúzsku vo voľbách roku 2012 hlasovalo za socialistického kandidáta”.7 Táto zvláštna reflexia sama zabieha do rasistických klišé, pretože spája politické názory s farbami pleti či náboženstvami.
2. Princíp ekvivalencie
Roku 1978 pripomínal Edward Said vo svojej knihe Orientalizmus karikatúry západnej tlače po vojne roku 1973, ktoré kreslili Arabov so zahnutými nosmi na stojanoch na benzínkach: Jednoznační semiti. Rozšírená antisemitská averzia potichu a tajne prešla zo Židov na Arabov, preto sa obrázky podobali.8 Protiislamskosť kresťanského Západu bola podľa tohto modelu stotožnená s antisemitizmom a živili ju tie isté zdroje. Filozof Enzo Traverso vyhlásil, že islamofóbia plní pre nový rasizmus tú istú úlohu, aká kedysi pripadla antisemitizmu: odmietnutie prisťahovalca, ktorý je už od koloniálnej doby vnímaný ako iný, ako prišelec, cudzie teleso, ktoré sa nedá včleniť do národného spoločenstva – a strašidlo terorizmu nahrádza strašidlo židovského boľševizmu. Islamofóbia – videná takto – sa kompletne zapíše do toho, čo by sme mohli nazvať protižidovskom pamäťovou komorou je to celý repertoár stereotypov, obrazov, miest, predstáv a stigiem, transportujúci vnemy do stabilného, vnútorne homogénneho diskurzu. Táto diskurzívna prax je teda schopná prenosu objektu: antisemitizmus sa premenil na islamofóbiu.9 Ďalšie symboly: už v deväťdesiatom štvrtom vyšli mladí moslimovia do ulíc protestovať proti zákazu islamského závoja: mali na ramenách pásky, na ktorých bol na čiernom pozadí žltý polmesiac – bola to zjavná narážka na žltú hviezdu, ktorú museli nosiť židia za okupácie. A s touto narážkou prichádzala aj otázka: kedy budeme na rade my? A keď islamistických aktivistov, podozrievaných zo sympatizovania s alžírskou FIS, v lete 1994 posadili do kasární na severe Francúzska, aktivisti okamžite na múry budovy vyvesili transparent Koncentračný tábor.
Tariq Ramadan, fundamentalistický kazateľ zo Švajčiarska a niekdajší poradca Tonyho Blaira, vyhlásil, že situácia moslimov pripomína situáciu Židov v tridsiatych rokoch. Koľká zhoda: 2014 je 1933. Kritika islamu, neúcta k jeho liturgickej integrite, to sú už prvé kroky v príprave nového holokaustu. A vedci ako James Pasto, Jonathan M. Hess a Gil Anidjar sa snažia konštrukciu židovského problému spojiť s moslimským problémom: kresťanská Európa, ako zdôrazňuje Gil Anidjar, si konštruuje nepriateľa z Araba a Žida, čiže zo vzťahu, ktorý si Európa pestuje tak k Arabom ako k Židom.10. Ernest Renan posilnil – ako vysvetľuje Edward Said – v budovaní orientalistickej vedy semitské tézy, zavedené ešte koncom 18. storočia historikom Augustom Ludwigom von Schlozerom. Podľa Saida obsahujú Renanove práce o semitských jazykoch priam encyklopédiu rasových predsudkov (proti moslimom a Židom)11. Medzi budovaním Európy a islamofóbiou existuje podobná súvislosť ako kedysi medzi politickým antisemitizmom a budovaním národných štátov v Európe. (Shlomo Sand)12. Vznikajúca Európa podľa tejto tézy vypudzuje moslimov ako cudzie teleso a upiera im akúkoľvek legitimitu a rovnosť. Odkiaľ sa berie toto vášnivé úsilie postaviť antisemitizmus a islamofóbiu na tú istú úroveň? Alebo, inými slovami: Prečo dnes všetci chcú byť Židia, aj – ba najmä – antisemiti? Aby prostredníctvom tejto fantazmagórie dosiahli na status utláčaných, pretože v Európe máme kresťanský obraz Židov, ktorí z nich robí ukrižovaných par excellence. A samozrejme, aj tie najmenšie konflikty chcú pozdvihnúť na úroveň novovyhláseného boja s nacizmom a aj najmenšiu kritiku moslimov postaviť na úroveň pravicového extrémizmu. Fundamentalisti sa snažia získať pre svoju vieru trvalú, večnú priepustku. Celé skupiny sú zabarikádované v pevnosti identít, na ospravedlnenie ne-integrácie. Tak ako antisemitizmus prežil predmet svojej nevraživosti tým, že pre nedostatočný výskyt Židov z núdze za Židov vyhlásil aj gójov, tak aj niektoré národy, skupiny či menšiny vo svojej túžbe byť Židmi namiesto Židov nastupujú do do ťažkého konkurenčného boja o privilégium vyvolenosti. Spravidla rozlišujeme medzi dvomi veľkými typmi antisemitizmu: náboženským, ktorý sa napája z kresťanstva a vytýka židovskému národu, že zabil Krista a že napriek zjaveniu Evanjelia trvá na svojej zblúdilej viere; a nacionalistickým antisemitizmom, ktorý pranieruje menšiny bez vlastného štátu ako ferment nečistoty, ktorý môže ohrozovať blaho národa.
K týmto dvom klasickým predsudkom musíme od roku 1945 pripojiť tretí, prekvapivý spôsob: závisť voči Židom ako obetiam, odkedy sa šoa stalo symbol nešťastia. Židia, vzor aj prekážka v jednom, obsadzujú pozíciu, ktorá právom náleží Afričanom, černochom, Palestínčanom, Arabom, Rusom. Židovské utrpenie sa stalo mierkou a šoa pra-udalosťou, ktorou sa merajú a odsudzujú zločiny proti ľudskosti. Ale títo najnovší uchádzači o žltú hviezdu nevidia v genocíde vrchol barbarstva, ale príležitosť vyznamenať sa svojím nešťastím a vydobyť si večný nárok na imunitu. Preto urobilo toto slovo takú neslýchanú kariéru: vyhlásiť sa za obeť nového holokaustu, znamená predovšetkým, pritiahnuť to najprudšie svetlo na vlastný osud, ale tiež to znamená, zadrieť si a odniesť pod nechtami to najväčšie možné nešťastie, vymenovať samého seba za jediného legitímneho vlastníka a ostatných vylúčiť.
Tu sa bojuje symbolický boj o jeden veľmi žiadaný trh: trh antirasizmu. Alebo, inými slovami: antisemitizmus sa živí svojím vlastným odmietnutím, neprepukáva vždy odznova napriek utrpeniu Židov, ale práve pre toto utrpenie, aby si ho tak alebo onak privlastnil. Vyzerá to úplne tak, ako keby antisemiti chceli Židom túto výsadu zničenia uprieť a zvolať: Osvienčim, to sme my! Odtiaľ pochádza oná ambivalentnosť výkladu holokaustu, ktorý berie šoa Židom a prihráva ho iným skupinám, iným národom, ktoré si ho zaslúžia viac: Afričanom, Palestínčanom, moslimom. Vymenia sa mŕtvi, nie sama udalosť.
3. Princíp zameniteľnosti
Šoa sa stalo monštruóznym predmetom pachtenia: to, čím všetkých drží vo svojej moci, nie je zhnusenie, ale to, že sa stalo čímsi ako zvrátený poklad, a všetci si myslia, že si z neho môžu do vôle nabrať. Namiesto senziblizácie na neslýchanú hanebnosť, tu máme zvrátenú metafyziku obete. Preto tá horlivosť patriť do klubu a vyhnať z neho tých, čo v ňom už sú. Napríkld Sir Iqbal Sacranie, do roku 2006 generálny tajomník Moslimskej rady vo Veľkej Británii, ktorý chcel vymeniť Holocaust Memorial Day (vyhradený šoa) za Genocide Day: Posolstvo holokaustu, jeho ‘Nikdy viac!’, má zmysel len vtedy, ak bude obsiahlejšie. Nesmie znamenať diskrimináciu ľudského života. Moslimovia sa cítia zranení a vylúčení faktom, že ich životy by nemali tú istú hodnotu ako životy tých, ktorí oň prišli počas holokaustu.13 Skrátka: je čas na zámenu obetí. V majstrovstách sveta obetí majú Židov vystriedať moslimovia, a to tým viac, že Židia nielen prišli o svoje právo na tento titul, ale založením štátu Izrael sa sami stali koloniálnymi vládcami.
Povojnová idealizácia Židov pripravila cestu ich neskoršiemu zatracovaniu či, inak povedané, ruka v ruke so štylizáciou moslimov ako nových Židov šla štylizácia Izraelčanov ako nových nacistov.
Nenecháme pomýliť vinou, ktorú ostatne nemožno splatiť, ale len uznať a zahrnú do pamäti ako zodpovednosť.
Existuje dobrý Žid, Žid včerajška, v diaspora a večne prenasledovaný, a potom zlý Žid, panovačný a rasistický Žid na Blízkom východe. Ako to bezelestne povedal Enzo Traverso: predtým bojovali Židia a černosi ako spojenci spoločne proti fašizmu a kolonializmu, ale Židia potom opustili línie farebných a stali sa z nich bieli, čiže utláčatelia!14 Skutočný Žid dnes nosí Kefije a hovorí arabsky, ten druhý je len hochštapler, ktorý sa honosí titulom, ale o morálnu nadradenosť martýrov už dávno prišiel (Peguy). A ešte jeden citát, jeden zo stoviek či tisícov, rozhovor, ktorý poskytol niekdajší diplomat Stéphane Hessel Frankfurter Allgemeinen Zeitung v januári 2011: Nemecká okupácia bola, ak je porovnáme napríklad s dnešnou okupáciou Palestíny Izraelčanmi, relatívne nevinná, až na niekoľko výnimiek, ako zatýkanie, internácie a strieľanie, a tiež lúpenie umeleckých diel. Keď teda Žida utláčajú alebo obsadzujú, tak sa nielenže okamžite menia na nacistov, ale sú horší ako nacisti! Keď už sa raz princíp ekvivalencie judeofóbie a islamofóbie presadil, môžeme pristúpiť k princípu odpratávania – čo je subtílna, ale efektívna metóda symbolického vyvlastňovania: teraz sme na rade my, hovoria fundamentalisti. Takýmto spôsobom sa islam môže prezentovať ako veriteľ celého ľudstva: sme mu dlžní za prežité utrpenie od križiackych vojen, za ponižovanie kolonializmom, za okupáciu Palestíny sionistami a napokon za zlý imidž, ktorým náboženstvo Proroka trpí.15 Musíme si odpykať svoju morálnu vinu, ktorú sme dosiaľ mali voči Židom.
Ako sa dá reagovať na toto sémantické vydieranie? Najskôr tým, že sa nenecháme pomýliť vinou, ktorú ostatne nemožno splatiť, ale len uznať a zahrnú do pamäti ako zodpovednosť.
Európa sa previnila voči Židom, a táto vina ju sprevádza od jej počiatkov. Islam je súčasťou francúzskej a európskej krajiny, a teda má právo na naše sympatie, na slobodu vyznávania, na štátnu ochranu, na slušné modlitebne a na úctu. Pod podmienkou, že on sám bude rešpektovať pravidlá Republiky a laicity a nebude si pre seba nárokovať osobitný status ani osobitné práva ako oslobodenie dievčat od telocviku a plávania, oddelené vyučovanie alebo niektoré zvýhodnenia a výsady. Ochrana veriacich – iste, ale aj ochrana neveriacich, apostatov, skeptikov, podpora disidentov islamu, ako som to navrhoval už pred rokmi, a slobodný výklad doktríny, tak ako je to možné v kresťanstve, židovstve či budhizme. Pojem islamofóbia mieri k akademickému uznaniu, aby islamu vydobyl status, ktorý iné náboženstvá nemajú: status výnimky. Všetky veľké náboženské smery by teda mali povinnosti – len islam nie, islam by dostal právo zostať taký ako je. Má zmeravieť vo svojej nemennosti, pričom arabsko-islamský svet, aspoň v Tunisku a Egypte, sa búri proti jeho prísnym dogmám a jeho moci. Najmenej tolerantné náboženstvo k tomu žiada mimoriadnu výsadu nebyť spochybnené, a kto mu ju nedopraje, je obvinený z rasizmu. Náboženské prenasledovanie moslimov je samozrejme neprípustné a musí byť potrestané. Ale za podmienky, že to isté platí aj o kresťanoch, židoch, hinduistoch a budhistoch v islamských krajinách. Ak sa islam na našej pôde má stať normalitou, potom musí dostať ten istý status, ako iné vyznania: ani primitívna démonizácia, ani slepé uctievanie. Fanatizmus vždy hovorí rečou ľudských práv a oblieka si šaty obete, aby presadil svoje požiadavky. Ako sa hovorí v starom prísloví: aj diabol rád cituje Písmo.
V tomto zmysle veľké náboženstvá musia už sto rokov trúchliť za svojou niekdajšou veľkosťou. Teraz sú viac alebo menej jedny medzi ostatnými a prechádzajú strašnou skúsenosťou mnohosti. Ten pocit sa k vám prikradne, keď v Európe alebo v Spojených štátoch prídete do ktoréhokoľvek veľkomesta, prechádzate sa z jednej štvrti do druhej, a idete okolo nespočetných kostolov, katolíckych, evanjelických, baptistických, okolo synagóg, hinduistických chrámov a pagod, spôsobne zoradených ako na prehliadke. Znaky bigotnosti? Predovšetkým sú to znaky občianskeho mieru a tichej koexistencie rôznych výrazových foriem božskosti. Keby bolo len jedno náboženstvo, vládla by tyrania, keby boli dve, vládla by náboženská vojna, keď je ich mnoho, nastáva sloboda. (Voltaire) To najlepšie, čo si možno želať pre islam, nie je fóbia ani fília, ale dobromyseľná ľahostajnosť na trhu spirituality, ktorý je všetkým veriacim otvorený. Lenže práve túto indiferentnosť fundamentalist nechcú. Znamenala by, že islam je jedným monoteizmom spomedzi mnohých, čo je v ich očiach neznesiteľné konštatovanie. Nepovažuje sa za dediča minulých vyznaní, ale za nástupcu, ktorému pripadnú ich práva. Nechce byť zrovnoprávnený s ostatnými, pretože je im všetkým nadradený. Práve to je problém!